Peter Veľký
Peter Veľký - životopis
Peter Veľký (1672, Moskva – 1725, St. Peterburg) bol korunovaný za ruského cára 27. apríla roku 1682 a 22. októbra 1721 sa stal ruským cisárom. Peter bol vnukom cára Michaela Romanova, teda patril k významnému rodu Romanovcov. Vo veku 10 rokov bol Peter vymenovaný za cára, ale vzhľadom na veľký boj dvoj rôznych politických síl musel vládnuť spolu s bratom Ivanom pod patronátom ich sestry Sofie. V roku 1689 po páde bola Sofia z trónu zvrhnutá a utiahla sa do kláštora. Keď v roku 1696 zomrel cár Ivan, vláda nad celou ríšou sa ocitla v rukách cára Petra, ktorý tak dostal možnosť nastoliť svoje reformy a kultúrne zveľadiť ruskú krajinu, za čo si neskôr vyslúžil prezývku „Veľký“. Peter otvoril Rusku dvere na západ. Pozval do krajiny európskych inžinierov, architektov, staviteľov lodí, remeselníkov a obchodníkov. Stovky rusov boli poslané do Európy, aby sa im dostalo lepšej výchovy a aby sa mali možnosť priučiť novým druhom umenia a remesiel.
Cesta Petra Veľkého Odchodom Petra a jeho „veľkého posolstva“ nastala v Rusku netradičná situácia – samoderžavie malo ostať bez cára takmer sedemnásť mesiacov. Vláda bola zverená ministrovi Preobraženského príkazu (príkazy boli formy akýchsi ministerstiev) Fjodorovi Romodanovskému a bojarovi Tichonovi Strešnevovi a bol vydaný zákaz strelcom vrátiť sa do mesta. Po týchto opatreniach sa cár vydal inkognito na cesty. Z Moskvy sa posolstvo vybralo do Rigy, Peter driemal alebo spal na saniach a niesol si so sebou voskovú pečať s nápisom „som učeň a hľadám si učiteľov“. V Rige sa zdržal len zopár dní, pretože ho ľudia spoznali. 2. mája sa vydal na lodi Sv. Georgij do Královca (tu po prvýkrát uvidel Baltské more), kde sa stretol s brandebursko-pruským kurfirstom Fridrichom III., ktorý sa chcel diplomaticky zblížiť s Ruskom, najmä aby Petra vtiahol do spojenectva proti Švédom, ale ten zatiaľ nechcel prijať žiadne záväzky podobného charakteru.
Po tejto návšteve Peter priam horel túžbou dostať sa čo najskôr do Nizozemska, ktoré v tých časoch prežívalo obdobie veľkého rozkvetu. Cárova pozornosť sa sústredila predovšetkým na prístavy a lode, preto sa oddelil od posolstva, vyhol sa oficiálnostiam a pekne-krásne sa vybral do Zaardamu, kde sa opäť osobne zúčastňoval stavby lodí. Čoskoro však robotníci zistili, kto s nimi pracuje a Peter zase zistil, že väčšie lode sa vyrábajú v Amsterdame, preto sa premiestnil tam.
