Zrúcanina je sprístupnená celá po celý rok, návštevník môže prechádzať z „komnaty do komnaty“. Po prechádzaní sa ruinou ma neopúšťa pocit akoby som prechádzala viacúrovňovou stavbou. Všetky zmeny jej tvaru a funkčnosti, pôdne nánosy a výmole v človeku vytvárajú dojem, že hrad bol veľmi malý a nepriestranný. Aj keď viem, že strážne hrady neboli rozľahlými pevnosťami pripadá mi tento ako domček pre bábiky. Myslím, že v okolí Žiliny máme takých stavieb viac, na porovnanie uvediem len dve Súľovský a Hričovský hrad. Prečo práve tie dva? Všetky tri hrady majú spoločných niekoľko menovateľov: vstavbu v ťažko dostupnom teréne - skalách, neúprosné nahlodanie časom, datovanie, funkciu, približne aj rozlohu. Kým Starhrad so Súľovom na človeka pôsobia tak, ak som už v predošlom texte načrtla Hričovský hrad pôsobí veľkolepo a jednoduchšie, pri vstupe doň má návštevník pocit akoby sa skladal len z dvoch troch rozľahlých otvorených miestností, čo v skutočnosti tiež nebola pravda. Čas a história dokážu s pamiatkami spraviť divy a dokážu meniť bez opýtania génia loci daného miesta. Myslím, že ho nikdy nedokážu zničiť, len mu dajú inú tvár a charakter. Chcela by som poznamenať, že porovnanie nie je založené na pôdorysných alebo architektonických nákresoch, ale na pocitovej stránke pôsobenia stavby na jedinca, ktorý do nej vojde.

Chcela by som, aby sa táto aj iné pamiatky v podobnom stave zachovali čo najdlhšie. Aby sa ľudia naďalej rodili alebo získavali kladný vzťah k pamätihodnostiam. Aby chodili s otvorenými očami a nasávali cez ne čaro krás nášho mesta i okolia, ale aj iných unikátnych miest, ktoré tu už možno nebudú stáť dlho. Aby stredovek neostal v pamätiach len ako krutá doba bojov a rozdeľovania si poddanstva, ale aj ako doba výstavby unikátnych pevností, miest...