Apartheid

Podľa Stručného politologického slovníka je to "antihumánna doktrína založená na rasovej diskriminácii časti obyvateľstva v mnohorasovom štáte. 'Menejcennosť' rasy je daná aj zákonmi, ktoré ju diskvalifikujú z politického, kultúrneho a vedeckého života. Prax zaručuje aj jej nerovnoprávne ekonomické a sociálne postavenie. OSN v roku 1966 označila apartheid za 'zločin proti ľudskosti' a v roku 1973 prijala medzinárodnú dohodu o zákaze a postihu apartheidu."
Pojem apartheid sa primárne spája s Juhoafrickou republikou, kde táto politika po mnoho desaťročí ovplyvňovala všetky stránky života miliónov Juhoafričanov. Od druhej polovice 19. storočia sa začalo obmedzovať sťahovanie černošského obyvateľstva do belošských regiónov. Platili napríklad zákony určujúce počet rodín, ktoré sa mohli usadiť v okolí belošskej farmy. V oblasti Natalu vznikli rezervácie sústreďujúce černochov podľa kmeňovej príslušnosti. Vznik Juhoafrickej Únie (31.5.1910) zosilil požiadavky na územnú segregáciu, čo bolo roku 1913 potvrdené vznikom rezervácií na 7,5% rozlohy štátu na základe zákona "O pôde domorodcov", a ten aj zakazoval vlastniť pôdu mimo rezervácie. O 10 rokov neskôr prišiel zákon "O mestských oblastiach pre domorodcov", ktorý vyhradil okolo miest určité územie iba pre černochov a v meste im zakázal pohyb vo večerných hodinách. V roku 1936 bol prijatý zákon, ktorý rozšíril plochu rezervácie na dvojnásobok. Situácia, ktorá sa vytvorila následkom 2. svetovej vojny, vyvolala vo vládnych kruhoch Juhoafrickej Únie (do 31.5.1961, kedy sa jednostranne vyhlásila za Juhoafrickú republiku) znepokojenie. Obávali sa, že ďalší hospodársky rozvoj a nevyhnutné posilnenie stykov medzi rôznymi rasovými a náboženskými skupinami zmetie rasistické priehrady, a že upevňovanie demokratických síl na celkom svete a prebiehajúci rozpad koloniálnej sústavy v Ázii môžu inšpirovať Afričanov k energickým protivládnym akciám. Početné udalosti v krajine, hlavne transvaalsky štrajk z roku 1946, nepochybne svedčili o razmachu boja.
Vládne kruhy hľadali prostriedky, ako nielen zlikvidovať ústupky z vojenských rokov, ale tiež vytvoriť režim, ktorý by dokázal čo najkrutejšie potlačiť hoci len najmenší pokus o odpor. Významnú úlohu pri realizácii týchto plánov hrala tajná organizácia afrikánskych (búrskych) krajných nacionalistov Broederbond (z holandčiny, čo znamená Bratstvo), ktorá vznikla roku 1918.

Táto organizácia nikdy nevstupovala do popredia politického zápasu, a pôsobila prostredníctvom Nacionalistickej strany (ďalej len NS), ktorá existovala legálne a v parlamente počtom mandátov zaberala druhé miesto. NS reprezentovala záujmy veľkých afrikánskych vlastníkov pôdy, ale počas vojny a v prvých povojnových rokoch rozšírila sociálnu základňu, pretože zosilil africký kapitál, hlavne v spracovateľskom priemysle.
Hlavným cieľom Broederbondu a NS však bolo upevniť rasistický režim. Nacionalisti nazvali svoj akčný program "apartheid", čo v afrikánčine znamená "oddeľovanie", "oddelená existencia a vývoj". S týmto programom vstúpila do parlamentných volieb v máji roku 1948, ktoré aj vyhrali. V období, keď NS bojovala o moc, bol apartheid heslom, ktoré znamenalo výrazné zosilnenie rasovej diskriminácie a fašizácie politického režimu. Neskôr, keď vytvorili vládu, začali ideológovia NS formulovať "teoretickú základňu" tohto hesla a stále podrobnejšie vysvetľovať, aké konkrétne formy má mať "oddelená existencia a vývoj" v praxi a akými metódami sa má uskutočňovať.
Za hlavnú tézu prehlásili neprípustnosť rasovej integrácie. Nacionalisti špekulovali s náboženským cítením Afrikáncov, ktorí boli vo väčšine presvedčení kalvinisti náležiaci k holandským reformným cirkvám a z krajných rasistických pozícií interpretovali bibliu a kalvínske učenie, hlavne myšlienky osudu a predurčenia. Stranícki ideológovia tvrdili, že každej rase je zhora daný osobitý osud, cesta vývoja, a teda aj spôsob života. Z toho vyplývalo, že európsky spôsob života sa údajne nehodí pre Afričana a africký spôsob života sa nehodí pre Európana; že každá rasa môže dosiahnuť rozvoj len vtedy, ak pôjde vlastnou cestou, ktorá im bola určená. Asimilácia, strata "čistoty krvi" alebo porušenie predurčeného spôsobu života znamená pre každú rasu alebo národ osudný ústup z cesty. Biela "vyššia rasa" v takom prípade degraduje. Apartheid, t.j. rasové oddelenie, poskytuje jediné správne riešenie rasového problému.
Na základe týchto úvah početní stúpenci apartheidu tvrdili, že ak má každá rasa svoju špecifickú, len jej vlastnú cestu vývoja, výdobytky európskej civilizácie môžu používať len Európania a Afričania môžu žiť len vo svojom "tradičnom" rodovom kmeňovom zriadení. Moderná kultúra a všestranné vzdelanie sa prehlasovali za monopol bielej rasy a tvrdilo sa, že Afričanom môžu len uškodiť , lebo ich to odvádza od bohom stanovenej cesty.
Stúpenci apartheidu hlásali, že ak rasové skupiny budú žiť oddelene a kontakt sa obmedzí na minimum, predíde sa vzájomným nepriateľským a krvavým zrážkam.

