Slovenské národné hnutie počas revolúcie 1848-1849

Úvod

V priebehu osemnástich revolučných mesiacov v 1848 až 1849 sa výrazne zmenila organizácia spoločnosti. Odstránilo sa poddanstvo, zrušilo sa veľa feudálnych prežitkov a uzákonila sa rovnosť pred zákonom. Revolúcia otvorila cestu kapitalizmu, občianskej spoločnosti. V Habsb. monarchii snahy nemaďarských národov o svoju slobodu (hlavne kultúrnu) komplikoval postoj vodcu revolúcie-strednej šľachty. Tá zachovávala niektoré stavovské výsady a presadzovala maďarizáciu. Rovnopravnosť národov sľubovala cisárska Viedeň a bojovala v občianskej vojne na strane nemaďarských národností monarchie. Jej politika voči nim však bola pokrytecká. Rovnako sa zachovala aj voči Slovákom, ktorí chceli tiež toto obdobie využiť na rozšírenie svojich práv.

Slovenský národ a revolúcia 1848-49

Revolučné roky 1848/49 majú v novodobých dejinách slovenského národa svojimi cieľmi, priebehom a výsledkami obzvlášť významné miesto. Pre slovenské národné hnutie znamenal rok 1848 mimoriadne obdobie jeho vnútorného dozrievania. V tejto etape sa formovali národnopolitické programy, ktoré mali za cieľ dokonštituovanie národov modernej podoby prostredníctvom národnooslobodzovacieho zápasu. Revolúcia nastolila aj otázku vzájomného vzťahu občianskych slobôd a politických práv jednotlivcov na jednej strane a národných práv na strane druhej. Bez vyriešenia národnostnej otázky nebolo možné zabrániť silám starého režimu a pokusom o reštauráciu svojich mocenských pozícií.

V rakúskej časti sa riešenie národnostnej otázky úzko prelínalo s politickými zápasmi a ideologickými stretmi. V Uhorsku nadobudlo formu ozbrojeného zápasu utláčaných národov proti maďarskej šovinistickej politike a odsúvalo politické a ideologické strety na vedľajšiu koľaj. Pritom národnostná otázka a jej riešenie v Uhorsku malo rozhodujúci význam pre vývoj v celej monarchii. Prebojúvanie spoločenských a národnoemancipačných snáh Slovákov a šírenie ideí buržoáznodemokratických premien Uhorska i monarchie bolo v priebehu revolučných udalostí rokov 1848-1849 veľmi zložité a ťažké. Slováci nemali v rámci Uhorska nijaké osobitné štátoprávne postavenie. Z jedenástich národov žijúcich v rakúsko-uhorskej monarchii len päť (Maďari, Česi, Slováci, Chorváti, Slovinci) boli jej obyvateľmi v celosti. Ďalších šesť (Nemci, Poliaci, Srbi, Ukrajinci, Taliani a Rumuni) malo svoje jadro mimo hraníc monarchie.

Slovenské národné územie nebolo konštituované ako osobitný územno-politický útvar a mocensky bolo ovládané politicko-správnym aparátom uhorskej vlády. Z uvedeného je zrejme, že revolučné hnutie rokov meruôsmych v strednej Európe, ktoré síce vypuklo pod vplyvom februárovej revolúcie vo Francúzsku a pod heslami Francúzskej revolúcie z konca 18. storočia "sloboda, rovnosť, bratstvo", ale rozvíjalo sa na základe odlišných podmienok, malo odlišnú vnútornú dynamiku, determinovanú vzájomným prelínaním sociálnych a národnostných otázok a rozdielnym, ba až protichodným chápaním obsahu týchto slov, ktoré lomcovali Európou.
Keďže poprednou nositeľkou slovenského národného povedomia bola inteligencia, zväčša ľudového, nešľachtického pôvodu, tým slovenský národný pohyb získal demokratickejšie prvky a náplň. Už v období príprav zasadania uhorského snemu v roku 1847, ktorého cieľom bolo zavŕšiť reformný vývoj v Uhorsku v zmysle riešenia poddanskej otázky, uvoľnenia feudálnych vzťahov, ale aj transformovania uhorskej stavovskej moci v maďarskú národnú hegemóniu, zintenzívnili aj snahy Slovákov sformulovať národný program s protifeudálnym zameraním a s demokratickou orientáciou. Východiskom k týmto aktivitám boli najmä články Ľ. Štúra, v ktorých položil základy národnopolitickému a sociálno-ekonomickému programu Slovákov. V novembri 1847 sa zišiel v Bratislave posledný uhorský stavovský snem, ktorý mal rokovať o reformách, ktoré by Uhorsko zmodernizovali. Medzi najdemokratickejších poslancov, ktorí sa domáhali čo najrýchlejšieho a najširšieho zlikvidovania feudalizmu, patril Ľudovít Štúr.

