Po petičných akciách v marci a apríli, ktoré vyústili do celoslovenskej akcie zvolali Š.M.Daxner a J.Francisci na 10.mája 1848 do Liptovského Mikuláša poradu u M.M.Hodžu s cieľom vypracovať celonárodné požiadavky v záujme prebojovania a zabezpečenia slovenských národných práv i všeobecne demokratických občianskych práv a slobôd. Slovenská politická reprezentácia za predsedníctva Ľ. Štúra sformulovala svoje štátnopolitické požiadavky v Žiadostiach slovenského národa, ktoré prijala v Liptovskom Mikuláši 11.mája 1848. Žiadosti boli adresované panovníkovi, palatínovi, uhorskému snemu a uhorskej vláde. Obsahujú národný, kultúrny a sociálny politický program.

Slováci sa v nich vyhlásili za samobytný národ s vôľou žiť vlastným národným životom v Uhorsku ako vo svojej vlasti rovnoprávnych národov zastúpených na spoločnom krajinskom sneme. Žiadajú, aby v celouhorskom sneme bol zastúpený každý národ, zriadenie národného snemu Slovenska, ktorého etnické hranice treba vytýčiť a imperatívny mandát poslancov. Vyslovili požiadavku zaviesť používanie národnej zástavy a slovenčiny ako úradného jazyka v slovenských župách a obciach, zriadiť národné školy všetkých stupňov a ustanoviť slovenské vojenské velenie. Ďalej požadovali zaviesť všeobecné a rovné volebné právo s tajným hlasovaním, slobodu tlače a zhromažďovania, zrušiť poddanské povinnosti, navrátiť všetky pozemky, lesy a pasienky, ktoré zabrali zemepáni a pririecť menšie regálne práva. Národná rovnoprávnosť sa mala prejaviť federalizovaním Uhorska na národnom základe. Tieto žiadosti sú vrcholom slovenského politického snaženia na platforme a v rámci Uhorska.

Žiadosti sú prvým štátoprávnym programom Slovákov, žiada sa v nich zabezpečenie národnej svojbytnosti a práv Slovákov na demokratických princípoch rovnosti a bratstva, podopretých požiadavkami hlbokej demokratizácie politického života a riešenia sociálnych otázok ľudu. Reagujú na všetky základné otázky, ktoré vtedy hýbali spoločenským a politickým životom národov Uhorska a žiadajú ich riešiť v demokratickom duchu. Z Maďarská vláda zaujala k Žiadostiam slovenského národa odmietavé stanovisko aj napriek tomu, že neohrozovali integritu Uhorska a vydala zatykač na tvorcov žiadostí. V prvých dňoch po víťazstve revolúcie všetky národy Uhorska prijali maďarskú revolúciu s nadšením a nádejou na slobodný rozvoj. To, že sa po niekoľkých týždňoch ocitli v opozícii k maďarskej vláde a po niekoľkých mesiacoch aj v ozbrojenom boji bolo dôsledkom politiky, nepriznávajúcej utláčaným národom ani elementárne práva a odpovedajúcej na každý ich národný pohyb otvoreným terorom. Udalosti revolučného roku 1848 ukázali, že maďarská liberálna šľachta mala záujem o osamostatnenie Uhorska od rakúskej časti monarchie, ale na požiadavky nemaďarských národov Uhorska odpovedala otvoreným terorom.

Vedúcou osobnosťou maďarskej revolúcie bol L.Kossuth, ktorý mal podporu liberálnej šľachty a veľkou mierou určoval priebeh revolučného vývoja i spôsob riešenia národnostnej otázky. V priebehu revolúcie zotrvával pri fikcii jednotného politického národa uhorského, odmietal požiadavky uznania nemaďarských národností ako svojbytných a rovnoprávnych národov, odmietol i plán L.Telekiho, ktorý navrhoval zrekonštruovať Uhorsko na konfederačnom základe. Po vyhlásení marcových zákonov nemali maďarskí šľachtickí revolucionári ďalší záujem na demokratických reformách a svoje úsilie sústredili na uskutočnenie idey jednotného uhorského štátu.