Starhrad

Starhrad
(Starý hrad, Varínsky hrad, Varín, Warna, Varna, Owar, Owaar, Starigrad)

Neďaleko Žiliny sa nad Váhom týči zrúcanina. Váh je v tejto časti dravý, už nemálo obetí ostalo navždy v jeho vodách. Kľukatý rozbúrený úsek rieky sa dodnes nazýva Margita a Besná, veľa legiend sa rozpráva o týchto vodách, ale ešte viac o hrade, ktorý sa nad nimi vo výške 475 m.n.m. hrdo vystiera už od začiatku 13 storočia. Niektoré časti hradu, podľa môjho názoru, možno aj trošku dlhšie, veď pevnosti takéhoto charakteru sa stavali a rozširovali aj niekoľko storočí. Zrúcanina stojí na skalnatom podlaží. Neprestáva ma udivovať architektonický systém postavený kameň po kameni na úpätí brala tak, že jeho vonkajšia strana líci so stenou skaly akoby ich spojila na milimeter presne vyššia čarovná moc slovanského božstva. Koniec skalnej a začiatok steny zo skál sa dá rozoznať len štruktúrou.

Táto zrúcanina hradu sa nazýva Starhrad, spočiatku patril Varínskemu panstvu, prvá známa zmienka spomína hrad už v roku 1267. Spočiatku sa volal Varín a podobne, názov Starhrad sa udomácnil po výstavbe hradu Strečno na konci 14 storočia, ktorý taktiež prebral jeho úlohu. Strečno stojí oproti na opačnom brehu rieky približne v rovnakej výške. Oba hrady boli postavené na ochranu starej kupeckej cesty vedenej Považím. Starhrad stojí na pravej strane rieky neďaleko brodu, kde cesta prechádza na druhú stranu rieky popod hrad Strečno.

Mňa však viac zaujal už ako malé dieťa starý hrad, neexistuje jeden dôvod, jeden okamih, ktorý mi ho vryl do pamäti, je to zoskupenie viacerých potešení, slastí a pozorovaní. Už prístupová cesta lemovaná vodnatou riekou Váh je skoro identická so starou obchodnou cestou, ma osobité čaro akoby sa človek vrátil o niekoľko storočí späť. Čistý prírodný kolorit narúšajú niektoré výdobytky modernej doby ako je hlavný ťah, cesta prvej triedy smer Martin, či železničná trať vedená cez železný funkcionalistickými železničnými mostmi, na ktorých estetickú funkciu a konfrontáciu s okolím mali v dobe jeho výstavby pravdepodobne iný názor ako väčšina návštevníkov dnes. Mne osobne táto zdvojená stavba nevadí, dokonca oceňujem detail obloženia vchodu do tunela a z tunela kamením, ktoré príjemne korešponduje so štruktúrou múrov stredovekej stavby. Dokonca aj ich oblá forma vytvarovaná masívnymi kusmi železa v mojich očiach vytvára v hornatej krajine ďalší menší pahorok.

Po príjemnej prechádzke prírodou po kamenistej ceste, kde možno v mysli začujete aj rinčanie koní, sa dostaneme pod zadnú stranu hradu. Z tejto strany pôsobí zrúcanina utopene medzi skalami a stromami, len sem tam sa dá pomedzi stromy rozoznať nejaká časť muriva. Po výstupe až k objektu, na mierne vyvýšenie sa už dá rozoznať niekdajšia stavba pretiahnutého pôdorysu, ktorý kopíruje charakter terénu. Na najvyššom bode stála veža podkovitého pôdorysu, na západ od nej stáli spočiatku budovy na neveľkom nádvorí. Až Pongrácovci hrad v druhej polovici 15.storočia doplnili neskorogotickým poschodovým palácom v priestore horného hradu. Pongrácovci tu bývali približne do konca 16.stor., kým si v Krasňanoch nepostavili pohodlný renesančný kaštieľ a nepohodlný hrad opustili. Na východ od veže v predhradí, vybudovali obydlie pre vojenskú posádku a hospodárske budovy, ktoré tvorili súčasť predsunutej obrany hradu. Predhradie uzatvárala šijová priekopa nad ktorou bol pravdepodobne most. Od 18 storočia sídlili na hrade jeho strážcovia, o ich odchode začal hrad pomaly chátrať.

Ruina si zachovala murivo a dispozíciu stredovekého hradu. Veža je dodnes zachovaná do výšky druhého poschodia. Na západ od nej sú viditeľné zvyšky paláca a ostatné poškodené múry, ktoré kopírujú terén skál. V predhradí je viditeľná šijová priekopa a základy hospodárskych budov. V areáli sa miestami zachovali otvory pôvodných okien a vstupov. Na paláci je vidieť časť gotického arkiera. Zo zrúcaniny je unikátny pohľad na Domašínsky meander Váhu. Jedinou výhodou sú použité materiály, ktoré síce poveternostným podmienkami strácajú na kvalite, ale zubami nechtami sa snažia vydržať čo najdlhšie, aby ešte niekoľkým generáciám umožnili unikátny pohľad, ktorý sa naskytne pri vstupe z Martin do Strečna.
Zrúcanina je sprístupnená celá po celý rok, návštevník môže prechádzať z „komnaty do komnaty“. Po prechádzaní sa ruinou ma neopúšťa pocit akoby som prechádzala viacúrovňovou stavbou. Všetky zmeny jej tvaru a funkčnosti, pôdne nánosy a výmole v človeku vytvárajú dojem, že hrad bol veľmi malý a nepriestranný. Aj keď viem, že strážne hrady neboli rozľahlými pevnosťami pripadá mi tento ako domček pre bábiky. Myslím, že v okolí Žiliny máme takých stavieb viac, na porovnanie uvediem len dve Súľovský a Hričovský hrad. Prečo práve tie dva? Všetky tri hrady majú spoločných niekoľko menovateľov: vstavbu v ťažko dostupnom teréne - skalách, neúprosné nahlodanie časom, datovanie, funkciu, približne aj rozlohu. Kým Starhrad so Súľovom na človeka pôsobia tak, ak som už v predošlom texte načrtla Hričovský hrad pôsobí veľkolepo a jednoduchšie, pri vstupe doň má návštevník pocit akoby sa skladal len z dvoch troch rozľahlých otvorených miestností, čo v skutočnosti tiež nebola pravda. Čas a história dokážu s pamiatkami spraviť divy a dokážu meniť bez opýtania génia loci daného miesta. Myslím, že ho nikdy nedokážu zničiť, len mu dajú inú tvár a charakter. Chcela by som poznamenať, že porovnanie nie je založené na pôdorysných alebo architektonických nákresoch, ale na pocitovej stránke pôsobenia stavby na jedinca, ktorý do nej vojde.

Chcela by som, aby sa táto aj iné pamiatky v podobnom stave zachovali čo najdlhšie. Aby sa ľudia naďalej rodili alebo získavali kladný vzťah k pamätihodnostiam. Aby chodili s otvorenými očami a nasávali cez ne čaro krás nášho mesta i okolia, ale aj iných unikátnych miest, ktoré tu už možno nebudú stáť dlho. Aby stredovek neostal v pamätiach len ako krutá doba bojov a rozdeľovania si poddanstva, ale aj ako doba výstavby unikátnych pevností, miest...