Úrady prehlásili svoju teóriu za jedinú reálnu záruku rasového mieru a obviňovali jeho odporcov, že podnecujú rasové roztržky.
Keby sa apartheid realizoval v plnom rozsahu, nemali by sa využívať iné, ako biele pracovné sily. Celé juhoafrické kapitalistické hospodárstvo však spočívalo na práci černochov. Nacionalisti teda museli pochopiť, že hospodárstvo krajiny je plne závislé od práce Afričanov. Daniel Malan ako ministerský predseda prehlásil, že priemysel nebude ochudobnený o africké pracovné sily. Apartheid tým pádom nesmeroval hneď od začiatku k úplnému oddeleniu, ale k tomu, aby sa upevnilo podriadené postavenie nebielych tak, aby sa dala uplatňovať akákoľvek forma vykorisťovania.
Apartheid nemožno v JAU považovať za jav svojou podstatou nový. Politiku segregácie uplatňovali oddávna búrske aj britské mocenské orgány. Apartheid však bol spojený s omnoho širším okruhom rasistických a protidemokratických opatrení, fakticky s fašizmom.
Zaistenie vlády nad africkým obyvateľstvom bolo najdôležitejším, ale nie jediným cieľom NS. Apartheid veľmi tesne súvisel s názormi, podľa ktorých sú Afrikánci "panský národ" a "vyvolený ľud". Podľa názoru Broederbondu a NS si všetko obyvateľstvo sveta môžeme predstaviť ako pyramídu: na vrchole sú Afrikánci, nižšie ostatní bieli, ešte nižšie Židia, potom miešanci a Indovia a najnižšie milióny Afričanov. K vybudovaniu takej pyramídy smeroval nielen apartheid, ale aj dávne požiadavky Broederbondu, aby krajina bola vyhlásená za republiku, aby bola celkom nezávislá od Veľkej Británie a aby celý spoločenský život bol prestavaný v duchu "afrikánskeho kresťanského nacionalizmu". Spájanie rasizmu s protidemokratizmom a reakciou v apartheide sa prejavilo aj prenasledovaním všetkých bielych, ktorí vystupovali proti rasovej diskriminácii.
Boli prijaté zákony ako:
"O zákaze zmiešaných manželstiev"
"O registrácii obyvateľstva" - podľa farby pokožky (bieli, čierni, farební, Indovia)
"O územiach pre jednotlivé skupiny obyvateľstva"
"O oddelení spoločných zariadení"
"O presídľovaní domorodcov", dotýkali sa diskriminácie černochov v zamestnaní, oddelené vzdelávanie, hlasovacie právo mali čierni iba v ich samosprávnych oblastiach…
Apartheid mal byť potvrdený zriadením tzv. "domovín" alebo "homelands" s vlastnou samosprávou a organizované na kmeňovom základe. V roku 1963 bola vyhlásený Transkei, kde žijú Xhosovia. Ďalšie domoviny vznikali o 10 rokov neskôr - v roku 1972 vznikla Bophuthatswana obývaná Tswanmi, Ciskei s Xhosmi a Lebowa obývaná Severnými Sothmi. R. 1973 vznikla Venda, Gazankulu (Šangan-Tsongovia) a KwaZulu (Zulu). V roku 1974 vyhlásili Qwaqwa (Južní Sothovia) a posledná v roku 1981 KwaNdebele (Juž. Ndebelovia) a KaNgwane (Svazijci).

Ponuku JAR na "úplnú nezávislosť" prijali domoviny Transkei (1976), Bophuthatswana (1977), Venda (1979) a Ciskei (1981). Tieto republiky, vo svete známe ako "bantustany", síce neboli uznané žiadnym iným štátom, ale JAR s nimi nadviazala diplomatické styky a nepočíta ich do svojho územia. Ostatné domoviny túto ponuku odmietli, pretože sa snažili vytvoriť spoločný nezávislý štát zo všetkých domovín.
Prvé kroky k odstráneniu apartheidu začal presadzovať Pieter Willem Botha, ktorý sa stal v roku 1978 predsedom vlády a neskôr aj prezidentom. No až jeho nástupca Frederik Willem de Klerk, potom, čo sa roku 1989 stal predsedom vlády, zrušil ďalšie rasistické zákony, vo februári 1990 nechal prepustiť Nelsona Mandelu z väzenia a v referende v roku 1992 získal od belošského obyvateľstva podporu k zásadným zmenám.
Demokratizačný proces v JAR vyvrcholil v apríli 1994 prvými multirasovými voľbami s všeobecným hlasovacím právom, ktoré vyhral Africký národný kongres (ANC) Nelsona Mandelu. Vďaka úsiliu tohto muža, ktorý sa stal prvým černošským prezidentom JAR, a dovtedajšieho prezidenta de Klerka, prešla prevratná zmena viac-menej pokojne. Obom predstaviteľom sa dostalo uznania udelením Nobelovej ceny za mier. Zástupcami nového prezidenta sa stali - bývalý premiér F. W. de Klerk a súčasný prezident Thabo Mbeki, ktorý nahradil odstúpeného Mandelu roku 1997 a taktiež prevzal vedenie ANC.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk