Slovenské národné hnutie počas revolúcie 1848-1849

Úvod

V priebehu osemnástich revolučných mesiacov v 1848 až 1849 sa výrazne zmenila organizácia spoločnosti. Odstránilo sa poddanstvo, zrušilo sa veľa feudálnych prežitkov a uzákonila sa rovnosť pred zákonom. Revolúcia otvorila cestu kapitalizmu, občianskej spoločnosti. V Habsb. monarchii snahy nemaďarských národov o svoju slobodu (hlavne kultúrnu) komplikoval postoj vodcu revolúcie-strednej šľachty. Tá zachovávala niektoré stavovské výsady a presadzovala maďarizáciu. Rovnopravnosť národov sľubovala cisárska Viedeň a bojovala v občianskej vojne na strane nemaďarských národností monarchie. Jej politika voči nim však bola pokrytecká. Rovnako sa zachovala aj voči Slovákom, ktorí chceli tiež toto obdobie využiť na rozšírenie svojich práv.

Slovenský národ a revolúcia 1848-49

Revolučné roky 1848/49 majú v novodobých dejinách slovenského národa svojimi cieľmi, priebehom a výsledkami obzvlášť významné miesto. Pre slovenské národné hnutie znamenal rok 1848 mimoriadne obdobie jeho vnútorného dozrievania. V tejto etape sa formovali národnopolitické programy, ktoré mali za cieľ dokonštituovanie národov modernej podoby prostredníctvom národnooslobodzovacieho zápasu. Revolúcia nastolila aj otázku vzájomného vzťahu občianskych slobôd a politických práv jednotlivcov na jednej strane a národných práv na strane druhej. Bez vyriešenia národnostnej otázky nebolo možné zabrániť silám starého režimu a pokusom o reštauráciu svojich mocenských pozícií.

V rakúskej časti sa riešenie národnostnej otázky úzko prelínalo s politickými zápasmi a ideologickými stretmi. V Uhorsku nadobudlo formu ozbrojeného zápasu utláčaných národov proti maďarskej šovinistickej politike a odsúvalo politické a ideologické strety na vedľajšiu koľaj. Pritom národnostná otázka a jej riešenie v Uhorsku malo rozhodujúci význam pre vývoj v celej monarchii. Prebojúvanie spoločenských a národnoemancipačných snáh Slovákov a šírenie ideí buržoáznodemokratických premien Uhorska i monarchie bolo v priebehu revolučných udalostí rokov 1848-1849 veľmi zložité a ťažké. Slováci nemali v rámci Uhorska nijaké osobitné štátoprávne postavenie. Z jedenástich národov žijúcich v rakúsko-uhorskej monarchii len päť (Maďari, Česi, Slováci, Chorváti, Slovinci) boli jej obyvateľmi v celosti. Ďalších šesť (Nemci, Poliaci, Srbi, Ukrajinci, Taliani a Rumuni) malo svoje jadro mimo hraníc monarchie.

Slovenské národné územie nebolo konštituované ako osobitný územno-politický útvar a mocensky bolo ovládané politicko-správnym aparátom uhorskej vlády. Z uvedeného je zrejme, že revolučné hnutie rokov meruôsmych v strednej Európe, ktoré síce vypuklo pod vplyvom februárovej revolúcie vo Francúzsku a pod heslami Francúzskej revolúcie z konca 18. storočia "sloboda, rovnosť, bratstvo", ale rozvíjalo sa na základe odlišných podmienok, malo odlišnú vnútornú dynamiku, determinovanú vzájomným prelínaním sociálnych a národnostných otázok a rozdielnym, ba až protichodným chápaním obsahu týchto slov, ktoré lomcovali Európou.