Opäť spolupracoval na stavbe lodí, ponavštevoval rôzne mlyny, botanické záhrady, dielne, kostoly, nevestince a dokonca aj blázinec. Je známe, že si z ciest so sebou priniesol kufrík chirurgických nástrojov a priam sa vyžíval v trhaní zubov. Svoju „lekársku“ pomoc ponúkal takmer všetkým, ktorí ho obklopovali, a len málokto si dovolil takúto poctu odmietnuť. Tak vznikla Petrova zbierka zubov, ktoré vytrhal svojim známym, a ktoré si starostlivo odkladal do vrecúška. Z Holandska odcestoval Peter Veľký do Londýna, kde ho zasa zaujala štruktúra vládnych inštitúcií (údajne tajne sledoval zasadnutie snemovne bočným okienkom). V tom čase malo mesto asi 700 000 obyvateľov a prístav svetového významu. Kráľ Viliam III. sa k Petrovi správal úctivo, dokonca mu u Rembrandtovho žiaka Gotfrieda Kellera objednal portrét. Počas svojho pobytu v Anglicku trávil cár, samozrejme, najviac času v lodeniciach, kde študoval teóriu stavby lodí a absolvoval tu teoretický lodiarsky kurz. Po štyroch mesiacoch pobytu v tomto, vtedy najväčšom a najmodernejšom meste v Európe, sa Peter a jeho „veľké posolstvo“ vydali do Viedne, aby sa tu stretol s cisárom Leopoldom I. a vyhovoril mu uzavretie mieru s Tureckom. Keď sa však stretli, bolo už jasné, že protiturecká koalícia sa rozpadá. Keď Peter zistil, že s tým už nič nenarobí, naplánoval si cestu do Benátok, ale dorazil k nemu kuriér s hroznou správou o povstaní strelcov v Moskve. Po návrate Petra do Moskvy výsluchy a popravy nemali konca-kraja. Údajne si dokonca sám Peter pošpinil ruky ich krvou, keď im vlastnoručne stínal hlavy, vypočúval ich v mučiarňach a nútil k tomu aj svojich bojarov. Čísla popravených sa pohybovali okolo tisícky. Lavínu represálií spustil údajný list Sofie strelcom, ktorým ich mala vyzvať k zvrhnutiu Petra a k svojmu dosadeniu na trón. Na konci mučenia a popráv, keď mŕtvi boli umiestnení pod okná kláštora, v ktorom žila Sofia, rozhodol sa Peter vypočuť aj sestru, avšak dodnes sa nevie, čo všetko bolo náplňou ich rozhovoru. Sofia vraj všetko poprela, a keďže bola príslušníčkou cárskeho rodu, nemohla byť mučená, ani popravená. Stratila aj tie najposlednejšie práva vyplývajúce z jej urodzeného pôvodu a so svojimi sestrami sa mohla stretávať len dvakrát za rok.
Dodnes sa existencia jej listu nepotvrdila. Pôvodný zámer Petrových ciest po Európe (upevniť protitureckú alianciu) síce úspešný nebol, ale putovanie „veľkého posolstva“ nebolo ani bezvýsledné – Peter získal množstvo námorníkov, remeselníkov, zbraní, pušiek, kompasov, ďalekohľadov a kuriozít v podobe vypchatého krokodíla a preparovanej „ryby-meča“, alias mečúňa.
Peter precestoval viacero miest a keď sa vrátil do Ruska, začal zavádzať odpozorované novoty – oholil bojarom brady, odstrihol rukávy na kaftanoch, zmenil štýl obliekania, zriadil novú tlačiareň, zmenil letopočet, dovolil obyvateľom cestovať za vzdelaním aj do zahraničia, vytvoril nové orgány miestnej samosprávy - gubernie, začal uskutočňovať administratívne reformy, postaral sa o prvé novodobé sčítanie ľudu, vyhlásil peňažnú reformu, začal raziť nové mince, zaviedol daňovú reformu a vyhlásil Snemový zákonník, zakladal školy. Najviac si zgustol na cirkevných hodnostároch, ktorí už nemohli hovoriť takmer do ničoho a jeho averzia viedla takmer k úplnému oddeleniu cirkevnej moci od svetskej. Okrem uvedených prevratných zmien v skostnatenej ruskej spoločnosti priniesli jeho cesty po zahraničí ešte jeden dôležitý moment, ktorý neskôr zohral v dejinách námornej akadémie nezanedbateľnú úlohu: v Anglicku v Greenwichskom observatóriu sa stretol s Isaacom Newtonom a matematikom Phergusonom, ktorý neskôr zohral v uvedenej akadémii významnú úlohu pri vyučovaní matematiky. Peter Veľký kládol dôraz na vzdelanie, sám bol priam nenásytný po všetkom novom. Prvé miesto však u neho až do konca života zohrávalo more, lode a nakoniec výstavba nového domova – Petrohradu.
Najvýznamnejšia bitka, ktorou vstúpil cár Peter Veľký do histórie, bola bitka so Švédmi. Okolnosti jej začiatku boli viac než zložité. V rokoch 1698-1700 hrozilo Rusku nebezpečenstvo, že Turci využijú rozpad „svätej ligy“ a uzavrú mier s Rakúskom, Poľskom a Benátkami a sústredia všetky sily proti Rusku. V tejto situácii sa Peter rozhodol vypraviť do Carihradu posolstvo, na čele ktorého stál diplomat J. Ukrajincev, a ktoré malo za úlohu dojednať mierovú zmluvu. Ukrajincev postrašil Turkov tým, že im vylíčil hrôzu a veľkosť ruského vojska a loďstva a povyhrážal sa obsadením Čierneho mora, čo by de facto znamenalo „odrezanie“ Carihradu a odsúdenie tohto sídla na vyhladovanie. Samozrejme, Ukrajincev preháňal. Turci s uzatvorením mieru s Rusmi váhali, tak sa rokovania pretiahli takmer na 10 mesiacov. Prebehlo 23 konferencií, ktorých výsledkom bolo, že Rusko sa vzdalo Podnepria a Azov mu zostal. Depeša o výsledkoch rokovaní dorazila k Petrovi 8. septembra 1700 a hneď na druhý deň vyrazilo Petrovo vojsko proti Švédom. Táto záležitosť sa však neodohrávala len medzi dvoma uvedenými stranami. Konflikt prerástol do takých rozmerov, že pohltil priamo či nepriamo všetky krajiny európskeho severu a zmenil politickú i mocenskú mapu tejto časti Európy. Rusko vstúpilo do tejto vojny takmer absolútne nepripravené, čo neskôr priznal aj imperátor: „Začali sme vojnu ako slepí, neodhadnúc silu protivníka.“ Vrchným veliteľom štyridsaťtisícovej armády, ktorá obliehala Narvu, bol vojvoda de la Crois, ale bojom v podstate velil samotný Peter. Avšak v ten deň, keď sa na bojisku objavil Karol XII., Peter armádu opustil.
Výsledky tejto krátkej bitky boli pre Rusov katastrofálne, Švédi zatkli 10 generálov aj vojvodu de la Croisa a tretina vojakov padla za obeť. Nakoniec sa zachránilo okolo 23 000 vojakov, aj to asi len preto, že Karol XII. nedal príkaz na ich prenasledovanie. Peter sa poučil, začal verbovať novú armádu a podnikol prísne kroky proti dezertérstvu (ako inak – na výstrahu dezertérov popravoval, neskôr im začal na ľavej ruke vypaľovať kríže). Čoskoro mal Peter vybudovanú dobre vyzbrojenú armádu európskeho vzoru, o čom Karol XII. nemal ani poňatia. Prvé úspechy zožal pre Rusko B. Šeremeťjev, keď jeho armáda porazila v Livónsku oddiel generála Schlippenbacha. V rokoch 1702-1704 postupovala Šeremeťjevova armáda od jednej pevnosti k druhej, všetky vojenské aktivity Rusov boli úspešné. Aj Estónsko a Livónsko už boli v rukách Petra Veľkého, ktorý v roku 1705 postupoval ďalej na západ.
