Útok na Poľsko

Prvého septembra 1939 nacistické Nemecko bez vypovedania vojny zaútočilo na Poľsko. Spojenci Poľska vypovedali Nemecku vojnu 3. septembra. Na fronte však bola poľská armáda osamotená - západní spojenci jej nevyslali žiadnu priamu pomoc. Nemoderné vojenské vybavenie a zastaraná vojenská stratégia na oveľa silnejšiu armádu vyzbrojenú najnovšími výdobytkami techniky nestačili. Poliaci podľahli v priebehu štyroch týždňov. Nemecká armáda si tak v praxi prvýkrát úspešne vyskúšala svoju stratégiu tzv. bleskovej vojny (Blitzkrieg).

Za nemeckou armádou zostávali hromady mŕtvol - nielen vojakov, ale aj civilistov. Sedemnásteho septembra prekročila poľské hranice na východe armáda ZSSR.
Dve veľmoci tak definitívne zladili svoje dlhoročné snahy o vymazanie versaillského Poľska z mapy východnej Európy. 28. septembra ministri zahraničných vecí oboch útočiacich štátov podpísali novú dohodu o priateľstve, ktorou si úplne rozdelili poľské územie a celé Pobaltie.

Sovietsko - Fínska vojna
Spojenectvo s Nemeckom využil ZSSR aj na rozšírenie svojho územia o Fínsko. Mesiac po získaní poľskej koristi Stalin poslal Fínsku ultimátum s nesplniteľnými územnými požiadavkami. Fínsko ich odmietlo a v novembri 1939 sovietska armáda vpadla na jeho územie a zároveň bombardovala Helsinki a ďalšie mestá. Sovietske velenie očakávalo ľahké víťazstvo - armáda malého národa sa však bránila úporne a veľmi šikovne. Sovieti utrpeli ťažké straty. Až vo februári 1940 sa im s veľkými ťažkosťami podarilo fínsku obranu prekonať. Fínsko kapitulovalo a muselo súhlasiť so sovietskymi požiadavkami - stratou jedenástich percent priemyselne i poľnohospodársky vysoko rozvinutého a strategicky dôležitého územia, z ktorého sa muselo vysídliť asi pol milióna ľudí.

Útok na Dánsko a Nórsko
Ďalším nemeckým cieľom sa na jar r. 1940 stali dve severské krajiny, ktorých pobrežie malo pre nemecké velenie strategický význam. Dôležitý bol predovšetkým nórsky prístav Narvik - cezeň sa do Nemecka prepravovala železná ruda z neutrálneho Švédska.
Dánsko zhodnotilo svoje možnosti odporu a vzdalo sa bez boja. Nórsko pripravilo nemeckej armáde ťažké chvíle. Pod velením kráľa Haako-na VI. sa bránilo niekoľko týždňov. Na nórskej obrane sa už podieľalo aj dvadsaťštyritisíc britských a francúzskych vojakov. K nim sa pridali aj vojaci bývalej poľskej armády, ktorým sa podarilo ujsť pred Hitlerom. Nemecko nasadilo do boja stotisícovú dôkladne vyzbrojenú armádu. Nórsky odpor zlomilo 10. júna 1940.

Invázia na západ
Zhruba pol roka po rozbití Poľska sa v západnej Európe začala skutočná veľká vojna. Nemci si pripravili rozsiahlu inváziu západným smerom. Začala sa 10. mája 1940. V priebehu týždňa silné kombinované nemecké divízie vzdušným výsadkom obsadili Holandsko. Po kapitulácii bol pristav Rotterdam (700 000 obyvateľov) vyhlásený za otvorené mesto, Nemci napriek tomu na jeho civilné obyvateľstvo 14. mája uskutočnili ťažký nálet. Bol to jeden z prvých masových náletov prekračujúcich akékoľvek dovtedy uznávané medzinárodné pravidlá vedenia vojenských operácií. Po Holandsku nasledovalo Belgicko a po jeho porážke nemecká armáda vstúpila na francúzske územie. Boj zvádzali najmä o prístavné mestá Boulogne, Calais a Dunkerque.
Kapitulujúcemu Francúzsku nakoniec vypovedalo vojnu aj Taliansko. Podarilo sa mu získať niektoré malé francúzske opevnenia v Alpách. Malé Luxembursko bolo doslova prevalcované.

Hitler nekládol Francúzsku nesplniteľné požiadavky. Išlo mu predovšetkým o to, aby francúzska vláda začala spolupracovať (postaral sa, aby zničila svoje loďstvo) a kalkuloval aj s prípadným budúcim vyjednávaním s britskou vládou. Preto časť Francúzska neobsadil a vláda tejto časti vytvorila nové „hlavné mesto" vo Vichy. Na jej čelo sa postavil maršal Philippe Pétain - príslušník extrémnej pravice, ktorá bola ochotná spolupracovať s Nemcami.
Po kapitulácii Francúzska sa v zahraničí začali zhromažďovať príslušníci rozprášenej armády, ktorí chceli proti Nemecku bojovať ďalej. Do jednotnej štruktúry ich sformoval aktívny odporca maršala Pétaina, generál Charles de Gaulle. Pod jeho velením sa hlavne na území Británie začal rodiť Národný výbor slobodných Francúzov (alebo La France Libre - Slobodné Francúzsko).