Podľa žiadosti sa mali ako nevyhnutnosť modernizácie zlikvidovať posledné feudálne privilégia a závislosti (navrátenie pôdy roľníkom, ktorú im zabrala, zrušenie robôt pre neurbariálnych roľníkov). Miesto v žiadostich si našli aj požiadavky na prepustenia Kráľa a Rotaridesa i na slobodu Poliakov. Vyjadrili nesúhlas s ideou jednotného uhorského národa, národnou nadradenosťou a útlakom. Na základe práva každého národa na svojbytný život požadovali prebudovanie Uhorska na federáciu. Slovenská autonómia mala byť reprezentovaná národným snemom, národnými gardami a symbolmi ako sú vlajka a farby. Požadovali povolenie používať Slovenčinu v úradoch a na školách vrátane univerzít a polytechniky. Tento dokuent bol vyhlásený na malom zhromaždení 11. mája. Uhorská moc petičnú akciu vyhlásila za panslavistickú a protiústavnú skôr ako žiadosti organizátori poslali panovníkovi, vláde a snemu. Okamžite bol na Štúra, Hurbana, Hodžu vydaný zatýkač a viacerí účastníci boli uväznený. Slov. nár. hnutie sa ocitlo v ilegalite a jadro pokračovalo v aktivite na Slovanskom zjazde.

Regálne práva (z lat. regale-kráľovský)

Tieto práva patrili kráľovi a od začiatko feudálneho uhorska boli zdrojom príjmov kráľovskej pokladnice. Delili sa na väčšie a menšie. Medzi väčšie patrili príjmy z výmeny peňazí a razenia mincí, bánsky regál zmenený po uznaní banskej slobody 17.5.1327 na urburu. Panovník väčšie reg. práva vykonával cez príslušné komory (banskú, soľnú, mincovú, tridsiatkovú). Formou výsad udeľoval kráľ menšie reg. práva mestám, cirkvi, šľachticom. Tí mohli tieto práva ďalej prenajímať. Bolo to právo výčapu, pivovaru, mlyna, výročného trhu, výseku mäsa, týždenných trhov, mýta, prievozu cez rieku a iné práva. Tieto práva bránili rozvoju obchodu a počas revolúcie 1848/1849 boli zrušené.

Marcový prosbopis

Je programový dokument slovenského národného hnutia. Vo februári a marci 1849 ho vypracovala skupina vlastencov zoskupených okolo Ľ. Štúra a J. M. Hurbana. Vychádzal z princípov austroslavizmu = politický program časti predstaviteľov slovanských národov habsburskej monarchie. Formoval sa v 40. rokoch 19. storočia, ako ucelená koncepcia sa objavil na jar 1848, keď ho presadzovali najmä českí liberáli. Odmietal ideu všeslovanského národa v Kollárovej slovanskej vzájomnosti a panslavizmu ako nereálne a škodlivé. Za najvýhodnejší štátny útvar pre malé, najmä slovanské stredoeurópske národy považoval habsburskú monarchiu. Videl v nej ochranu pred germánskou a maďarskou hegemóniou, ruskou expanziou a záruku ich slobody. Monarchiu žiadal prebudovať na federatívny a ústavný štát podľa prirodzeného práva a národnej rovnosti. Autonómne útvary mali mať vlastné snemy a výkonnú moc, úradovať sa v nich malo v úradných jazykoch. Austroslavizmus dominoval na slovanskom zjazde. Na jeseň 1848 sa k jeho princípom prihlásila nová ríšska vláda vo Viedni i snem v Kroměříži. Osvojila si ho aj slovanská politika, ktorá žiadala oddeliť Slovensko od Uhorska a v rámci monarchie zriadiť slovenskú autonómiu. Po roku 1918 sa stal austroslavizmus bezpredmetným.
Pôvodný text prosbopisu žiadal zriadiť slovenskú korunnú krajinu s názvom slovenské veľkokniežatstvo. Neočakávané vydanie oktrojovanej ústavy (ústava, ktorú vydáva najvyššia výkonná moc bez súhlasu zastupiteľského orgánu) prinútilo autorov túto požiadavku zrušiť. 20.3.1849 prepracovaný prosbopis v mene slovenského národa predložila asi 30-členná deputácia novému panovníkovi Františkovi Jozefovi 1 v Olomouci a o niečo neskôr aj viedenskej vláde. Viedol ju katolícky farár J. Kozáček, známy z pôsobenia na cisárskom dvore.