Keďže poprednou nositeľkou slovenského národného povedomia bola inteligencia, zväčša ľudového, nešľachtického pôvodu, tým slovenský národný pohyb získal demokratickejšie prvky a náplň. Už v období príprav zasadania uhorského snemu v roku 1847, ktorého cieľom bolo zavŕšiť reformný vývoj v Uhorsku v zmysle riešenia poddanskej otázky, uvoľnenia feudálnych vzťahov, ale aj transformovania uhorskej stavovskej moci v maďarskú národnú hegemóniu, zintenzívnili aj snahy Slovákov sformulovať národný program s protifeudálnym zameraním a s demokratickou orientáciou. Východiskom k týmto aktivitám boli najmä články Ľ. Štúra, v ktorých položil základy národnopolitickému a sociálno-ekonomickému programu Slovákov. V novembri 1847 sa zišiel v Bratislave posledný uhorský stavovský snem, ktorý mal rokovať o reformách, ktoré by Uhorsko zmodernizovali. Medzi najdemokratickejších poslancov, ktorí sa domáhali čo najrýchlejšieho a najširšieho zlikvidovania feudalizmu, patril Ľudovít Štúr.

Ako poslanec postupne formoval národný program, program novej spoločenskej premeny, s ktorým sa Slováci obracali na uhorský snem. Okrem všeobecných politických, občianskych práv a slobôd žiadal ústavnými zákonmi zabezpečiť aj rovnoprávnosť všetkých národov a národností Uhorska. Do rokovania snemu zasiahla správa o revolučnom vystúpení ľudu vo Viedni, o tom, že 13.marca 1848 prinútil vzbúrený ľud cisára Ferdinanda V, aby prepustil kancelára Metternicha i ministra polície Sedlnitzkého, ako aj to, že cisár navyše prisľúbil nastoliť v ríši konštitúciu. Liberálna opozícia vďaka revolučným udalostiam získala vtedy na sneme hlavné slovo. Dňa 11. apríla 1848 panovník Ferdinand V, potvrdil uznesenia uhorského snemu (tzv. marcové zákony). Podľa nich sa Uhorsko konštituovalo ako nezávislý štát s nezávislou uhorskou, snemu zodpovednou, vládou, resp. ministerstvami. S Predlitavskom utvorilo personálnu úniu. Marcové zákony boli podľa nariadenia ministerského predsedu L.Batthyanyiho vyhlasované stoličnou vrchnosťou na verejných zhromaždeniach ešte pred ich potvrdením panovníkom. Sociálne napätie bolo príčinou roľníckych nepokojov, ale aj aktivít mestských ľudových vrstiev a vystúpenia baníkov v Banskej Štiavnici a priľahlých obciach. Niektorí predstavitelia slovenskej národnej inteligencie sa usilovali dať roľníckym vystúpeniam organizovanú podobu a spojiť v nich sociálne záujmy so záujmami národnými. Koncom marca výrazne zasiahli do roľníckych nepokojov v Hontianskej stolici J.Kráľ a J.Rotarides. Obaja boli spolu s ďalšími siedmimi aktérmi nepokojov uväznení. Vládnej moci sa nakoniec podarilo za pomoci stoličných úradov vystúpenie roľníkov utlmiť.

V súvislosti s prijatím marcových zákonov organizovali predstavitelia slovenského národného hnutia zhromaždenia a petičné akcie s národnými požiadavkami. 27.marca 1848, deň pred zvolaním stoličného zhromaždenia do Liptovského Mikuláša k vyhláseniu marcových zákonov sa u M. M. Hodžu uskutočnila porada popredných národovcov, ktorá vyústila do prijatia ucelenejšieho národného programu a jeho zverejnenia na stoličnom zhromaždení. Liptovské žiadosti sa dostali aj na rokovanie snemu a vyvolali u maďarskej liberálnej opozície vážne obavy a odmietavú reakciu. Uhorská vláda reagovala na slovenské petičné žiadosti rozhodnutím ministerskej rady na zasadnutí 12. apríla 1848. Označila ich za panslavistické prejavy a prijala tvrdé opatrenia proti aktivizujúcemu sa slovenskému revolučnému hnutiu, ktoré bolo v súlade s európskymi revolučnými prejavmi a hnutiami i marcovými revolučnými zákonmi.