Od 17. septembra zasadala vo Viedni konferencia, ktorá mala rozhodnúť o novej podobe monarchie a budúcnosti Uhorska a v rámci neho i Slovenska. Slovenská národná rada rozvíjala kampaň medzi ľudom za štátoprávne požiadavky, ktorá vyznievala za odtrhnutie Slovenska od Uhorska, za vytvorenie osobitnej korunnej krajiny, podriadenej priamo viedenskej vláde. V septembri a októbri 1849 zaplavili Viedeň deputácie slovenských dedín a mestečiek, ktoré žiadali politické i správne vyčlenenie Slovenska ako osobitnej korunnej krajiny, ale bez úspechu. Stočlenná slovenská delegácia predložila 7. októbra panovníkovi petíciu zo slovenskými požiadavkami za zriadenie slovenskej hornouhorskej krajiny, čím sa uzatvorilo petičné hnutie na jeseň 1849. Nádeje, sľuby a federalizačné plány sa rozplynuli. Po porážke revolúcie vláda prikročila k uskutočneniu Stadionovej ústavy, t. j. k začleneniu Uhorska do rakúskeho cisárstva, Uhorsko stratilo právo na vlastné ústavné zriadenie, a preto namiesto vlastnej uhorskej správy nastúpila správa zriadená "z milosti a suverénnej moci cisára". Sľuby o tom, že Slováci dosiahnu splnenie svojich požiadaviek protimaďarským spojencom s Viedňou, sa definitívne rozplynuli.

Marcové zákony

Tvorilo ich 31 zákonov uhorského snemu. Ukončovali feudalizmus a metternichov absolutizmus a približovali sa k zákonom občianskej spoločnosti. O ich presadenie sa zaslúžilo najmä maďarské reformné hnutie. Platiť začali od 11.4. 1848. Ich dôsledkom bolo zrušenie cirkevného desiatku, roboty, zemepánskeho deviatku,  miestodržiteľskej rady, uhorskej Dvorskej kancelárie, povinností urbariálnych poddaných a zavedenie všeobecného zdanenia. Výsledkom zákonov bola aj väčšia nezávislosť Uhorska od Viedne podporená vlastnou vládou podliehajúcou uh. snemu. Predsedom sa stal Ľ. Batáni, min. financií Ľ. Košut. Právo rozhodovať mala ríšska vláda len v oblasti vojenstva, financií a zahraničných vecí. Rôzne predstavy o kompetenciách medzi Pešťou a Viedňou viedli v zime 1848 k vojnovému konfliktu. Zákony zaručovali dodržiavanie základných ľudských práv, povoľovali ozbrojenie občanov v podobe národných gárd. Deklarovala sa rovnosť ľudí pred zákonom, ľudový zastupiteľský systém. Vysoký majetkový a vzdelanostný cenzus však umožňoval voliť len šiestim percentám obyvateľstva. V zákonoch sa neriešila národnostná otázka. Za úradný jazyk v Uhorsku bola vyhlasená Maďarčina, čo viedlo k veľkým rozporom medzi uh. mocou a nemaďarskými národnými hnutiami v revolúcii 1848/1849. Snahu zo slovenskej strany o nápravu zákonov stelesňujú Žiadosti slovenského národa.

Žiadosti slovenského národa

10.5.1848 Š.M.Daxner a J.Francisci iniciovali v Liptovskom Mikuláši stretnutie približne tridsiatich štúrovcov, kde sa prijal veľkorysý dokument. V dokumente sa požadovala zmena marcových zákonov tak, aby obmedzili vply aristokracie a urýchlili emancipáciu nižších vrstiev a utláčaných národov. Ďalej sa požadovalo naplnenie občianskej a národnej rovnosti, dotvorenie demokratického režimu v rámci Uhorska, zrušenie paragrafov obmedzujúcich slobodu tlače, zhromažďovania sa, spolčovania a uzákonenie všeobecného volebného práva pre mužov.