Vyhlasovala sa v nej jednotnosť ríše a Uhorsko za jej súčasť. Ústava odmietla slovenské snahy odtrhnúť sa od Uhorska a vytvoriť samostatnú provinciu, dištrikt, veľkokniežatstva a pod. Ako osobitné korunné krajiny nezávislé od Uhorska sa uznávalo Chorvátsko so Slovinskom, Rieka (Fiume) a Sedmohradsko. Kým sa teda 18-členná slovenská delegácia dostala s martinskou deklaráciou k panovníkovi, bol už kroměřižsky snem rozpustený a vyhlásená oktrojovaná ústava. Deputácia preto zmenila obsah pôvodnej petície, chytila sa vyslovenia národnostnej rovnoprávnosti v oktrojovanej ústave a 20. marca predniesla panovníkovi v podstate tieto slovenské požiadavky:

1. uznať slovenský národ a vyčleniť mu osobitné územie na etnickorn základe,

2. zabezpečiť rovnoprávnosť slovenského národa s ostatnými národmi monarchie a chrániť ho pred návratom maďarskej nadvlády,

3. v zmysle § 71 oktrojovanej Stadionovej ústavy vytvoriť také konkrétne inštitúcie, ktoré by Slovensko nielen viazali priamo na ostatné krajiny monarchie, ale ktoré by brali zreteľ aj na národné zvláštnosti, teda vytvoriť provinčný snem a vlastnú administratívu,

4. ihneď odstrániť znovuzavádzanú maďarčinu ako úradnú reč v slovenských komitátoch, okresoch a obciach a na jej miesto nastoliť slovenčinu, ďalej odstrániť nepriateľských maďarských úradníkov a

5. vytvoriť ústredný administratívny úrad pre Slovensko, ktorý by podliehal priamo viedenskej vláde.

Petícia zdôrazňuje, že len prijatím týchto požiadaviek môže sa stať panovníkovo slovo o rovnoprávnosti všetkých národov skutočnosťou. Panovník deputáciu ubezpečil, že sa bude starať, aby žiaden národ nevládol nad iným v zmysle manifestu z 2. 12. 1848. Stadion bol však konkrétnejší, vyslovil súhlas so slovenčinou ako úradnou rečou a dokonca aj s odtrhnutím Slovenska, ak si to bude priať celý národ. Deputácia sa postavila tak na platformu oktrojovanej ústavy a odmietla Riegrove pokusy dať sa na cestu "ústavnej opozície". To znamenalo v Olomouci roztržku medzi Čechmi a Slovákmi, ktorá nepochybne vyvierala z rôzneho postavenia v ríši a teda aj z rôznych záujmov. Stadion začal pripravovať organizáciu Uhorska prostredníctvom vládnych komisárov za jednotlivé národnosti na platforme oktrojovanej ústavy, pričom dôraz kládol na organizáciu miestnej správy. Traja slovenskí dôverníci odporúčali vydať vo veci slovenských národných práv cisársky manifest a ich konkrétnym zabezpečením poveriť cisárskeho komisára. Miestna správa (stolice, okresy a obce) sa mali organizovať na etnickom základe s možnosťou rozdeliť miešané stolice a okresy. Okrem toho časť olomouckej deputácie predostrela vo Viedni vláde odôvodnenie olomouckej petície, v ktorej sa zdôrazňuje, že jej splnenie (najmä odtrhnutie Slovákov od Uhorska) je nielen v slovenskom, ale aj v dvorskom a ríšskom záujme.

Stadion predložil vláde 10. apríla 1849 návrh na oddelenú organizáciu civilnej správy na Slovensku, ale vláda ho neprijala. Všetky nemaďarské národy sa usilovali využiť priaznivú situáciu (úspech Košúta na bojišti) a žiadajú od viedenskej vlády na základe národnej rovnoprávnosti osobitné korunné krajiny, ponúkajúc viedenskej vláde vojenskú pomoc. Stanovisko vlády bolo negatívne, v slovenskej otázke sa neraz dôvodilo, že Slováci na osamostatnenie nemajú historické právo, že dokonca je to len požiadavka jednotlivcov a nie celého národa, a že nové požiadavky budú zabezpečené iným spôsobom. Po porážke maďarskej revolúcie sa zdalo, že nadišla vhodná chvíľa na definitívne usporiadanie Uhorska a celej monarchie a že sa podarí zabezpečenie práv v monarchii žijúcim etnikám.