Peter teoreticky nepočítal s tým, že uvedené oblasti by mohli pripadnúť Rusku a bol ochotný vzdať sa ich pri prípadných mierových rokovaniach, okrem oblasti v okolí ústia Nevy, kde vznikal jeho „raj na Zemi“ – Petrohrad. Predtým tu stála švédska pevnosť, ktorú Rusi dobyli 1. mája 1703 a premenovali ju na Petropavlovskú pevnosť, ktorá v prvej polovici 19. storočia slúžila na politické väznenie nepohodlných intelektuálov, medzi ktorými nechýbali ani také osobnosti ako Dostojevskij či Černyševskij. Petrohrad sa stal cárovou srdcovou záležitosťou, naháňal sem desiatky tisícok nevoľníkov, ktorí v tomto nehostinnom, bahnitom kraji mnohokrát našli smrť. „Sotva sa nájde vo vojenských dejinách bitka, ktorá by si vyžiadala viac strát ako stavba Petrohradu. Peter nazval nové hlavné mesto rajom, pre ľud však bolo veľkým cintorínom,“ tvrdil neskôr Kľjučevskij.
Poslednou, rozhodujúcou bitkou medzi Rusmi a Švédmi sa stala bitka pri Poltave. Jej začiatku predchádzali menšie stretnutia medzi oboma stranami, ktoré mali za cieľ vyprovokovať súpera ku generálnej bitke. Karol XII. nechcel o uzatvorení prímeria ani počuť, preto sa rozhodol na jar v roku 1709 začať obliehať Poltavu, ktorej dobytie mu malo otvoriť cestu smerom na Ukrajinu. Hlavný boj sa odohral 27. júna 1709 a skončil sa zdrvujúcou porážkou Švédov. Karol XII., ktorého už deň pred tým priniesli pred vlastných vojakov na nosidlách, sa len zázrakom vyhol zajatiu a našiel útočisko u tureckého sultána, ktorý ho neskôr odmietol Petrovi vydať. Švédska armáda bola rozprášená a Peter si mohol spokojne poznamenať: „Teraz je už definitívne položený, s pomocou božou, základný kameň Petrohradu.“ Peter však naďalej trval na vydaní Karola XII.
A poslal k Turkom posla, ktorý sa im mal povyhrážať. Turci sa nielenže nezľakli, ale dokonca posla zajali a vypovedali Rusku vojnu. Cár sa znova ocitol v čele vojnového ťaženia štyridsaťtisícovej armády. V deň svojho odchodu z Moskvy stihol ešte vyhlásiť za svoju manželku Katarínu, s ktorou nažíval spokojne a mal s ňou dcéry Annu a Alžbetu. V kostole sa zosobášili vo februári 1712, keďže chcel, aby jeho žena a deti mali lepšie spoločenské postavenie v prípade jeho smrti vo vojne s Tureckom. Petrove obavy sa naplnili, Turci boli v presile a Peter dokonca poslal do Moskvy závet, kde nepriamo zbavuje svojho prvého syna Alexeja nároku na trón (neskôr sa viedli pochybnosti o pravosti tohto dokumentu, pretože sa nezachoval originál). Petrovi v tejto situácii nezostalo nič iné, len požiadať Turkov o vyjednávanie, s cieľom uzavrieť prímerie. Keď sa stane zázrak, môže vystreliť aj motyka. Tak to bolo aj v prípade Turecka, ktoré súhlasilo s vyjednávaním. Výsledkom bolo uzatvorenie mieru (12. júla, podpísaný bol v septembri 1713) a Rusko sa zaviazalo vrátiť Azov a stiahnuť svoje vojská z Poľska, ba dokonca Peter oželel aj Karola XII., ktorému bol zaistený voľný presun do Švédska. Táto skutočnosť ešte stále poukazovala na fakt, že definitívny koniec vojny so Švédmi je v nedohľadne.
V roku 1713 viedol cár ďalšiu vojnu – obsadil takmer celé Fínsko, aby v prípade rokovaní so Švédmi mohol toto územie odstúpiť. Nebudem tu podrobne rozpisovať všetky Petrove boje, ktoré mali dosah na vzťahy Ruska so Švédmi, avšak pravdou zostáva, že Švédsko nakoniec vojnu prehralo a bolo nútené podpísať s Ruskom Nyštadtský mier v roku 1721 a Rusko tým získalo Livónsko, Estónsko, časť Litvy aj Karélie a Vyborg, čím si vlastne zabezpečilo voľný prístup k Baltskému moru. Švédsku bolo zo strany Ruska odstúpené Fínsko.