Ako poslanec postupne formoval národný program, program novej spoločenskej premeny, s ktorým sa Slováci obracali na uhorský snem. Okrem všeobecných politických, občianskych práv a slobôd žiadal ústavnými zákonmi zabezpečiť aj rovnoprávnosť všetkých národov a národností Uhorska. Do rokovania snemu zasiahla správa o revolučnom vystúpení ľudu vo Viedni, o tom, že 13.marca 1848 prinútil vzbúrený ľud cisára Ferdinanda V, aby prepustil kancelára Metternicha i ministra polície Sedlnitzkého, ako aj to, že cisár navyše prisľúbil nastoliť v ríši konštitúciu. Liberálna opozícia vďaka revolučným udalostiam získala vtedy na sneme hlavné slovo. Dňa 11. apríla 1848 panovník Ferdinand V, potvrdil uznesenia uhorského snemu (tzv. marcové zákony). Podľa nich sa Uhorsko konštituovalo ako nezávislý štát s nezávislou uhorskou, snemu zodpovednou, vládou, resp. ministerstvami. S Predlitavskom utvorilo personálnu úniu. Marcové zákony boli podľa nariadenia ministerského predsedu L.Batthyanyiho vyhlasované stoličnou vrchnosťou na verejných zhromaždeniach ešte pred ich potvrdením panovníkom. Sociálne napätie bolo príčinou roľníckych nepokojov, ale aj aktivít mestských ľudových vrstiev a vystúpenia baníkov v Banskej Štiavnici a priľahlých obciach. Niektorí predstavitelia slovenskej národnej inteligencie sa usilovali dať roľníckym vystúpeniam organizovanú podobu a spojiť v nich sociálne záujmy so záujmami národnými. Koncom marca výrazne zasiahli do roľníckych nepokojov v Hontianskej stolici J.Kráľ a J.Rotarides. Obaja boli spolu s ďalšími siedmimi aktérmi nepokojov uväznení. Vládnej moci sa nakoniec podarilo za pomoci stoličných úradov vystúpenie roľníkov utlmiť.

V súvislosti s prijatím marcových zákonov organizovali predstavitelia slovenského národného hnutia zhromaždenia a petičné akcie s národnými požiadavkami. 27.marca 1848, deň pred zvolaním stoličného zhromaždenia do Liptovského Mikuláša k vyhláseniu marcových zákonov sa u M. M. Hodžu uskutočnila porada popredných národovcov, ktorá vyústila do prijatia ucelenejšieho národného programu a jeho zverejnenia na stoličnom zhromaždení. Liptovské žiadosti sa dostali aj na rokovanie snemu a vyvolali u maďarskej liberálnej opozície vážne obavy a odmietavú reakciu. Uhorská vláda reagovala na slovenské petičné žiadosti rozhodnutím ministerskej rady na zasadnutí 12. apríla 1848. Označila ich za panslavistické prejavy a prijala tvrdé opatrenia proti aktivizujúcemu sa slovenskému revolučnému hnutiu, ktoré bolo v súlade s európskymi revolučnými prejavmi a hnutiami i marcovými revolučnými zákonmi.
Po petičných akciách v marci a apríli, ktoré vyústili do celoslovenskej akcie zvolali Š.M.Daxner a J.Francisci na 10.mája 1848 do Liptovského Mikuláša poradu u M.M.Hodžu s cieľom vypracovať celonárodné požiadavky v záujme prebojovania a zabezpečenia slovenských národných práv i všeobecne demokratických občianskych práv a slobôd. Slovenská politická reprezentácia za predsedníctva Ľ. Štúra sformulovala svoje štátnopolitické požiadavky v Žiadostiach slovenského národa, ktoré prijala v Liptovskom Mikuláši 11.mája 1848. Žiadosti boli adresované panovníkovi, palatínovi, uhorskému snemu a uhorskej vláde. Obsahujú národný, kultúrny a sociálny politický program.

Slováci sa v nich vyhlásili za samobytný národ s vôľou žiť vlastným národným životom v Uhorsku ako vo svojej vlasti rovnoprávnych národov zastúpených na spoločnom krajinskom sneme. Žiadajú, aby v celouhorskom sneme bol zastúpený každý národ, zriadenie národného snemu Slovenska, ktorého etnické hranice treba vytýčiť a imperatívny mandát poslancov. Vyslovili požiadavku zaviesť používanie národnej zástavy a slovenčiny ako úradného jazyka v slovenských župách a obciach, zriadiť národné školy všetkých stupňov a ustanoviť slovenské vojenské velenie. Ďalej požadovali zaviesť všeobecné a rovné volebné právo s tajným hlasovaním, slobodu tlače a zhromažďovania, zrušiť poddanské povinnosti, navrátiť všetky pozemky, lesy a pasienky, ktoré zabrali zemepáni a pririecť menšie regálne práva. Národná rovnoprávnosť sa mala prejaviť federalizovaním Uhorska na národnom základe. Tieto žiadosti sú vrcholom slovenského politického snaženia na platforme a v rámci Uhorska.

