Petrove obavy sa naplnili, Turci boli v presile a Peter dokonca poslal do Moskvy závet, kde nepriamo zbavuje svojho prvého syna Alexeja nároku na trón (neskôr sa viedli pochybnosti o pravosti tohto dokumentu, pretože sa nezachoval originál). Petrovi v tejto situácii nezostalo nič iné, len požiadať Turkov o vyjednávanie, s cieľom uzavrieť prímerie. Keď sa stane zázrak, môže vystreliť aj motyka. Tak to bolo aj v prípade Turecka, ktoré súhlasilo s vyjednávaním. Výsledkom bolo uzatvorenie mieru (12. júla, podpísaný bol v septembri 1713) a Rusko sa zaviazalo vrátiť Azov a stiahnuť svoje vojská z Poľska, ba dokonca Peter oželel aj Karola XII., ktorému bol zaistený voľný presun do Švédska. Táto skutočnosť ešte stále poukazovala na fakt, že definitívny koniec vojny so Švédmi je v nedohľadne.

V roku 1713 viedol cár ďalšiu vojnu – obsadil takmer celé Fínsko, aby v prípade rokovaní so Švédmi mohol toto územie odstúpiť. Nebudem tu podrobne rozpisovať všetky Petrove boje, ktoré mali dosah na vzťahy Ruska so Švédmi, avšak pravdou zostáva, že Švédsko nakoniec vojnu prehralo a bolo nútené podpísať s Ruskom Nyštadtský mier v roku 1721 a Rusko tým získalo Livónsko, Estónsko, časť Litvy aj Karélie a Vyborg, čím si vlastne zabezpečilo voľný prístup k Baltskému moru. Švédsku bolo zo strany Ruska odstúpené Fínsko.

Som spomenula, že Peter v obave o svoj život poslal do Moskvy list, v ktorom nepriamo zbavoval svojho syna Alexeja výsady zasadnúť po otcovi na trón. Jednak to bola záležitosť úpravy zákonov, keďže platil výnos z roku 1722 o následníctve trónu a cár si mohol určiť nástupcu sám (aj z duchovného hľadiska, keďže sa sám nazýval najvyšším pastierom pravoslávnej cirkvi), a jednak sa so synom nezhodoval takmer v ničom. Alexej mal niekoľko dôvodov nenávidieť svojho otca. Po prvé: Peter odstavil jeho matku Jevdokiju v manželskom zväzku; po druhé: dlhší čas žili matka a syn oddelene kvôli otcovi, ktorý ju poslal do kláštora a po tretie: boli zjavne obaja odlišných pováh.

Keďže Alexej veľmi lipol na svojej matke, udržiaval s ňou bohatú korešpondenciu a absenciu tejto milovanej osoby pociťoval vo svojom živote ako veľký handicap.
Vzťahy medzi otcom a synom sa vyhrotili až natoľko, že sa Alexej jedného pekného dňa (mal vtedy 13 rokov) pri spovedi priznal, že otca nenávidí až do takej miery, že by ho bol schopný zabiť. Duchovný mu vraj na to odpovedal, že mu to Boh odpustí, lebo všetci si prajú cárovu smrť, keďže ľud za jeho vlády trpí (čo nebolo až tak celkom neopodstatnené tvrdenie, čomu nasvedčovalo aj množstvo ľudových povstaní). Alexej sa tak nechtiac stal článkom opozície voči Petrovi, alebo aspoň jej nádejí. Ďalším, zjavne chybným krokom Petrovej výchovy bolo, že bol presvedčený o tom, že jeho syn nechápe celkom dobre úsilie svojho otca, a preto ho treba prevychovať, a to takým spôsobom, že okúsi tvrdosť vojenskej výchovy.

Trinásťročnému chlapcovi, ktorý bol doposiaľ zvyknutý na „pokojný“ život, to nepadlo práve vhod a priepasť medzi otcom a synom sa prehlbovala. Cár pochyboval o schopnostiach Alexeja zasadnúť na trón a Alexej, naopak, pochyboval o otcovej láske. Peter sa snažil „prerobiť“ jeho povahu – po dobrom aj po zlom, ale zmeniť syna sa už nedalo, preto začal o ňom čoraz viac pochybovať. Oženil ho proti jeho vôli (Alexej bol silne veriaci a za ženu si musel vziať evanjeličku, čo bol pre neho veľký problém, evanjelikov považovali za „kacírov“). Vtedy sa druhýkrát oženil aj Peter, zobral si za manželku Katarínu, a tým sa dostal Alexej doslova na druhú koľaj.