Som spomenula, že Peter v obave o svoj život poslal do Moskvy list, v ktorom nepriamo zbavoval svojho syna Alexeja výsady zasadnúť po otcovi na trón. Jednak to bola záležitosť úpravy zákonov, keďže platil výnos z roku 1722 o následníctve trónu a cár si mohol určiť nástupcu sám (aj z duchovného hľadiska, keďže sa sám nazýval najvyšším pastierom pravoslávnej cirkvi), a jednak sa so synom nezhodoval takmer v ničom. Alexej mal niekoľko dôvodov nenávidieť svojho otca. Po prvé: Peter odstavil jeho matku Jevdokiju v manželskom zväzku; po druhé: dlhší čas žili matka a syn oddelene kvôli otcovi, ktorý ju poslal do kláštora a po tretie: boli zjavne obaja odlišných pováh.
Keďže Alexej veľmi lipol na svojej matke, udržiaval s ňou bohatú korešpondenciu a absenciu tejto milovanej osoby pociťoval vo svojom živote ako veľký handicap. Vzťahy medzi otcom a synom sa vyhrotili až natoľko, že sa Alexej jedného pekného dňa (mal vtedy 13 rokov) pri spovedi priznal, že otca nenávidí až do takej miery, že by ho bol schopný zabiť. Duchovný mu vraj na to odpovedal, že mu to Boh odpustí, lebo všetci si prajú cárovu smrť, keďže ľud za jeho vlády trpí (čo nebolo až tak celkom neopodstatnené tvrdenie, čomu nasvedčovalo aj množstvo ľudových povstaní). Alexej sa tak nechtiac stal článkom opozície voči Petrovi, alebo aspoň jej nádejí. Ďalším, zjavne chybným krokom Petrovej výchovy bolo, že bol presvedčený o tom, že jeho syn nechápe celkom dobre úsilie svojho otca, a preto ho treba prevychovať, a to takým spôsobom, že okúsi tvrdosť vojenskej výchovy.
Trinásťročnému chlapcovi, ktorý bol doposiaľ zvyknutý na „pokojný“ život, to nepadlo práve vhod a priepasť medzi otcom a synom sa prehlbovala. Cár pochyboval o schopnostiach Alexeja zasadnúť na trón a Alexej, naopak, pochyboval o otcovej láske. Peter sa snažil „prerobiť“ jeho povahu – po dobrom aj po zlom, ale zmeniť syna sa už nedalo, preto začal o ňom čoraz viac pochybovať. Oženil ho proti jeho vôli (Alexej bol silne veriaci a za ženu si musel vziať evanjeličku, čo bol pre neho veľký problém, evanjelikov považovali za „kacírov“). Vtedy sa druhýkrát oženil aj Peter, zobral si za manželku Katarínu, a tým sa dostal Alexej doslova na druhú koľaj. V roku 1716 dal Peter synovi ďalšie ultimátum – buď bude slúžiť krajine a bude následníkom, alebo odíde do kláštora. Alexej zbalil kufre a požiadal o azyl vo Viedni u cisára Karola VI. Vojna s Tureckom však Viedeň nabádala k ostražitosti. Z Viedne požiadali o azyl pre následníka Anglicko, a zatiaľ Alexeja potajomky dopravili do Tirolska.