Žiadosti sú prvým štátoprávnym programom Slovákov, žiada sa v nich zabezpečenie národnej svojbytnosti a práv Slovákov na demokratických princípoch rovnosti a bratstva, podopretých požiadavkami hlbokej demokratizácie politického života a riešenia sociálnych otázok ľudu. Reagujú na všetky základné otázky, ktoré vtedy hýbali spoločenským a politickým životom národov Uhorska a žiadajú ich riešiť v demokratickom duchu. Z Maďarská vláda zaujala k Žiadostiam slovenského národa odmietavé stanovisko aj napriek tomu, že neohrozovali integritu Uhorska a vydala zatykač na tvorcov žiadostí. V prvých dňoch po víťazstve revolúcie všetky národy Uhorska prijali maďarskú revolúciu s nadšením a nádejou na slobodný rozvoj. To, že sa po niekoľkých týždňoch ocitli v opozícii k maďarskej vláde a po niekoľkých mesiacoch aj v ozbrojenom boji bolo dôsledkom politiky, nepriznávajúcej utláčaným národom ani elementárne práva a odpovedajúcej na každý ich národný pohyb otvoreným terorom. Udalosti revolučného roku 1848 ukázali, že maďarská liberálna šľachta mala záujem o osamostatnenie Uhorska od rakúskej časti monarchie, ale na požiadavky nemaďarských národov Uhorska odpovedala otvoreným terorom.

Vedúcou osobnosťou maďarskej revolúcie bol L.Kossuth, ktorý mal podporu liberálnej šľachty a veľkou mierou určoval priebeh revolučného vývoja i spôsob riešenia národnostnej otázky. V priebehu revolúcie zotrvával pri fikcii jednotného politického národa uhorského, odmietal požiadavky uznania nemaďarských národností ako svojbytných a rovnoprávnych národov, odmietol i plán L.Telekiho, ktorý navrhoval zrekonštruovať Uhorsko na konfederačnom základe. Po vyhlásení marcových zákonov nemali maďarskí šľachtickí revolucionári ďalší záujem na demokratických reformách a svoje úsilie sústredili na uskutočnenie idey jednotného uhorského štátu.
Slovenský národný program sa tak dostal do rozporu s maďarským programom nielen v národnostnej, ale aj v sociálnej otázke a v otázke demokratizácie politického systému. To prispelo k rozchodu štúrovcov s Uhorskom a Maďarmi a hľadanie ochrany a podpory pre slovenský národnorevolučný pohyb medzi národmi konštitučného Rakúska, najmä u Čechov. Z hľadiska riešenia štátoprávnych otázok i otázok prípadného spolužitia slovenského národa s českým národom v rámci federalizovaného Rakúsko-Uhorska žiada sa upozorniť na rokovanie Slovanského zjazdu v Prahe v júni 1848. Silnejúci nemecký a maďarský tlak viedol predstaviteľov slovanských národov k hľadaniu účinnejšej obrany. Túto možnosť videli v oživení myšlienky slovanskej vzájomnosti a spolupráce a v pokuse o jej naplnenie na politickom poli. Tak sa zrodila myšlienka na zvolanie Slovanského zjazdu.

Slovanský zjazd sa stal pre Slovákov impulzom k plnému uvedomeniu si svojej národnej osobitosti. V praxi viedol Slovákov od jesene 1848 do leta 1849 k ozbrojeného vystúpeniu (dobrovoľnícke výpravy), sformulovania nového štátoprávneho programu z 29. januára 1849 a vypracovania marcového prosbopisu panovníkovi v roku 1849. Maďarská národná revolúcia sa dostala do kolízie s ideami revolúcie ostatných národností v Uhorsku, upierajúc im práva a slobodu. V takej konštelácii, keď sa pre uplatnenie zásady národnej rovnoprávnosti zdali najreálnejšími prísľuby viedenskej vlády a panovníka, maďarská revolúcia ponechala nemaďarské národnosti svojmu nepriateľovi a mocenskému súperovi. Dôsledkom bol nielen rozchod Slovákov s maďarsky chápanou revolúciou, ale aj vytvorenie Slovenskej národnej rady vo Viedni 16. septembra 1848 ako najvyššieho slovenského politického a vojenského orgánu na čele s Jozefom M. Hurbanom, Ľudovítom Štúrom a Michalom M. Hodžom. Slovenská národná rada sa od svojho vzniku snažila organizovať celonárodné povstanie a národné vojsko, ktoré malo byť budované na dobrovoľníckom základe. Politické vojenské vedenie Slovenskej národnej rady sa v súvislosti s Jelačičovým povstaním v Chorvátsku rozhodlo uskutočniť ozbrojenú výpravu dobrovoľníkov na Slovensko. Vedúci činitelia Slovenskej národnej rady s ďalšími politickými predstaviteľmi, zídení na zhromaždení v Martine, sa 10. marca 1849 rozhodli vyslať celoslovenskú delegáciu k panovníkovi do Olomouca.

