Dobrovoľnícke výpravy

I. Slovenská národná rada v septembri vydávala rôzne proklamácie (výzva „Slováci, bratia!“), prostredníctvom ktorých agitovala za ozbrojené povstanie. Rovnako vypracovala aj plán akcie. Dobrovoľníci mali byť zhromaždení mimo slovenského územia a po prvých úspechoch chorvátskych vosk mali vtrhnúť do Nitrianska, kde sa mail pripojiť ďalší. Ďalej mali postúpiť ku banským mestám odkiaľ sa malo organizovať celoslovenské povstanie. Vojenské záležitosti v SNR mali na starosti českí vojenskí odborníci Bloudek, Janeček, Zach.
Výprava v počte 300 mužov vyrazila z Viedne v nedeľu 17. septembra. 150 ďalších dobrovoľníkov sa k nej pripojilo na Morave. 18. septembra na čele so Slovenskou národnou radou zbor prekročil slovenskomoravské hranice. Ešte před prechodom sa k bojovníkom prihovorili Ľ. Štúr a M. Hurban. Vyzdvihli slávne časy Veľkomoravskej ríše, keď tam neboli žiadne hranice. Hovorili o potrebe boja za oslobodenie Slovákov od maďarského jarma. Štúr spomenul aj Jána Jiskru, ktorý podľa neho išiel po rovnakej ceste pomáhať Slovákom vydobiť si slobodu.

Dobrovoľníci sa pod slovenskou národnou zástavou prísahou zaviazali k vernosti voči SNR, kráľovi a poslušnosťou voči veliteľom i voči boju za oslobodenie „krajiny Cyrila a Metóda a Svätopluka“, teda Slovenska. Pochod zamieril najskôr na Myjavu. Tu reprezentanti SNR 19.9. vyzývali ľud do boja. Vyhlásili zriadenie SNR a vypovedali poslušnosť uhorskej vláde. Nasledovalo nahradenie miestnych úradníkov slovenskými. Hoci ľud dúfal, že prišla možnosť zlepšiť si svoje položenie, vedúci činitelia povstania zdôrazňovali jako hlavný boj za národné práva. Napriek tomu sa pod národné zástavy nazbieralo 6 tisíc dobrvoľníkov. Postavenie výpravy komplikovala maďarská propaganda využívajúca náboženskú nejednotnosť Slovákov. Aj z týchto príčin akcie povstania neprekročili lokálny charakter.
Dobrovoľnícky zbor najprv odolával náporu posíl, ktoré prišli pomôcť miestnym vojenským posádkam, no onedlho ich pri zrážkach s maď. gardami pri Senici a Poriadi stihol neúspech. Pod nátlakom Viedne sa dobrovoľníci stiahli na Moravu, kde zvyšky výpravy napadlo a odzbrojilo cisárske vojsko.
Výprava bola neúspešná pre zlú organizáciu, prílišné taktizovanie, prevahu začiatočníkov, ale aj pre zviazanosť lojalitou k Viedni. Hoci bola neúspešná ukázala, že „…Slováci…jsou hotovi postaviti se….do boje…o vlastní svobodu“(Bloudek).

Po výprave nastali v podjavorinskom kraji kruté represálie. Koncom októbra 1848 skončili na šibenici dvaja študenti-agitátori Viliam Šulek a Karol Holuby.
Neúspechom sa skončili aj iné menšie pokusy o ozbrojené povstanie Slovákov v Turci, Honte, Tekove, Liptove, vo Zvolenskej stolici i v Gemeri, kde na čele týchto akcii stáli Daxner, Francisci, Bakuliny. Tých neskôr postavili pred súd.

II. Nová výprava najprv narazila na nedôveru veliteľa cisárskej armády Windischgrätza, avšak za pomoci bána Jelačića bola prekonaná. SNR tak získala povolenie na výpravu od oficiálnych kruhov, ale len v koordinácii s rakúskou armádou. Proklamácia z 20.novembra 1948 s názvom „K národu slovenskému“ vyzývala do boja za slobodu a slovenskú národnosť, ale aj za kráľa a jednotu monarchie. Táto tzv. zimnmá výprava postupovala v dvoch útvaroch na rôznom území Slovenska, pretože vnútri SNR opozíciu vytvoril Hodža a k nemu sa pridal Janeček.