V marci 1717 vyslal Peter svojich ľudí do Viedne, aby neposlušného syna zatkli. Našli ho a odovzdali mu list, v ktorom ho otec ubezpečoval o tom, že keď sa podriadi, bude mu odpustené (tieto Petrove praktiky sú už dôverne známe z konfliktov s Jevdokijou aj Sofiou). Alexej ustúpil a v Kremli zasadlo 3. februára 1718 zhromaždenie, na ktorom sa rozhodovalo o cárovičovom osude. Bol predvedený aj samotný Alexej, ktorý musel udať svojich komplicov a priznať, že si prial otcovu smrť. Cirkevní hodnostári na Petrovu otázku, ako má syna potrestať, odpovedali, že osud Alexeja je v rukách božích. Svetskí hodnostári si priali jeho smrť. 28. júna prišli do Kremľa o ôsmej hodine ráno vypočúvať Alexeja, ktorý „náhodou“ okolo šiestej večer zomrel. Oficiálna verzia jeho smrti mala znieť: keď mu bol oznámený verdikt súdu, dostal záchvat, upadol do bezvedomia, na chvíľu sa prebral, prosil Petra o milosť, vyspovedal sa a po kresťansky zomrel.
Historický fakt je: Alexej bol udusený vankúšom. Aj keď si Peter nepošpinil ruky synovou krvou priamo, nijako ho to neospravedlňuje a pripomína to ohavný čin Ivana Hrozného, pri ktorého mene si každý predstaví obraz s hroznou scénou, keď cár drží na rukách svojho syna, ktorého zavraždil. Hoci je meno Petra nesmrteľné, jeho telesná schránka bola asi taká smrteľná, ako to je u každého iného človeka. Zdravotné problémy Petra Veľkého sa vyskytli už pred jeho štyridsiatkou, keď sa liečil v Karlových Varoch. Na sklonku života sa, ako to už býva, zdravotné problémy kopili, historické zdroje hovoria o urémii. Umieral údajne vo veľkých bolestiach. O jeho smrti hovorí monografia Peter Veľký: „Zomrel v strašných mukách 28. januára 1725. Predtým od bolesti niekoľko dní príšerne kričal, potom zoslabol a už len stonal. Jeho telo pochovali až po štyridsiatich dňoch a zúfalá Katarína, vyhlásená za imperátorku, ho srdcervúco oplakávala. Sám imperátor ju už nestihol (alebo nechcel?) vyhlásiť za svoju zástupkyňu, následníčku (vraj ho podviedla so svojím komorníkom; pozn. aut.). Pred smrťou ešte ochabujúcou rukou napísal na papier: „Odovzdajte všetko...“ Ale komu? Kto to mohol vedieť?“
Peter bol mŕtvy, no zostal po ňom unikát v podobe Petrohradu. O jeho založení a zveľadení uvažoval už počas vojny so Švédmi. Konkrétnu podobu jeho plány nadobudli v roku 1703, keď nad budúcim mestom zadunela už spomínaná delostrelecká salva na počesť vybudovania pevnosti. Po postavení katedrály sv. Petra a Pavla začali pevnosť nazývať Petropavlovskou a mesto, ktoré sa rýchlo rozrastalo, dostalo názov Sankt Peterburg. Na jeho výstavbu si prizýval Peter rôznych domácich aj zahraničných majstrov a od začiatku o ňom uvažoval ako o budúcom hlavnom meste svojej ríše, čo sa zrealizovalo v roku 1712. Podaktoré budovy boli postavené na základe cárových projektov a návrhov.
Z pôvodných drevených stavieb sa dodnes zachoval drevený domček, v ktorom prespával. Rok po založení pevnosti postavili na druhom brehu Nevy lodenicu – Admiralitu. Rýchla výstavba mesta si vyžiadala nielen slávu, ale aj obete – najmä na životoch nevoľníkov, ktorí tu pracovali na palácových komplexoch, cestách, mostoch, kanáloch. Už v 18. storočí sa stal Petrohrad dôležitým centrom – zriadili tu ruské prírodovedecké múzeum Kunstkameru, otvorili prvé ruské observatórium, inštitúcie Akadémie vied, divadlo, školy (najvýznamnejšia bola Námorná akadémia). Postupne, s pribúdaním rokov, sa mesto zveľaďovalo.
|