Slovenský národný program sa tak dostal do rozporu s maďarským programom nielen v národnostnej, ale aj v sociálnej otázke a v otázke demokratizácie politického systému. To prispelo k rozchodu štúrovcov s Uhorskom a Maďarmi a hľadanie ochrany a podpory pre slovenský národnorevolučný pohyb medzi národmi konštitučného Rakúska, najmä u Čechov. Z hľadiska riešenia štátoprávnych otázok i otázok prípadného spolužitia slovenského národa s českým národom v rámci federalizovaného Rakúsko-Uhorska žiada sa upozorniť na rokovanie Slovanského zjazdu v Prahe v júni 1848. Silnejúci nemecký a maďarský tlak viedol predstaviteľov slovanských národov k hľadaniu účinnejšej obrany. Túto možnosť videli v oživení myšlienky slovanskej vzájomnosti a spolupráce a v pokuse o jej naplnenie na politickom poli. Tak sa zrodila myšlienka na zvolanie Slovanského zjazdu.

Slovanský zjazd sa stal pre Slovákov impulzom k plnému uvedomeniu si svojej národnej osobitosti. V praxi viedol Slovákov od jesene 1848 do leta 1849 k ozbrojeného vystúpeniu (dobrovoľnícke výpravy), sformulovania nového štátoprávneho programu z 29. januára 1849 a vypracovania marcového prosbopisu panovníkovi v roku 1849. Maďarská národná revolúcia sa dostala do kolízie s ideami revolúcie ostatných národností v Uhorsku, upierajúc im práva a slobodu. V takej konštelácii, keď sa pre uplatnenie zásady národnej rovnoprávnosti zdali najreálnejšími prísľuby viedenskej vlády a panovníka, maďarská revolúcia ponechala nemaďarské národnosti svojmu nepriateľovi a mocenskému súperovi. Dôsledkom bol nielen rozchod Slovákov s maďarsky chápanou revolúciou, ale aj vytvorenie Slovenskej národnej rady vo Viedni 16. septembra 1848 ako najvyššieho slovenského politického a vojenského orgánu na čele s Jozefom M. Hurbanom, Ľudovítom Štúrom a Michalom M. Hodžom. Slovenská národná rada sa od svojho vzniku snažila organizovať celonárodné povstanie a národné vojsko, ktoré malo byť budované na dobrovoľníckom základe. Politické vojenské vedenie Slovenskej národnej rady sa v súvislosti s Jelačičovým povstaním v Chorvátsku rozhodlo uskutočniť ozbrojenú výpravu dobrovoľníkov na Slovensko. Vedúci činitelia Slovenskej národnej rady s ďalšími politickými predstaviteľmi, zídení na zhromaždení v Martine, sa 10. marca 1849 rozhodli vyslať celoslovenskú delegáciu k panovníkovi do Olomouca.

Prosbopis požadoval odvolať úradníkov skompromitovaných maďarizáciou, odčleniť Slovensko od Uhorska a vytvoriť z neho autonómny útvar - slovenské kniežatstvo, ktorý mal priamo podliehať orgánom vo Viedni a byť rovnoprávny s ostatnými rakúskymi krajinami. Mal disponovať vlastným snemom, výkonným úradom a verejnou správou. Tento program presadzovali po celý rok 1849 poprední slovenskí politici, petičné hnutie na jeseň 1849 i slovenskí vládni dôverníci. Viedenská vláda federalizáciu monarchie však odkladala a na jeseň 1849 ju otvorene zavrhla. V petícii vychádzajúcej z austroslavizmu sa žiadalo oddelenie Slovenska od Uhorska a osobitná organizácia pre Slovensko, konkrétne vyčlenenie slovenského územia a politické včlenenie do Rakúska pod názvom „slovenské veľkokniežatsvo“, zastúpenie na ríšskom sneme, provincionálny snem, slovenská ústredná správa podliehajúca priamo viedenskej vláde a konečne slovenčina ako úradná, vyučovacia a cirkevná reč. Avšak už 4. marca 1849 proklamoval František Jozef V Olomouci tzv. Stadionovu ústavu proti kromeřížskemu snemu a ním pripravovanému ústavnému návrhu.