Oktaviánus

V r 43 pnl. zakladajú II. TRIUMVIRÁT politici:

Oktaviánus – adoptívny syn Caesara, dedič jeho majetkov
Marcus Antónius – blízky priateľ Caesara
Lepidus – náčelník Caesarovej jazdy

Tento triumvirát je na rozdiel od prvého založený sa súhlasom senátu. Potlačili republikánov a rozdelili si moc:

Oktaviánus – správca záp. provincií a Talianska
Antónius – správca vých. provincií, žil v Egypte s dcérou Oktaviána
Lepidus – najvyšší kňaz

Lepidus zomiera. Antónius a Octaviánus si spoločne rozdeľujú Rímsku ríšu. Oktaviánus získal západnú provinciu a východ ríše obdržal Antónius, ktorý mal v Egypte milostný vzťah s Kleopatrou VII z rodu Ptolemájovcov. Bezhlavo jej a dvom deťom, ktoré s ňou splodil odkázal rôzne oblasti na východe, čo vyvolalo odpor Ríma na čele s Oktaviánom. Medzi Antóniom a Oktaviánom vzniká občianska vojna, ktorá sa končí rozhodujúcou bitkou pri Grécku pri myse Aktion, pri ktorom Oktaviánovo ľoďstvo po krátkom boji zahnalo Antoniovu flotilu.

Po víťazstve pri Aktiu nasledovalo obsadenie Egypta, ktoré umožnilo Rimanom spoločne ovládnuť Stredozemné more. To, čo nebolo možné predtým sa na konci občianskej vojny stáva skutočnosťou. Boj o zvrchovanú moc dopadol v prospech Oktaviána, ktorý sa stal cisárom Augustom teda vznešeným.

Antonius mal pod svojím velením vojsko nemalej sily: 19 légií, 500 vojnových lodí, ktoré mali osem až desať radov veslárov, pomocné zbory poskytnuté spojeneckými kráľmi plus ďalších 800 Kleopatriných lodí.
Octavánus disponoval menej imponujúcou armádou: 80 000 pešiakov a 250 bojovných lodí. Lenže jeho vojaci boli lepšie vycvičení, jeho lode rýchlejšie a obratnejšie ako ohromné Antoniove lode. Naviac mal vynikajúceho vojvodcu a priateľa v jednej osobe ktorý sa volal Agrippu.

V ohľade na početnú silu svojho spojeného loďstva sa Antónius snažil čeliť Oktaviánovi v námornej bitke. Svoj tábor umiestnil v Epiru na južnom pobreží Ambrakijského zálivu, ktorý je ukončený mysom Aktio, kde sa nachádza Apolonov chrám. Oktavián sa zhromaždil na severnom pobreží zálivu. Antónius musel čakať na zahájenie bitky 4 dni, pretože fúkal silný vietor. Antóniove loďstvo, sledované Kleopatrinou flotilou zmenšenou na 60 lodí, vyplávalo zo zálivu a rozmiestnilo sa po dĺžke v myse Aktio na Iónskom mori. Oktaviánovo loďstvo sa nachádzalo v hlbokých vodách približne 1500 metrov od Antónia, kde sa dalo ľahšie manévrovať.

Okolo poludnia sa začali Antóniovi nedočkaví vojaci pohybovať ľavým krídlom. Práve na to Agrippa čakal. Podarilo sa mu obklopiť so svojimi loďami Antóniove plavidlá postupujúce stranou po zálive. Bitka sa podobala skôr pozemnej ako námornej. Agrippove galéry v skupinách po troch či štyroch plavidlách obklopili každú z impozantných Antóniových lodí a zasypávali ich behom obkľúčenia radmi oštepov, kópií, harpún a zapálenými šípmi. Antóniovi vojaci tiež zahájili paľbu. Boj bol veľmi zmätený.

V tom náhle 60 Kleopatriných lodí rozvinulo svoje plachty a vykĺzlo na šíre more. V tomto nečakanom manévri sa dal Antónius na útek a nasledoval Kleopatru s približne 75 loďami. Jeho lode, čo ostali pri Aktiu sa vzdali alebo ušli. Vraví sa, že boj si vyžiadal vyše 5000 mŕtvych z Antóniových radov a 300 zajatých lodí. Antónius a Kleopatra ušli do Alexandrie, kde vo chvíli triumfálneho Oktaviána spáchali samovraždu. Víťaz občianskej vojny mohol posilniť svoju moc. V roku 27 p.n.l. obdržal titul Augustus a naďalej udržiaval zjednotenú celú oblasť Stredozemného mora. Na počesť Apollona, o ktorom vravel že s ním bojoval na jednej strane nechal vybudovať úchvatný chrám pred svojím príbytkom v Palatíne.