Starí Maďari
- kočovno - pastierske bojové kmene z Ázie
- ugrofínsky pôvod
- nepoznali usadlý spôsob života
- do Európy prišli v 10. st. (tlačili na nich Pečenehovia, a to ich donútilo k pohybu)
- usadili sa v povodí rieky Dunaj, ale nechceli tu ostať, pokúsili sa dostať ďalej do Európy

Príchod starých Maďarov do Karpatsko – Dunajskej kotliny patrí medzi najdiskutovanejšie otázky stredoeurópskej historiografie.
K objasneniu tohto problému sa zachovalo len veľmi málo priamych dobových dokladov. Najobsažnejším stredovekým prameňom na túto tému sú Gestá Maďarov – Uhrov, od podľa mena neznámeho notára uhorského kráľa Bela III. Hodnovernosť zachovaných písomností, mladších až o niekoľko storočí však stojí za zváženie. Pri sledovaní priebehu obsadzovania novej vlasti starými Maďarmi majú malú výpovednú hodnotu aj archeologické nálezy, pretože ich presnejšie datovanie je nemožné. Pritom tu ide v zásade o odhadovanie postupu v priebehu jedného - dvoch desaťročí. Príchod maďarského etnika do Karpatsko - Dunajskej kotliny je vzhľadom na hlavnú fázu sťahovania národov v 6. storočí, veľmi oneskoreným dianím. Hoci invázia maďarských kmeňov zasiahla nerovnomerne osídlené územia, v žiadnom prípade nešlo o ľudoprázdnu lokalitu a to napriek tomu, že veľké sťahovania etník sa v tých časoch uskutočňovali na prevažne opustené územia. V prípadoch, keď bola krajina obsadená pôvodným obyvateľstvom, dochádzalo spravidla k asimilácii prisťahovalcov. Najmä keď bol počet prišelcov v porovnaní so starousadlíkmi omnoho menší. (Ostrogóti, Visigóti, Frankovia, Longobardi sa pomerne rýchlo zromanizovali). Po stránke hodnovernosti sa Anonymove Gestá Maďarov pokladajú za veľmi problematický prameň.

Kronika Šimona z Kézy: Stručnejšie, ale celkom ináč hovorí o víťazstvách starých Maďarov kronikár Šimon z Kézy. Najprv v 23. kapitole spomína boj so Svätoplukom, synom Moravca, ktorého neočakávane prepadli pri riečke Rakus, vedľa mestečka Bánhida neďaleko Taty. Zničili ho s celým vojskom a začali vládnuť nad predtým spomínanými národmi Panónie. Dodáva sa tu, vraj niektorí vravia, že starí Maďari tu našli vládnuť nie Svätopluka, ale Moravca, ktorý bol starší a vtedy bol už utiahnutý na hrade Bezprim - Veszprém. Keď sa vraj dopočul, čo sa stalo synovi, zo žiaľu náhle zomrel. V 26. kapitole kroniky Šimona z Kézy sa hovorí, že po zabití Svätopluka sa vojsko rozdelilo na sedem častí. Jedna z nich prešla cez Dunaj pri Szobe a dobyla hrad, v ktorom sa zhromaždili uprchlíci zo Svätoplukovej armády, potom ako ušli z bojiska na ktorom zahynul ich veliteľ.

„My sme pomstou najvyššieho Boha, ktorý nás poslal ako bič na vás. Ak vás my nebudeme prenasledovať, tak nás vy budete zabíjať a zotročovať.“ Tak znela podľa povesti o Lehelovom rohu odpoveď zajatého náčelníka Lehela cisárovi Konrádovi na otázku, prečo sú Maďari takí krutí voči kresťanom.

Nato ich cisár vyzval: „Zvoľte si pre seba smrť, akú chcete!“ Lehel mu hrdo odvetil: „Dajte mi späť môj roh, nech naposledy na ňom zatrúbim, potom odpoviem.“ Náhle pristúpil k cisárovi a jediným úderom rohu do hlavy ho zabil. „Ty pôjdeš predo mnou a budeš mi slúžiť na druhom svete!“ vmietol náčelník do tváre mŕtvemu cisárovi. Takýto neuveriteľne dramatický koniec mala mať bitka pri rieke Lech neďaleko Augsburgu, ktorá sa tam naozaj odohrala 10. augusta 955. Nemecký kráľ Otto I. tam na hlavu porazil maďarské bojové družiny. Touto porážkou sa často odôvodňuje premena kočovných starých Maďarov na usadlý európsky národ, pripravený prijať kresťanstvo. Hoci tieto názory nie sú úplne scestné, zaslúžia si určitú korekciu.