Otroci nepracovali na súkromných pozemkoch alebo dieľňach (ako v antike), ale boli spoločným vlastníctvom vládnucej triedy resp. občiny. Otroci netvorili hlavnú pracovnú silu - tú tvorili slobodní chudobní občania. V Číne otroci pochádzali z domáceho obyvateľstva z rodín popravených zločincov. S víťaznými vojnami Novej ríše pribúdalo v Egypte aj vojnových zajatcov - otrokov. Neboli však celkom bezprávni a ich sociálne postavenie bývalo často lepšie ako niektorých slobodných občanov, o čom svedčia prípady predaja seba do otroctva. Vojnoví zajatci boli predovšetkým otrokmi chrámu. Majiteľmi otrokov sa v dobe Novej ríše stávali aj príslušníci nižších tried, remeselníci, drobní poľnohospodári, ba i vojaci.
Z asýrskych obchodných dokumentov sa dosť často dozvedáme o existencii otrokov. Vyplýva z nich, že domorodci slúžili často ako otroci v domácnostiach asýrskych kupcov. V tejto dobe bola významná predovšetkým inštitúcia tzv. dlžného otroctva. Podľa klauzúl obsiahnutých v dlžných úpisoch musel totiž dlžník „vstúpiť“ v prípade, že nesplatil svoj dlh včas, do domu svojho veriteľa a stával sa tak dlžným otrokom. Mali pomerne voľné právne postavenie, proti tomu však svedčia zmienky o krutých zohavujúcich trestoch platných len v prípade otrokov. Mnoho zmienok je o útekoch otrokov z moci ich vlastníkov.
Chammurapiho zákonník
Otroci to nemali ľahké, o čom svedčí aj Chammurapiho zákonník. V prvých paragrafoch sa jedná hlavne o útek otroka a jeho chytenie. Ak by niekto nechal prejsť otroka mestskou bránou, tak by bola jeho trestom smrť. To sa týkalo aj občanov, ktorí by vo svojom dome ukryli otroka, ktorý ušiel a nevydali ho na výzvu. Ale ak by niekto chytil uprchlého otroka vo voľnej krajine, a potom by ho priniesol majiteľovi, pán otroka je povinný mu dať 2 šekely striebra za navrátenie. Mohlo sa stať, že otrok neoznačil svojho pána a preto bol odvedený do paláca, kde tento prípad vyšetrili a nakoniec vrátili pôvodnému majiteľovi. Nálezca otroka nemusel ho vrátiť, ale ak by našli v jeho vlastníctve toho uprchlého otroka, tak ten nálezca bol potrestaný smrťou.
Otrok mohol aj ujsť z rúk toho, kto ho zadržal, tento človek musel odprisahať pred bohom a musel prosiť odpustenia. Otroci boli považovaní za veci, čo je vidieť v § 118 a § 119, v ktorých sa píše o možnosti dať otroka v zástavu pre dlh. Ak dlžník nechá obchodníka čakať až uplynie doba lehoty, tak obchodník môže toho otroka predať a dlžník už nemá nárok svojho otroka vymáhať späť. Ak niekoho svieral dlh a on predal svoju otrokyňu, ktorá mu porodila deti, tak ju môže vykúpiť späť za cenu, ktorú naváži obchodník. Otroci mali možnosť uzatvárať manželstvo aj s plnoprávnymi občanmi. Otrok muškéna alebo otrok paláca si moholo vzať dcéru plnoprávneho občana. Keď mu porodila deti, pán toho otroka nemohol mať nároky na deti kvôli otroctvu. Otrok sa, ale mohol vybrať za osudom, potom ako si ju vzal. Žena mala nárok na vrátenie vena, ovšem ak ho predtým priniesla do domu otroka, a na polovicu majetku, ktorý spoločne s mužom nabudli v spoločnom manželstve, pre svoje deti. Druhú polovicu dostane pán otroka. Ak však nepriniesla do domu veno, tak si odniesla iba polovicu majetku, ktorý spolu nadobudli.
Deti otrokyne sa mohli dostať k majetku, ak pán otrokyne, čiže otec detí svojej otrokyne, povedal za svojho života týmto potomkom otrokyne „ ste moje deti“. Pripočítal ich k deťom svojej rovnorodej manželky a neskôr odišiel za osudom, deti oboch žien mali nárok na majetok otcovského domu. Rodzdelili si ho rovnakým dielom. Ak však otec nepovedal deťom otrokyne „ste moje deti“, otrokyňa a jej deti budú oslobodení, ale nemajú právo na majetok. Otrok, to bola vec, z čoho vyplýva, že zabitím otroka sa netrestalo smrťou, ale iba náhradou. Vyrazením oka otroka alebo zlomením jeho kosti, bol konanteľ tohto činu povinný zaplatiť polovicu kúpnej ceny otroka. A keď otrok udrel plnoprávneho občana, odrezali mu ucho. Každý otrok mal svoju značku na hlave, a keď mu ju holič vyholil, odsekli holičovi ruku. Mohlo sa stať, že niekto lsťou prinútil holiča vyholiť značku otroka, ktorého nevlastní, toho človeka potrestajú smrťou. Pri predaji otroka platila istá doba lehoty, keď otrok dostal do mesiaca od jeho kúpi zápal pľúc, kupujúci mohol otroka vrátiť a dostať naspäť peniaze. Otrok mohol prísť o ucho, aj keď svojmu pánovi povedal, že nie je jeho pánom a pán ho usvedčil, že je jeho otrokom.