Prosbopis požadoval odvolať úradníkov skompromitovaných maďarizáciou, odčleniť Slovensko od Uhorska a vytvoriť z neho autonómny útvar - slovenské kniežatstvo, ktorý mal priamo podliehať orgánom vo Viedni a byť rovnoprávny s ostatnými rakúskymi krajinami. Mal disponovať vlastným snemom, výkonným úradom a verejnou správou. Tento program presadzovali po celý rok 1849 poprední slovenskí politici, petičné hnutie na jeseň 1849 i slovenskí vládni dôverníci. Viedenská vláda federalizáciu monarchie však odkladala a na jeseň 1849 ju otvorene zavrhla. V petícii vychádzajúcej z austroslavizmu sa žiadalo oddelenie Slovenska od Uhorska a osobitná organizácia pre Slovensko, konkrétne vyčlenenie slovenského územia a politické včlenenie do Rakúska pod názvom „slovenské veľkokniežatsvo“, zastúpenie na ríšskom sneme, provincionálny snem, slovenská ústredná správa podliehajúca priamo viedenskej vláde a konečne slovenčina ako úradná, vyučovacia a cirkevná reč. Avšak už 4. marca 1849 proklamoval František Jozef V Olomouci tzv. Stadionovu ústavu proti kromeřížskemu snemu a ním pripravovanému ústavnému návrhu.
Vyhlasovala sa v nej jednotnosť ríše a Uhorsko za jej súčasť. Ústava odmietla slovenské snahy odtrhnúť sa od Uhorska a vytvoriť samostatnú provinciu, dištrikt, veľkokniežatstva a pod. Ako osobitné korunné krajiny nezávislé od Uhorska sa uznávalo Chorvátsko so Slovinskom, Rieka (Fiume) a Sedmohradsko. Kým sa teda 18-členná slovenská delegácia dostala s martinskou deklaráciou k panovníkovi, bol už kroměřižsky snem rozpustený a vyhlásená oktrojovaná ústava. Deputácia preto zmenila obsah pôvodnej petície, chytila sa vyslovenia národnostnej rovnoprávnosti v oktrojovanej ústave a 20. marca predniesla panovníkovi v podstate tieto slovenské požiadavky:

1. uznať slovenský národ a vyčleniť mu osobitné územie na etnickorn základe,

2. zabezpečiť rovnoprávnosť slovenského národa s ostatnými národmi monarchie a chrániť ho pred návratom maďarskej nadvlády,

3. v zmysle § 71 oktrojovanej Stadionovej ústavy vytvoriť také konkrétne inštitúcie, ktoré by Slovensko nielen viazali priamo na ostatné krajiny monarchie, ale ktoré by brali zreteľ aj na národné zvláštnosti, teda vytvoriť provinčný snem a vlastnú administratívu,

4. ihneď odstrániť znovuzavádzanú maďarčinu ako úradnú reč v slovenských komitátoch, okresoch a obciach a na jej miesto nastoliť slovenčinu, ďalej odstrániť nepriateľských maďarských úradníkov a

5. vytvoriť ústredný administratívny úrad pre Slovensko, ktorý by podliehal priamo viedenskej vláde.

Petícia zdôrazňuje, že len prijatím týchto požiadaviek môže sa stať panovníkovo slovo o rovnoprávnosti všetkých národov skutočnosťou. Panovník deputáciu ubezpečil, že sa bude starať, aby žiaden národ nevládol nad iným v zmysle manifestu z 2. 12. 1848. Stadion bol však konkrétnejší, vyslovil súhlas so slovenčinou ako úradnou rečou a dokonca aj s odtrhnutím Slovenska, ak si to bude priať celý národ. Deputácia sa postavila tak na platformu oktrojovanej ústavy a odmietla Riegrove pokusy dať sa na cestu "ústavnej opozície". To znamenalo v Olomouci roztržku medzi Čechmi a Slovákmi, ktorá nepochybne vyvierala z rôzneho postavenia v ríši a teda aj z rôznych záujmov. Stadion začal pripravovať organizáciu Uhorska prostredníctvom vládnych komisárov za jednotlivé národnosti na platforme oktrojovanej ústavy, pričom dôraz kládol na organizáciu miestnej správy. Traja slovenskí dôverníci odporúčali vydať vo veci slovenských národných práv cisársky manifest a ich konkrétnym zabezpečením poveriť cisárskeho komisára. Miestna správa (stolice, okresy a obce) sa mali organizovať na etnickom základe s možnosťou rozdeliť miešané stolice a okresy. Okrem toho časť olomouckej deputácie predostrela vo Viedni vláde odôvodnenie olomouckej petície, v ktorej sa zdôrazňuje, že jej splnenie (najmä odtrhnutie Slovákov od Uhorska) je nielen v slovenskom, ale aj v dvorskom a ríšskom záujme.

