Prvá časť na čele s politickými činiteľmi Štúrom, Hurbanom a s vojenskými vodcami Bloudkom a Zachom sa skoncentrovala v Tešíne. Odtiaľ ich pochod začiatko decembra smeroval cez Jablunkovský priesmyk do Čadce a Žiliny. K prvej vážnejšej bitke došlo pri Budatíne. Cisaárske vojská s dobrovoľníkmi najprv ustúpili, no začiatkom roku 1849 pod vedením nového generála Gotza dobyli Budatín aj Žilinu. Ďalej postupovali cez Rajec, potom cez Prievidzu do Turca, odtiaľ na Oravu a Liptov, i smerom na Kremnicu. Významný bol pobyt v Martine, kde oboznámili verejnosť s návrhom federácie národov monarchie.

Z horného považia sa cez Horehronie zbor presunul do Gemera odkiaľ mal pokračovať cez Jelšavu a Rožňavu do Košíc. Po neplanovanej zrážke pri Muráni zamierili na Spiš a do Levoče. Koncom marca sa dobrovoľníci zhromaždili v Košiciach a smerovali na Prešov. Cestou boli nútení po niekoľkých šarvátkach s maďarskými vojskami ustúpiť do Bardejova. Tu Bloudek rozpustil pre nedostaky v zásobovaní dobrovoľníkov z Liptova a z ostatnými prešiel popri haličských hraniciach k Jablunkovu. Neskôr boli títo liptovskí dobrovoľníci oporou povstania na Liptove namiereného proti liptovskej šľachte ako utláčateľovi.

Na územiach obsadenými dobrovoľníkmi sa slovenskí vedúci činitelia podieľali na stoličnej a mestskej správe a Slovenčina sa aspoň na čas dostala do úradov a škôl.
Hodža so svojou časťou výpravy vedenej Janečkom kooperoval s generálom Šimunićom na západe Slovenska. Zorganizovaná bola na myjave, prešla k Leopoldovu, kde dobrovoľníci pomáhali pri obliehaní, ale aj pri vykonávani hliadkovej a výzvednej služby pozdĺž Váhu až po Trenčín. K nim sa pridali aj oslobodení Daxner a Francisci. Od polovice febuára výprava zabezpečovala Nitru a Trnavu s okolím. Ďalej sa premiestnila k Novým Zámkom a ku Komárnu, kde sa opäť zapojila do bojov. Odtiaľ bola na jar stiahnutá do Bratislavy. Národne pôsobenie tejto časti výpravy obmedzoval Šimunićov nepriznivý postoj k dobrovoľníkom.

III. 8.mája 1849 Slováci predostreli ministerstvu vo Viedni petíciu za zriadenie samostatného Slovenska pod osobytným komisárom a poradným zborom. Ďalší pokus o realizáciu politických cieľov bolo treba opäť podporiť. Aj tu sa slovenský politický predstavitelia rozhodli pre ďobrovoľnícku výpravu.
Nástupným strediskom výpravy sa stala Skalica. Výprava pri organizovaní narážala na nedôveru ľudí voči vláde a na provokatívne praktiky jej odporcov, ktorými chceli vytvoriť priehradu medzi dobrovoľníkmi a ľudom. V tejto atmosfére sa nepodarilo agitáciou vytvoriť zbor, ktorý mal mať až 20 000 mužov. Aj z mnohých iných dôvodov začala tretia dobrovoľnícka výprava svoje akcie pod vedením cisárskeho dôstojníka grófa Lewartovského iba v prvej polovici augusta 1849, kedy prispela k porážke maďarskej revolučnej armády pri Világoši. Bez toho, aby vláda splnila základné požiadavky Slovákov v novembri 1849 dalo vojenské velenie rozpustiť dobrovoľnícke jednotky.