Starovekí Gréci mali veľmi malé štáty. Každé mesto s malým poľnohospodárskym okolím obyčajne tvorilo samostatný štát. Na Balkánskom polostrove, na ostrovoch Egejského mora, na západnom pobreží Malej Ázie a na iných pobrežiach Stredozemného, Marmarského a Čierneho mora - všade, kde žili Gréci, boli stovky takýchto malých mestských štátov. Všetky tieto štáty boli ale otrokárske. To značí, že v nich mala právo rozhodovať o štátnych veciach nie väčšina obyvateľstva, ale iba menšina, otrokári. Väčšinu obyvateľstva tvorili neplnoprávni ľudia a otroci. Otrokári žili z práce otrokov.

Otrokov v starovekom Grécku pozbavili všetkých práv. Otrokár mohol otroka kúpiť, predať, ba aj beztrestne zabiť. Otroka nepokladali za človeka. Pre otrokov zákony neplatili, ani ich nechránili. Keď na súde vypočúvali otroka, mučením ho nútili vypovedať. Cena otroka sa určovala podľa toho, na čo sa dal tento nástroj upotrebiť. Otroci a otrokári tvorili dve hlavné triedy otrokárskych štátov. Otrokári palicami nútili otrokov do práce. Keď sa vyhýbali práci alebo odopreli poslušnosť, kruto ich potrestali.. Bili ich, mučili a nútili pracovať v okovách. Nie div, že otroci nenávideli svojich majiteľov. Ich nenávisť voči otrokárom sa často prejavovala tým, že ničili pracovné nástroje, zabíjali dobytok, podpaľovali domy majiteľom a zutekali, keď sa dalo.

Pravda, útek sa podaril len máloktorému. Otrockých zbehov chytali aj štátne orgány aj súkromné osoby. Za chytenie otroka vypisovali veľké peňažné odmeny. Grécke mestá uzatvárali medzi sebou osobitné dohody o vydaní otrockých zbehov. Preto im všade hrozilo nebezpečenstvo, že ich chytia a vrátia majiteľom. V takých prípadoch ich kruto potrestali. Pleteným bičom ich nemilosrdne bili, až kým neostali polomŕtvi a rozžeraveným železom im vypaľovali znaky na tele. Aby znemožnili nový útek, nasadzovali otrokom na nohy okovy a na krk železné obruče s reťazami. Ale otroci zbehávali aj naďalej. Jediným útočišťom zbehnutých otrokov boli niektoré chrámy. Tézeov chrám v Aténach, Apolónov v Delfách, Gortynský chrám na ostrove Kréte a iné pokladali Gréci za miesta, kde mohol nájsť dočasné útočište každý politický previnilec, každý vrah, ba aj zbehnutý otrok. Podľa gréckej viery bola vražda v chráme veľkým priestupkom. No len čo takýto človek opustil chrám, napríklad ak ho donútil hlad, už ho čakal nemilosrdný trest. Otrok, ktorý sa ukryl v chráme, mohol vo výnimočných prípadoch žiadať, aby ho odovzdali inému otrokárovi, ktorý bol menej ukrutný.