Stadion predložil vláde 10. apríla 1849 návrh na oddelenú organizáciu civilnej správy na Slovensku, ale vláda ho neprijala. Všetky nemaďarské národy sa usilovali využiť priaznivú situáciu (úspech Košúta na bojišti) a žiadajú od viedenskej vlády na základe národnej rovnoprávnosti osobitné korunné krajiny, ponúkajúc viedenskej vláde vojenskú pomoc. Stanovisko vlády bolo negatívne, v slovenskej otázke sa neraz dôvodilo, že Slováci na osamostatnenie nemajú historické právo, že dokonca je to len požiadavka jednotlivcov a nie celého národa, a že nové požiadavky budú zabezpečené iným spôsobom. Po porážke maďarskej revolúcie sa zdalo, že nadišla vhodná chvíľa na definitívne usporiadanie Uhorska a celej monarchie a že sa podarí zabezpečenie práv v monarchii žijúcim etnikám.
Od 17. septembra zasadala vo Viedni konferencia, ktorá mala rozhodnúť o novej podobe monarchie a budúcnosti Uhorska a v rámci neho i Slovenska. Slovenská národná rada rozvíjala kampaň medzi ľudom za štátoprávne požiadavky, ktorá vyznievala za odtrhnutie Slovenska od Uhorska, za vytvorenie osobitnej korunnej krajiny, podriadenej priamo viedenskej vláde. V septembri a októbri 1849 zaplavili Viedeň deputácie slovenských dedín a mestečiek, ktoré žiadali politické i správne vyčlenenie Slovenska ako osobitnej korunnej krajiny, ale bez úspechu. Stočlenná slovenská delegácia predložila 7. októbra panovníkovi petíciu zo slovenskými požiadavkami za zriadenie slovenskej hornouhorskej krajiny, čím sa uzatvorilo petičné hnutie na jeseň 1849. Nádeje, sľuby a federalizačné plány sa rozplynuli. Po porážke revolúcie vláda prikročila k uskutočneniu Stadionovej ústavy, t. j. k začleneniu Uhorska do rakúskeho cisárstva, Uhorsko stratilo právo na vlastné ústavné zriadenie, a preto namiesto vlastnej uhorskej správy nastúpila správa zriadená "z milosti a suverénnej moci cisára". Sľuby o tom, že Slováci dosiahnu splnenie svojich požiadaviek protimaďarským spojencom s Viedňou, sa definitívne rozplynuli.

Marcové zákony

Tvorilo ich 31 zákonov uhorského snemu. Ukončovali feudalizmus a metternichov absolutizmus a približovali sa k zákonom občianskej spoločnosti. O ich presadenie sa zaslúžilo najmä maďarské reformné hnutie. Platiť začali od 11.4. 1848. Ich dôsledkom bolo zrušenie cirkevného desiatku, roboty, zemepánskeho deviatku, miestodržiteľskej rady, uhorskej Dvorskej kancelárie, povinností urbariálnych poddaných a zavedenie všeobecného zdanenia. Výsledkom zákonov bola aj väčšia nezávislosť Uhorska od Viedne podporená vlastnou vládou podliehajúcou uh. snemu. Predsedom sa stal Ľ. Batáni, min. financií Ľ. Košut. Právo rozhodovať mala ríšska vláda len v oblasti vojenstva, financií a zahraničných vecí. Rôzne predstavy o kompetenciách medzi Pešťou a Viedňou viedli v zime 1848 k vojnovému konfliktu. Zákony zaručovali dodržiavanie základných ľudských práv, povoľovali ozbrojenie občanov v podobe národných gárd. Deklarovala sa rovnosť ľudí pred zákonom, ľudový zastupiteľský systém. Vysoký majetkový a vzdelanostný cenzus však umožňoval voliť len šiestim percentám obyvateľstva. V zákonoch sa neriešila národnostná otázka. Za úradný jazyk v Uhorsku bola vyhlasená Maďarčina, čo viedlo k veľkým rozporom medzi uh. mocou a nemaďarskými národnými hnutiami v revolúcii 1848/1849. Snahu zo slovenskej strany o nápravu zákonov stelesňujú Žiadosti slovenského národa.

Žiadosti slovenského národa

10.5.1848 Š.M.Daxner a J.Francisci iniciovali v Liptovskom Mikuláši stretnutie približne tridsiatich štúrovcov, kde sa prijal veľkorysý dokument. V dokumente sa požadovala zmena marcových zákonov tak, aby obmedzili vply aristokracie a urýchlili emancipáciu nižších vrstiev a utláčaných národov. Ďalej sa požadovalo naplnenie občianskej a národnej rovnosti, dotvorenie demokratického režimu v rámci Uhorska, zrušenie paragrafov obmedzujúcich slobodu tlače, zhromažďovania sa, spolčovania a uzákonenie všeobecného volebného práva pre mužov.
Podľa žiadosti sa mali ako nevyhnutnosť modernizácie zlikvidovať posledné feudálne privilégia a závislosti (navrátenie pôdy roľníkom, ktorú im zabrala, zrušenie robôt pre neurbariálnych roľníkov). Miesto v žiadostich si našli aj požiadavky na prepustenia Kráľa a Rotaridesa i na slobodu Poliakov. Vyjadrili nesúhlas s ideou jednotného uhorského národa, národnou nadradenosťou a útlakom. Na základe práva každého národa na svojbytný život požadovali prebudovanie Uhorska na federáciu. Slovenská autonómia mala byť reprezentovaná národným snemom, národnými gardami a symbolmi ako sú vlajka a farby. Požadovali povolenie používať Slovenčinu v úradoch a na školách vrátane univerzít a polytechniky. Tento dokuent bol vyhlásený na malom zhromaždení 11. mája. Uhorská moc petičnú akciu vyhlásila za panslavistickú a protiústavnú skôr ako žiadosti organizátori poslali panovníkovi, vláde a snemu. Okamžite bol na Štúra, Hurbana, Hodžu vydaný zatýkač a viacerí účastníci boli uväznený. Slov. nár. hnutie sa ocitlo v ilegalite a jadro pokračovalo v aktivite na Slovanskom zjazde.

Regálne práva (z lat. regale-kráľovský)

Tieto práva patrili kráľovi a od začiatko feudálneho uhorska boli zdrojom príjmov kráľovskej pokladnice. Delili sa na väčšie a menšie. Medzi väčšie patrili príjmy z výmeny peňazí a razenia mincí, bánsky regál zmenený po uznaní banskej slobody 17.5.1327 na urburu. Panovník väčšie reg. práva vykonával cez príslušné komory (banskú, soľnú, mincovú, tridsiatkovú). Formou výsad udeľoval kráľ menšie reg. práva mestám, cirkvi, šľachticom. Tí mohli tieto práva ďalej prenajímať. Bolo to právo výčapu, pivovaru, mlyna, výročného trhu, výseku mäsa, týždenných trhov, mýta, prievozu cez rieku a iné práva. Tieto práva bránili rozvoju obchodu a počas revolúcie 1848/1849 boli zrušené.

Marcový prosbopis

Je programový dokument slovenského národného hnutia. Vo februári a marci 1849 ho vypracovala skupina vlastencov zoskupených okolo Ľ. Štúra a J. M. Hurbana. Vychádzal z princípov austroslavizmu = politický program časti predstaviteľov slovanských národov habsburskej monarchie. Formoval sa v 40. rokoch 19. storočia, ako ucelená koncepcia sa objavil na jar 1848, keď ho presadzovali najmä českí liberáli. Odmietal ideu všeslovanského národa v Kollárovej slovanskej vzájomnosti a panslavizmu ako nereálne a škodlivé. Za najvýhodnejší štátny útvar pre malé, najmä slovanské stredoeurópske národy považoval habsburskú monarchiu. Videl v nej ochranu pred germánskou a maďarskou hegemóniou, ruskou expanziou a záruku ich slobody. Monarchiu žiadal prebudovať na federatívny a ústavný štát podľa prirodzeného práva a národnej rovnosti. Autonómne útvary mali mať vlastné snemy a výkonnú moc, úradovať sa v nich malo v úradných jazykoch. Austroslavizmus dominoval na slovanskom zjazde. Na jeseň 1848 sa k jeho princípom prihlásila nová ríšska vláda vo Viedni i snem v Kroměříži. Osvojila si ho aj slovanská politika, ktorá žiadala oddeliť Slovensko od Uhorska a v rámci monarchie zriadiť slovenskú autonómiu. Po roku 1918 sa stal austroslavizmus bezpredmetným.
Pôvodný text prosbopisu žiadal zriadiť slovenskú korunnú krajinu s názvom slovenské veľkokniežatstvo. Neočakávané vydanie oktrojovanej ústavy (ústava, ktorú vydáva najvyššia výkonná moc bez súhlasu zastupiteľského orgánu) prinútilo autorov túto požiadavku zrušiť. 20.3.1849 prepracovaný prosbopis v mene slovenského národa predložila asi 30-členná deputácia novému panovníkovi Františkovi Jozefovi 1 v Olomouci a o niečo neskôr aj viedenskej vláde. Viedol ju katolícky farár J. Kozáček, známy z pôsobenia na cisárskom dvore.
Dobrovoľnícke výpravy

I. Slovenská národná rada v septembri vydávala rôzne proklamácie (výzva „Slováci, bratia!“), prostredníctvom ktorých agitovala za ozbrojené povstanie. Rovnako vypracovala aj plán akcie. Dobrovoľníci mali byť zhromaždení mimo slovenského územia a po prvých úspechoch chorvátskych vosk mali vtrhnúť do Nitrianska, kde sa mail pripojiť ďalší. Ďalej mali postúpiť ku banským mestám odkiaľ sa malo organizovať celoslovenské povstanie. Vojenské záležitosti v SNR mali na starosti českí vojenskí odborníci Bloudek, Janeček, Zach.
Výprava v počte 300 mužov vyrazila z Viedne v nedeľu 17. septembra. 150 ďalších dobrovoľníkov sa k nej pripojilo na Morave. 18. septembra na čele so Slovenskou národnou radou zbor prekročil slovenskomoravské hranice. Ešte před prechodom sa k bojovníkom prihovorili Ľ. Štúr a M. Hurban. Vyzdvihli slávne časy Veľkomoravskej ríše, keď tam neboli žiadne hranice. Hovorili o potrebe boja za oslobodenie Slovákov od maďarského jarma. Štúr spomenul aj Jána Jiskru, ktorý podľa neho išiel po rovnakej ceste pomáhať Slovákom vydobiť si slobodu.

Dobrovoľníci sa pod slovenskou národnou zástavou prísahou zaviazali k vernosti voči SNR, kráľovi a poslušnosťou voči veliteľom i voči boju za oslobodenie „krajiny Cyrila a Metóda a Svätopluka“, teda Slovenska. Pochod zamieril najskôr na Myjavu. Tu reprezentanti SNR 19.9. vyzývali ľud do boja. Vyhlásili zriadenie SNR a vypovedali poslušnosť uhorskej vláde. Nasledovalo nahradenie miestnych úradníkov slovenskými. Hoci ľud dúfal, že prišla možnosť zlepšiť si svoje položenie, vedúci činitelia povstania zdôrazňovali jako hlavný boj za národné práva. Napriek tomu sa pod národné zástavy nazbieralo 6 tisíc dobrvoľníkov. Postavenie výpravy komplikovala maďarská propaganda využívajúca náboženskú nejednotnosť Slovákov. Aj z týchto príčin akcie povstania neprekročili lokálny charakter.
Dobrovoľnícky zbor najprv odolával náporu posíl, ktoré prišli pomôcť miestnym vojenským posádkam, no onedlho ich pri zrážkach s maď. gardami pri Senici a Poriadi stihol neúspech. Pod nátlakom Viedne sa dobrovoľníci stiahli na Moravu, kde zvyšky výpravy napadlo a odzbrojilo cisárske vojsko.
Výprava bola neúspešná pre zlú organizáciu, prílišné taktizovanie, prevahu začiatočníkov, ale aj pre zviazanosť lojalitou k Viedni. Hoci bola neúspešná ukázala, že „…Slováci…jsou hotovi postaviti se….do boje…o vlastní svobodu“(Bloudek).

Po výprave nastali v podjavorinskom kraji kruté represálie. Koncom októbra 1848 skončili na šibenici dvaja študenti-agitátori Viliam Šulek a Karol Holuby.
Neúspechom sa skončili aj iné menšie pokusy o ozbrojené povstanie Slovákov v Turci, Honte, Tekove, Liptove, vo Zvolenskej stolici i v Gemeri, kde na čele týchto akcii stáli Daxner, Francisci, Bakuliny. Tých neskôr postavili pred súd.

II. Nová výprava najprv narazila na nedôveru veliteľa cisárskej armády Windischgrätza, avšak za pomoci bána Jelačića bola prekonaná. SNR tak získala povolenie na výpravu od oficiálnych kruhov, ale len v koordinácii s rakúskou armádou. Proklamácia z 20.novembra 1948 s názvom „K národu slovenskému“ vyzývala do boja za slobodu a slovenskú národnosť, ale aj za kráľa a jednotu monarchie. Táto tzv. zimnmá výprava postupovala v dvoch útvaroch na rôznom území Slovenska, pretože vnútri SNR opozíciu vytvoril Hodža a k nemu sa pridal Janeček.
Prvá časť na čele s politickými činiteľmi Štúrom, Hurbanom a s vojenskými vodcami Bloudkom a Zachom sa skoncentrovala v Tešíne. Odtiaľ ich pochod začiatko decembra smeroval cez Jablunkovský priesmyk do Čadce a Žiliny. K prvej vážnejšej bitke došlo pri Budatíne. Cisaárske vojská s dobrovoľníkmi najprv ustúpili, no začiatkom roku 1849 pod vedením nového generála Gotza dobyli Budatín aj Žilinu. Ďalej postupovali cez Rajec, potom cez Prievidzu do Turca, odtiaľ na Oravu a Liptov, i smerom na Kremnicu. Významný bol pobyt v Martine, kde oboznámili verejnosť s návrhom federácie národov monarchie.

Z horného považia sa cez Horehronie zbor presunul do Gemera odkiaľ mal pokračovať cez Jelšavu a Rožňavu do Košíc. Po neplanovanej zrážke pri Muráni zamierili na Spiš a do Levoče. Koncom marca sa dobrovoľníci zhromaždili v Košiciach a smerovali na Prešov. Cestou boli nútení po niekoľkých šarvátkach s maďarskými vojskami ustúpiť do Bardejova. Tu Bloudek rozpustil pre nedostaky v zásobovaní dobrovoľníkov z Liptova a z ostatnými prešiel popri haličských hraniciach k Jablunkovu. Neskôr boli títo liptovskí dobrovoľníci oporou povstania na Liptove namiereného proti liptovskej šľachte ako utláčateľovi.

Na územiach obsadenými dobrovoľníkmi sa slovenskí vedúci činitelia podieľali na stoličnej a mestskej správe a Slovenčina sa aspoň na čas dostala do úradov a škôl.
Hodža so svojou časťou výpravy vedenej Janečkom kooperoval s generálom Šimunićom na západe Slovenska. Zorganizovaná bola na myjave, prešla k Leopoldovu, kde dobrovoľníci pomáhali pri obliehaní, ale aj pri vykonávani hliadkovej a výzvednej služby pozdĺž Váhu až po Trenčín. K nim sa pridali aj oslobodení Daxner a Francisci. Od polovice febuára výprava zabezpečovala Nitru a Trnavu s okolím. Ďalej sa premiestnila k Novým Zámkom a ku Komárnu, kde sa opäť zapojila do bojov. Odtiaľ bola na jar stiahnutá do Bratislavy. Národne pôsobenie tejto časti výpravy obmedzoval Šimunićov nepriznivý postoj k dobrovoľníkom.

III. 8.mája 1849 Slováci predostreli ministerstvu vo Viedni petíciu za zriadenie samostatného Slovenska pod osobytným komisárom a poradným zborom. Ďalší pokus o realizáciu politických cieľov bolo treba opäť podporiť. Aj tu sa slovenský politický predstavitelia rozhodli pre ďobrovoľnícku výpravu.
Nástupným strediskom výpravy sa stala Skalica. Výprava pri organizovaní narážala na nedôveru ľudí voči vláde a na provokatívne praktiky jej odporcov, ktorými chceli vytvoriť priehradu medzi dobrovoľníkmi a ľudom. V tejto atmosfére sa nepodarilo agitáciou vytvoriť zbor, ktorý mal mať až 20 000 mužov. Aj z mnohých iných dôvodov začala tretia dobrovoľnícka výprava svoje akcie pod vedením cisárskeho dôstojníka grófa Lewartovského iba v prvej polovici augusta 1849, kedy prispela k porážke maďarskej revolučnej armády pri Világoši. Bez toho, aby vláda splnila základné požiadavky Slovákov v novembri 1849 dalo vojenské velenie rozpustiť dobrovoľnícke jednotky.
Slovenskí dôverníci

Boli to zástupcovia Slovákov vymenovaní vládou v marci 1849 ako poradcovia. Za úlohu mali hľadať nové usporiadanie monarchie a možnosti ako by mohli byť zaručené práva slov. národa. Boli títo: J.Kollár, J.Hlaváč a F. Hánrich koordinovaní grófom J. Majlátom, ktorý bol za riešenie postavenia Slovákov. Keďže slovenskú samostatnosť považovali za nereálnu, nepodporili ani marcový prosbopis. Spolu s vládou zastávali stanovisko, že slovenská otázka má byť riešená po porážke maď. nár. hnutia. Napriek tomu, že v podstate oslabili vpyv slovenských vzdelancov na vládne kruhy, podarilo sa im vydobiť isté ústupky ako Slovenčina v nižších úradoch a vydávanie Slovenských novín. Úradovanie konzervatívnej maď. šľachty na slovensku ich naklonilo myšlienke zriadiť slovenskú slovenskú korunnú krajinu a oddeliť slovensko od Uhorska. Vláda to odmietla a koncom roku 1849 zrušila dôverníkov.

Význam slovenského povstania 1848-1849

Hoci sa základné požiadavky slovenského národného hnutia nesplnili (uznanie svojbytnosti slovenského národa a národného územia ako samostatného politického územia), revolučné roky mali veľký význam, lebo hnutie sa stalo prejavom vôle slovenského národa po slobodnom a samostatnom národnom živote. Toto hnutie svojím úprimným úsilím o demokraciu prekročilo rámec a možnosti doby a má nemalú zásluhu na dnešnej samostatnosti slovenskeho národa.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk