Rimania

Rimania

Obliekanie: Pri práci nosievali len malé kožené zástery. Ako bežný odev si obliekali najprv bielu farbu a počase rôzne iné farby. Ženy nosili slušnejší odev z vlny. Ešte často si obliekali voľný plášť zvaný "palla". Oficiálnym odevom rímského občana bola predovšetkým "tóga", ktorá sa prehodila cez odev a bola zhotovená z veľkého kusu. Nohy si chránili domácou obuvou (sandále), vychádzkovou (calceus) a vojenskou (caliga).

Rodinný život: Hlavou rodiny bol otec, do ktorej patrili aj jeho vnúčatá a všetci otroci. Rozhodoval o živote a smrti všetkých jeho členov. Novo narodené dieťa prijímal do rodiny otec, ktorý ho však mohol ponechať vonku a odsúdiť tak k smrti. Keď bolo dieťa prijaté, bol to dobrý dôvod k oslave a dom bol vyzdobený girlandami, listami a kvetmi. Po deviatich dňoch života bol novorodenému chlapcovi venovaný ochranný talizman na krk nazvaný "bulla". V štrnástich išiel potom chlapec s rodinou na fórum, kde odložil tento talizman a obliekol si tógu dospelého občana mesta. Keď deti povyrástli, rodičia rozhodli, koho si vezmú.

Školská dochádzka: Bohatí rodičia posielali svojich synov do školy alebo ich vzdelávali doma sukromní učitelia, väčšinou Gréci. Chlapci začali chodiť do školy vo veku šiestich rokov. Učili sa základy čítania, písania a matematiky. Ak im bolo jedenásť, absolvovali pokročilejšie štúdium u učiteľa, ktorému sa hovorilo "grammaticus", a študovali literatúru, historiu, matematiku a astronómiu. V štrnástich rokoch chlapec, ktorý sa chcel stať politikom, pokračoval v štúdiu rétoriky (umenie rečniť na verejnosti). Dievčatá sa doma učili domácim prácam. Chudobnejšie deti nemali príležitosť sa vzdelávať, pretože museli pracovať.

Domy a obchody: V Ríme bol nedostatok pozemkov, takže si len veľmi bohatí mohli dovoliť vlastný dom, ktorý sa nazýval "domus". Väčšina Rimanov žila v nájomných činžovných domoch (insula). V prízemí insuly boli malé obchodíky, do ktorých sa vchádzalo z ulice. Rímský dom sa veľmi podobal gréckemu vzoru. Okolo domu boli umiestnené vznešené sochy bohov a bohýň. Podlahy boli pokryté mozaikou - obrázky a ornamenty zložené z kúskov farebných kamienkov. Bohaté domy boli vybavené elegantným nábytkom z deva, bronzu a mramoru a niekedy tu boli vystavené i starobylé grécke vázy. Vo vyšších poschodiach boli izby menšie. Len niekoľko bytov malo kuchyňu, a ich obyvatelia si preto museli kupovať teplé jedlo priamo z miestnych obchodov.

Rímske hry: Rímania sa tiež radi bavili. Radi hľadali zámienku k oslavám. Najobľúbenejšou zábavou boli predovšetkým závody vozov, gladiátorské zápasy alebo lov na divokú zver. Hry priťahovali nadšené davy ľudí, ktoré vsádzali na víťaza závodov či zápasov. Pred obecenstvom sa odohrávali súboje, v ktorých sa zvieratá navzájom usmrcovali. Takíto gladiátori bojovali proti sebe alebo s divokými zvieratami. V boji používali meče, kopie. Gladiátori boli pomenovaní podľa meča - gladius, ktorými bojovali. Ak bol gladiátor poranený, dav rozhodol o jeho živote či smrti tým, že dal znamenie palcom buď hore, alebo dole. V dobe cisárstva bolo konečné rozhodnutie na cisárovi.

Rímske staviteľstvo

Rimania sa venovali mierovej výstavbe, ktorá menila mesto. Stále väčšie a nádhernejšie chrámy zasväcované bohom, verejné aj súkromné paláce sa radili pozdĺž hlavných tepien. Rímsky dom bola štvorhranná stavba, ktorej vonkajšie múry úplne uzatvárali nielen samotné obydlie, ale aj záhradu. Do átria sa vchádzalo chodbou. Átrium (vnútorný dvor) bolo bezpochyby najcharakteristickejšou časťou domu. Strecha bola vyspádovaná dovnútra. Keď pršalo, voda stekala do bazénika, umiestneného uprostred átria. Nádhernejšie domy mali átrium so stĺpmi alebo aj viacero átrií, v ktorých okrem bazénika s vodou boli záhrady. Steny boli zdobené maľbami. Všade bolo veľa loggií a terás.

Školy

Verejná škola, otvorená pre všetkých a na štátne trovy, sa objavila v Ríme po prvý raz v cisárskom období, a to presne v druhej polovici I. storočia po Kr. V republikánskom období každá patricijská rodina zamestnávala vychovávateľa, ktorý vyučoval deti. Učili sa od rána do večera. Prvý stupeň školy zodpovedal nášmu prvému stupňu základnej školy; v ňom sa učili čítať, písať a počítať. Okolo dvanástich rokov žiaci prechádzali na vyšší stupeň školy, v ktorej sa učili hovoriť správne po grécky a čítať gréckych a latinských klasikov. Od sedemnástich rokov mohli mladíci navštevovať školu, v ktorej sa učili rečniť, viesť diskusie na témy, ktoré sa výlučne študovali za tým účelom. Do týchto škôl chodili tí, čo mali úmysel venovať sa politickému alebo právnickému životu.

Deti a hry

Deti sa venovali hrám. Chlapci sa hrali s loptou a dievčatá s bábikami. Typickou hrou v tom čase, akýsi predchodca biliardu, bola hra s orechami. Deti sa hrávali na uliciach, na námestiach, v mestských záhradách, ako to býva aj dnes. Hra s nepravými zbraňami bola veľmi rozšírená: meče, luky, dýky z dreva používali v hrách malý Rimania, ktorí však už po 17. roku museli často používať pravé zbrane.

Kúpele

Kúpať sa vo verejných kúpeľoch bola pre Rimanov nielen potreba, ale aj zábava. Rimania tam chodili každý deň, lebo si boli istý, že tam nájdu svojich známych a priateľov. Hrávali sa s loptou, ale aj kolky, lebo priestor kúpeľa bol z dvoch tretín na kratochvíle. Vstup bol za poplatok. Prvé kúpele dal postaviť Agrippa v roku 25 pred Kristom.

Rím

Rím je hlavné mesto Talianska a regiónu Lazio. Je najväčšie mesto Talianska a najväčšie zo všetkých európskych hlavných miest, s rozlohou 1290 km². Nachádza sa na riekach Tiber a Aniene. Žije v ňom približne 2,8 milióna obyvateľov. Počas svojej 2800 rokov dlhej existencie bol sídlom starovekého Ríma, neskôr pápežských štátov, Talianskeho kráľovstva a Talianskej republiky. Nazýva sa aj „večným mestom“.

Podľa legendy bol Rím založený v roku 753 pnl. Založili ho Romulus a Remus, bratia – dvojčatá, ktorých na Palatínskom pahorku odkojila vlčica. Vlčica, ktorá dáva mlieko dvom malým chlapcom, je aj symbolom mesta. Prvé historické správy hovoria, že mu až od roku 509 pnl vládli králi. Potom bola monarchia zvrhnutá a vznikla Rímska republika. Okolo 2 storočia pnl sa Rím zmenil na najväčšiu mocnosť západného sveta.

Rímsky spôsob života sa označuje ako romanitas – všetko, čo sa týka občana ríše. Nebola to len ríša, bol to celý systém, samostatný spoločný trh a únia rôznych území s rovnakými životnými návykmi. Život v Ríme sa v mnohom podobal súčasnému životu. Zhodnými znakmi boli napr.: niekoľkoposchodové domy, dopravné problémy, nakupovanie, skládky odpadov, zhon a ruch. V Ríme sa často zhromažďovali a stretávali ľudia z celej ríše. Dorozumievali sa dvoma spoločnými jazykmi, ktoré boli latinčina a gréčtina. Fungovalo tam peňažné hospodárstvo, žila tam spoločnosť s rozdielnymi vrstvami, uplatňovali sa rozmanité systémy viery a vyznávalo sa niekoľko rôznych náboženstiev.

Rimania boli vynikajúci stavitelia. Po celej krajine stavali pevné cesty a v mestách ochranné hradby. V talianskom hlavnom meste Rím, ktoré bolo v minulosti hlavným mestom sveta, sa jednoducho nedajú zrátať všetky staroveké pamiatky. Stačí spomenúť hrobku cisára Augusta a ako najnápadnejšiu dominantu, Koloseum. Výstavba Kolosea bola zahájená ešte v roku 72 nl za vlády cisára Vespasiána. Jeho kapacita ponúkala až 55000 miest pre divákov. Denne sa tu konali gladiátorské predstavenia, pričom v priebehu bolo zabitých až 5000 zvierat. Okrem gladiátorov, tu bojovali za život aj zločinci a otroci. O živote a smrti rozhodovali diváci. Palec otočený k zemi znamenal smrť a mávanie kapesníkmi predstavovalo milosť.

Počas stredoveku význam kolosea upadol. V tom období slúžil ako sklad materiálu palácov a kostolov. Antické stavby v srdci Ríma sú od roku 1980 zaradené do zoznamu svetového dedičstva UNESCO. Návštevník metropoly sa pri pohľade na úpätí vrchu Palatín neďaleko brehu Tibera všimne iba pole zrúcanín: dopukané múry, spadnuté stĺpy alebo úlomky rozbitých stĺpov. Avšak tu, na námestí Forum Romanum, v staroveku bilo srdce Rímskej ríše, konali sa tu ľudové zhromaždenia, vyrástol tu Vestin chrám, sídlil tu najvyšší kňaz. Rímske fórum založili v 6 st. p.n.l. a v období cisárstva sa jeho výzdoba čoraz väčšmi skrášľovala.

Ďalšou významnou historickou pamiatkou v Ríme je Panteón. Je pôvodne chrám všetkých bohov v Ríme, dnes je to kresťanský chrám a národné mauzóleum. Chrám je azda najzachovanejšou antickou stavebnou pamiatkou v Ríme. V dnešných dňoch sa tu nachádzajú pozostatky niektorých členov talianskej kráľovskej rodiny. Najznámejšou fontánou v Ríme je Fontana di Trevi. Jej najstaršia časť je pozostatkom akvaduktu, ktorý dal postaviť vojvodca Agrippa v roku 19 pred Kristom. Fontána je ozdobená viacerými dokonale opracovanými sochami. Jedna z nich predstavuje hojnosť a druhá zdravie. Nad nimi sa nachádzajú 4 ročné obdobia, ktoré prinášajú dary. K zaujímavým patrí aj panna, ktorá ukazuje vojakom prameň.

V Ríme sa prelína svet grandióznych pamiatok s uponáhľaným mestským životom. Talianske značkové obchody, lahodná zmrzlina, penivé cappuccino a vyberané víno, sú len niektoré z mnohých zaujímavostí.

Romulus - považovaný za zakladateľa Ríma (mesto je pomenované po ňom), v bitke o to, kto založí mesto zabil svojho brata Réma
Superbus - etrusk a posledný kráľ v Ríme, v roku 510 p.n.l (pred naším letopočtom) ho vyhnali z krajiny, potom vznikla republika
Caesar - Rímsky politik, vojvodca, spisovateľ, ktorý si postupne získal popularitu medzi ľuďmi, porazil takmer celú Gáliu, vycvičil veľké vojsko, stal sa najmocnejším mužom Rímskej ríše, prijal titul doživotného diktátora ,v roku 44 p.n.l ho senátori zavraždili
Gaius Octavius - syn Caesara, prijal titul Augustus (vznešený),vládol od roku 27 p.n.l do roku 14 nášho letopočtu, používal titul 1. občan, založil cisárstvo, bojoval proti Germánom.

Traján - bol z Hispánie (dnešné Španielsko), za jeho vlády dosiahla Rímska ríša najväčší územný rozsah, mal titul Najlepší cisár, bol populárny medzi ľuďmi, vynikajúci vojenský veliteľ
Hadrián - Tránov príbuzný, začal budovať Limes Romanus - opevnenú hranicu, ktorá mala Rimanov chrániť pred útokmi bojovných Germánov
Dioklecián - veliteľ Rímskeho vojska, nechal sa vyhlásiť za cisára, ríšu rozdelil na menšie časti, dal sa oslovovať ,,Pán a Boh", za jeho vlády si zvolil spolucisára a každý mal ešte jedného zástupcu - spolu vládli štyria cisári, v roku 305 sa vzdal trónu
Konštantín Veľký - v roku 313 vydal Milánsky edikt - povolenie slobodného vyznávania kresťanstva v Rímskej ríši
Teodosius - cisár, ktorý v roku 391 zrušil pohanské kulty a kresťanstvo bolo uznané za jediné náboženstvo
Marcus Aurélius - hovorili mu ,,filozof na tróne", bojoval proti Germánom a v rokoch 166-180 ich zatlačil späť za Dunaj

Cicero, Marcus Tullius (106-43 pr. n. l.) Kód: 22
- starorímsky filozof, rečník, politický činiteľ. Hlavný predstaviteľ rímskeho eklekticizmu a tvorca latinskej filozofickej terminológie. Cicerónove diela sa zvykli považovať za súčasť prvotných prameňov filozofie starovekého Grécka a Ríma. Cicero priblížil latinskému čitateľovi vo svojich prácach hlavné otázky a riešenia helenistickej filozofie.

Augustus
Augustus (63 pr. n. l. - 14. n. l.) pôvodným menom Gaius Octavius (63-44), po adopcii Caesarom v jeho závete vystupoval ako Gaius Iulius Gaiif (ilius) Caesar (44-42), C. Iulius divi (f(ilius) Caesar (42-38), Imperator Caesar divi f(ilius) (38-27) a ako cisár používal titulatúru Imperator Caesar (divi f.) Augustus (27 pr. n. l. - 14 n. l.); meno Octavianus, bežne používané pre dobu pred r. 27 pr. n. l., mu nikdy oficálne neprislúchalo.
- prvý rímsky cisár, tvorca novej formy vlády ( principát), obdobie jeho vlád sa pokladá za zlatý vek rímskej kultúry.
43 pred n. l. na čele vojska senátu porazil Antonia a dobyl Rím, 31 porazil Antonia a Kleopatru pri Aktione. Po prevzatí moci prijal meno Augustus (vznešený).

Boethius
Boethius, presnejšie Anitius Manlis Severinus (480-524) Kód: 379
- rímsky filozof, autor diela Útecha z filozofie, ktoré napísal v čase medzi svojim zatknutím a popravou. Prekladal a komentoval Aristotelove logické spisy.
Boethia označujú ako "posledného Rimana a prvého scholastika": Boethius pripravil cestu stredovekej scholastike.

Cassiodorus, f. m. a.
Cassiodorus, Flavius Magnus Aurelius (ok. 488 Scylacium (Kalábria) - asi 583) Kód: 386
- rímsky filozof, encyklopedista, minister gotskeho cisára Theodoricha, významný hodnostár aj za jeho nástupcov. Písal historické diela: kroniku od Adama do roku 519 n. l.; dejiny Gótov, v ktorých propagoval myšlienku splynutia Rimanov a Gótov do jedného národa.

Po r. 540 sa uchýlil do kláštora Vivarium v Bruttijsku, ktorý sám založil. Z jeho podnetu sa v kláštore opisovali diela antických autorov, čím sa zachránila hodnotná časť antickej literatúry. Pre mníchov napísal Institutiones divinarum et humanarum litterarum (Učebnica božských a ľudských vied), ktorá bola úvodom do teológie a elementárnym výkladom 7 slobodných umení (L157;112).

Marcus aurelius
Marcus Aurelius Antoninus (26. 4. 121 Rím - 17. 3. 180 Vindobona) Kód: 255
- rímsky filozof, predstaviteľ mladšieho stoicizmu, rímsky cisár.

Na filozofické myslenie Marca Aurelia malo vplyv najmä čítanie Epikteta. Približne v poslednom desaťročí svojho života po grécky napísal 12 kníh filozofických meditácií TA EIS HEAUTON (Hovory k sebe), z ktorých časť vznikla na území dnešného Slovenska.
Vesmír je podľa Marca Aurelia veľkým štátom, v ktorom je najvyšším zákonom božská prozreteľnosť. Človek ako rozumná bytosť má pochopiť jej zámery a spolupracovať s ňou. Vo vesmíre sa nemôže diať - z hľadiska celku - nič zlého. Neustála zmena, vznik a zánik jednoltivých bytostí patrí k prirodzenému chodu vesmíru, takže len obmedzený ľudský pohľad môže považovať smrť za zlo. S nesmrteľnosťou duše a posmrtnými trestami jeho filozofia neráta. Ku kresťanskému náboženstvu zaujímal Marcus Aurelius negatívne stanovisko. Za jeho vlády došlo dvakrát k perzekúciam kresťanov (okolo 167 a okolo 177) (cf. L263;412).

Nigidius figulus
Nigidius Figulus, Publius (okolo 98 pr. n. l. - 45 pr. n. l.) Kód: 577
- rímsky filozof a politik, predstaviteľ novopytagoreizmu (jeho platonizujúceho smeru) v rímskej filozofii. Mal široké vzdelanie. Patril k Ciceronovým priateľom. Vytvoril filozofický krúžok, v ktorom sa pestovali novopytagorejské náuky.
Nigidiovi Figulovi pripisovali magiské experimenty, najmä vyvolávanie duchov.

Seneca, l. a.
Seneca, Lucius Annaeus (4 pr. n. l. Corduba - 65 n. l.) Kód: 290
- rímsky filozof a politik, hlavný predstaviteľ mladšieho stoicizmu. Vychovával Neróna. Znalec latinského jazyka, inovátor štýlu a milovník sentencií. Ovplyvnil európsku kultúru etikou, filozofickou terminológiou, formálnou stránkou drámy. Na pokyn Neróna spáchal samovraždu.
Itália v 2. tisícročí a na začiatku 2. tisícročia prnl.

- Rímska ríša, najväčší a najsilnejší štát antiky, sa začala utvárať na Apeninskom polostrove.
- 1900-1800 pnl.: vpád cudzích kmeňov, ktoré priniesli terramarnskú kultúru
- 1200-1000 pnl.: príchod indoeurópskeho kmeňa Italikov (stred Itálie), vznik villanovskej kultúry. Italikovia sa zaoberali poľnohospodárstvom a chovom dobytka.
- 800-600 pnl.: osídlenie južnej časti Itálie a Sicílie Grékmi, zakladanie nových miest (Kúmy, Neapol, Tarent), rozvoj obchodu Grékov a Italikov s Féničanmi
(Kartágo) a vzájomná výmena kultúrnych a hospodárskych poznatkov.

Etruská doba

- Významnú úlohu v dejinách Ríma zohrali Etruskovia, ktorí sa usadili na SZ Apeninského polostrova.
- Hospodárstvo: zaoberali sa poľnohospodárstvom, remeselnou výrobou, ťažbou rúd a námorným obchodom.
- Spoločnosť: už v tomto období existovala majetková nerovnosť medzi spoločenskými vrstvami (aristokracia - otroci), ženy mali slobodné postavenie (určitá forma matriarchátu), vznik rady starších a ľudového zhromaždenia.
- Náboženstvo a kultúra: vplyv Grékov, t.j. prevzali od nich dodnes nerozlúštené písmo a bohov. Etruské sochy pripomínajú archaické sochy Grékov a etruské nástenné maľby a šperky boli takisto na vysokej úrovni. V architektúre využívali klenby a oblúky. Stavali ohradené mestá s vodovodmi a kanalizáciou.
- okolo r. 800: prienik Etruskov do Itálie
- r.600-r.500: najväčší rozmach. Ertrúria nikdy nebola jednotným štátom, vytvárali sa iba federácie miest (napr. r.550 spolok 12 miest).
- r.510: úpadok moci Etruskov (stratili vládu nad Tyrhénskym morom, boli napádaní Galmi (Kelti), ktorých príchod sa datuje v 5. st. pnl. a napokon ich ovládli Rimania

Kráľovská doba (753 - 510 prnl.)

- 21. 4. 753 pnl. založili Latíni (Italikovia) na území Latinum Rím. Podľa legendy bol jeho zakladateľom a 1. kráľom Romulus. Táto epocha predstavuje prechodné obdobie od rodovej spoločnosti k triednej, od prvotnopospolného zriadenia k otrokárskemu. Písmo od Grékov.

Spoločnosť

Na začiatku bol základnou spoločenskou jednotkou rod (gens), ale na sklonku tohto obdobia sa ňou stala rodina (familia), pričom sa prejavuje majetková diferenciácia.

Deľba spoločnosti na :

1) patriciov (plnoprávni, najmajetnejší občania)
2) plebejcov (slobodní občania bez politických práv, dávali sa pod ochranu patriciov, čím vznikol vzťah medzi klientom (plebejci) a patrónom (patriciovia)
3) proletárov (chudobná vrstva)
4) otrokov (patriarchálne otroctvo = otrokom sa môže stať aj rímsky občan, ak sa zadĺži, nielen vojnoví zajatci, ešte netvoria hlavnú pracovnú silu

Politické zriadenie

Spočiatku sa príslušníci rímskeho národa (populus Romanus) schádzali na zhromaždeniach (comitia curiata) podľa kúrií. Po reforme Servia Tullia, ktorý rozdelil
spoločnosť na 5 tried podľa majetku sa občania zvolávali na zhromaždenia s názvom comitia centuriata (centuriálne komície). Každá z tried mala vytvoriť určitý počet
centúrií (stotín vojska), pričom jedna centúria predstavovala jeden hlas. Kedže 1. vrstva vytvorila väčšinu centúrií, moc naďalej ostala v rukách najbohatších. Centúrie boli teda nielen vojenskými, ale aj politickými jednotkami.

Kráľ (rex) - hlava štátu s obmedzenou mocou, králi tejto doby: Romulus, Numa Pompilius, Tullus Hostilius, Ancus Marcius, Tarquinius Priscus, Servius Tullius a Tarquinius Superbus.

Senát (rada starších) - poradný orgán kráľa, odobruje rozhodnutia ľudového zhromaždenia, senátori (patres) sú volení zhromaždením spomedzi patriciov.

Náboženstvo

- Polyteizmus (kulty rodín, duší mŕtvych, obetné kňazstvo), vznik kňazských kolégií, kde sa viedli záznamy o udalostiach v Ríme, tzv. annales maximi.
- 530 - reforma Servia Túlia
- 510 - vyhnanie tyranského kráľa Tarquinia Superba, vyhlásenie republiky

Obdobie republiky (510 - 31 prnl.)

1) Raná republika (510 - 265 prnl.)

Rímska republika (res publica - vec verejná) bola formálne demokratický (démos - ľud, kratos - moc) štát, jej zriadenie však bolo aristokratické. Tento fakt nezmenili ani úspechy plebejcov v boji s patricijmi, ktoré síce viedli k rozšíreniu práv občanov, ale naďalej vládla úzka privilegovaná vrstva.

Spoločnosť: Triedny boj zmenil sociálnu štruktúru spoločnosti rímskeho štátu. Splynutím patriciov a vrchnej vrstvy plebejcov vznikli nové vrstvy:

1) nobilita (majitelia najväčších území a majitelia otrokov)
2) drobní roľníci a proletári (schudobnelé vrstvy)
3) otroci (antické otroctvo = otroci sú vojnoví zajatci a predstavujú hlavnú pracovnú silu štátu

Politické zriadenie: V období republiky sa zmenilo nielen spoločenské usporiadanie, ale aj politický systém : namiesto kráľa nastúpili dvaja konzuli, diktátor a tribúni ľudu

1) konzuli - najvyšší úradníci
2) diktátor - je volený v období vojen a nepokojov
3) tribúni ľudu - zastupujú plebejcov, majú právo veta (ius intercedendi) magistrát je volený na obdobie jedného roka a mal 4 dôležité zásady:

a) voliteľnosť úradníkov spolu s časovým ohraničením funkcie
b) kolegialita (zabránila zneužitiu vlády jednotlivcom)
c) presné vymedzenie funkcií (= zákaz zastávania viacerých funkcií)
d) všetky funkcie sú neplatené (úradníkmi boli výlučne patriciovia)

- 493: plebejci si vymohli zriadenie snemu s tribúnmi ľudu (tribuni plebis), ktorí hájili záujmy plebejcov
- 449: zrovnoprávnenie plebejcov spísaním zákonov 12 tabúľ
- 367: vydanie zákona leges Liciniae Sextiae, podľa ktorého si rímsky občan z verejnej pôdy (ager publicus) nesmie privlasntiť viac ako 125 ha a jeden z konzulov musí byť plebejec (1. konzul : Sextius Lateranus). Zavedenie nových funkcií: kurulský edil (spomedzi patriciov) a prétor, úradník vykonávajúci súdnu právomoc konzulov (iurisdictio)

- 287: zákonom lex Hortensia získal ľudový snem rovnocennosť s magistrátom
- 282 - 272: vojna s Tarentom. Po 2 neúspešných výpravách Rimania nakoniec zvíťazili nad Pyrrhom, epírskym kráľom, ktorého si Tarent privolal na pomoc (Pyrrhovo
víťazstvo = víťazstvo s obrovskými stratami na životoch)
- 265: úplné ovládnutie Itálie Rimanmi (okrem Pádskej nížiny, ktorú obsadili Galovia) po podmanení si Volsiniis

2) Rím pánom Stredomora (264 - 133 prnl.)

Rímsky štát sa stáva typickým otrokárskym štátom, ktorý sa skladá z vlastného územia, kolónií v dobytých oblastiach a z území spojencov. Vďaka vyspelosti a centralizácie štátu, disciplíne v armáde a premyslenej stratégii vo vojnách sa Rimanom podarilo dobývať stále rozsiahlejšie územia. Táto skutočnosť spôsobila enormné
zvýšenie počtu otrokov, ktorých prácu využívala nobilita na otrokárskych veľkostatkoch, tzv. latifundiách, čí pripravila množstvo drobných roľníkov o prácu a o pôdu. Hoci výbojné vojny rozšírili moc Rímskej ríše, prispeli aj k jej destabilizácii.

Hospodárstvo: rozvoj námorného obchodu a špecializácia remesiel. Po ovládnutí Itálie má Rím nový cieľ - Sicíliu, o ktorú má záujem aj Kartágo = 3. púnske vojny

- 264 - 241: 1. púnska vojna. Prvotné neúspechy Rimanov vyriešil vynález padacích mostíkov a Rím získal Sicíliu, neskôr po vojne dobyl aj Korziku a Sardíniu
- 220: Hanibal si podmanil Sagunt (na území Španielska), s ktorým Rím uzavrel dohodu o pomoci. Rím žiada prepustenie Saguntu
- 218 - 201: 2. púnska vojna. Hanibal previedol svoju armádu cez Alpy do Pádskej nížiny, kde sa k nemu pridali Galovia a spolu porazili Rimanov. Najťažšiu
porážku utrpeli pri Cannae (Cann) r. 216

- 212: víťazstvo Hanibala pri Capue (v tejto bitke padol aj Archimedes). Hanibal sa dostal až pred brány Ríma (Hannibal ad portas), ale nezaútočil
- 204: rímsky vodca Cornelius Scipios prechádza do Afriky s armádou vytvorenou z otrokov
- 202: Hanibal tiahol za Scipiom až k Zame, kde ho Rimania porazili. Kartáginci (Púni) stratili územie Stredomoria, museli rozpustiť armádu a nesmeli viesť akúkoľvek
vojnu bez súhlasu Ríma = koniec Kartága - veľmoci)

- 149 - 146: 3. púnska vojna. Kartágo si privlastnilo bez vedomia Ríma územie Masinissa, po 3 rokoch obliehania bolo Kartágo zrovnané zo zemou
- 229 - 219: 1. a 2. illýrska vojna, Rím získal illýrske pobrežie
- 215 - 168: 1., 2., 3. macedónska vojna, Rím získal Grécko a Macedóniu
- 133: vznik Rímskej svetovej ríše pripojením Pergamského kráľovstva k už dobytým územiam (Macedónia, Grécko, Sýria)

3) Neskorá republika

= kríza republiky, obdobie občanských povstaní a povstaní otrokov

Po výbojných vojnách zachvátili Rímsku ríšu veľké problémy. Neboli to len ťažkosti so správou dobytých území, ale aj problémy vnútorné. V tomto období nastali v
ríši hospodárske i spoločenské zmeny. Keďže počet otrokov po vojnách rapídne vzrástol, veľkostatkári ich využívali ako na latifundiách, tak i v remeselnej výrobe.

Práca otrokov zatláča prácu drobných roľníkov do úzadia. Utvára sa nová spoločenská vrstva - bezzemkovia. Nemohli dokonca slúžiť ani v armáde, pretože na to mali právo výlučne občania vlastniaci pôdu. Úpadok drobného roľníctva sa pokúsili riešiť Tiberius a Gaius Gracchovci. Ich úsilie ale narazilo na odpor nobility, ktorá si prirodzene chránila svoje privilégia a dala Gracchovcov zavraždiť.

- 137 - 132: 1. povstanie otrokov na Sicílii, potlačené
- 133: Tiberius Sempronius Gracchus (tribún ľudu) presadil zákon o rozdelení verejnej pôdy (ager publicus), každá bohatá rodina dostala určité množstvo pôdy, zvyšok
bol rozdelený bezzemkom, neskôr zavraždený
- 123: Gaius S. Gracchus nastúpil na Tiberiovo miesto, pokračuje v jeho snažení. Bol zavraždený v pouličných bojoch. Napriek prekážkam prispeli jeho reformy k
zlepšeniu situácie roľníkov a bezzemkov. Boj nobility za zachovanie ich doterajšieho postavenia pretrváva. Proti sebe stoja:

1, optimáti (príslušníci nobility a senátu) L. Cornelius Sulla
2, populári (prívrženci ľudu, stredné vrstvy) Gaius Marius

- 107: Gaius Marius vyriešil problém bezzemkov zavedením žoldnierskej armády (po určitom čase služby v armáde dostali prídel pôdy). Spory medzi optimátmi a
populármi prerástli do občianskych vojen
- 104 - 101: 2. povstanie otrokov, potlačené
- 88 - 82: 1. občianska vojna, zvíťazili optimáti, začiatok obdobia Sullovej diktatúry. Sulla zostavil vlastný senát a vypracoval zoznamy protivníkov - proskripcie, podľa ktorých dal vyvraždiť všetkých odporcov. Uvoľnené pozemky prideľoval politickým prívržencom. Cenzori a tribúni nemali prakticky žiadnu moc, keďže rozhodnutia ľudového zhromaždenia museli byť najprv konzultované so senátom. Sullove reformy teda neznamenali pokrok, ale uvrhli republiku o stáročia dozadu.

- 78: Sulla odstúpil a krátko nato zomrel
- 73 - 71: Spartakovo povstanie, najväčšie povstanie antiky. Gladiátor Spartakus vytvoril z otrokov a schudobnelých rímskych občanov 60 000 armádu, s ktorou
niekoľkokrát porazil Rimanov. Pre vládnuce vrstvy tým predstavoval vážnu hrozbu. Mal v úmysle previesť otrokov najskôr do Galie a potom do Grécka, ale nezhody medzi otrokmi narušili ich jednotu a povstanie bolo pod vedením Licinia Crassa krvavo potlačené.

- Prehĺbenie krízy rímskeho štátu využili Caesar, Crassus a Pompeius, keď v roku 60 založili 1. triumvirát (tres - tri, vir - muž), ich cieľom bolo ovládnuť optimátov a
senát.
- 63: po Crassovej smrti rozpad trojspolku. Medzitým Caesar dobyl Galiu a Britániu. Pompeius sa spojil so senátom, prijal titul "konzul bez kolegu" (consul sine
collega), čím sa postavil proti Caesarovi.
- 49 - 45: 2. občianska vojna sa začala výzvou Pompeia o odstúpenie Caesara. Caesar sa vrátil do Galie, pričom prekročil riečku Rubikon, odkiaľ je známy jeho výrok
"Kocky sú hodené".

- 9. aug. 49: porážka Pompeia (hľadá azyl v Egypte, kde je zavraždený), Caesar sa stal diktátorom
- 48: Alexandrijská vojna - Caesar dosadil na Ptolemaiove miesto Kleopatru
- 45: Caesar získal doživotnú diktatúru (dictator perpetuus), stal sa najvyšším veliteľom, kňazom, konzulom, doživotným tribúnom ľudu, cenzorom, mal právo vyhlasovať vojny, uzatvárať mier, menovať úradníkov, disponovať so štátnou pokladnicou a dal sa titulovať "Imperator & Pater patriae (otec vlasti)". Tým, že všetku moc sústredil do svojich rúk, stal sa monarchom, porušil republikánsku ústavu

- 15. marec 44: po Caesarovej žiadosti o udelenie titulu kráľa, ho v senáte zavraždili sprisahanci pod vedením Crassia, M. Junia Bruta. Boj o moc medzi Octavianom,
adoptívnym synom Caesara a Marcom Antoniom, spolukonzulom Caesara vyvrcholil v bitke pri Modene (43 pnl.), kde bol Antonius porazený, Octavianus sa stal konzulom
- 11. nov. 43: 2. triumvirát (Antonius, Octavianus, Lepidus) s cieľom pomstiť Caesara. Boli spísané proskripcie (zavraždenie Cicera)
- 40: nové rozdelenie územia:

Octavianus - západ ríše
Antonius - východ ríše
Lepidus - Afrika (neskôr ho Octavianus zbavil armády, Lepidus sa stiahol do ústrania)

Pretrvávajúce napätie medzi Octavianom a Antoniom, pretože Antonius odišiel do Alexandriwe (Egypt), kde žil s Kleopatrou napriek manželstvu s Octavianovou dcérou. prideľovaním rímskych území Kleopatre si znepriatelil senát, ktorý dovolil Octavianovi vojenský zásah proti Antoniovi

- 31: Bitka pri Actiu (grécke pobrežie), Antoniova porážka a následné dobytie Alexandrie, Egypt sa stal provinciou a vlastníctvom cisára.

Kultúra

Rímska kultúra vznikala podľa kultúry starých Grékov. Postupne ju rozvíjali a prispôsobovali si ju.

Rimania dávali dôraz na to aby sa deti učili. No mohli si to dovoliť iba deti z bohatších rodín. Pre žiakov bolo povinné čítať ZÁKONY DVANÁSTICH TABÚĽ a Homérovu ODYSEU, ktorú do latinčiny preložil Livius Andronikus. Tým dokázal že latinčina je tiež vhodná na písanie básní. Neskôr to potvrdil básnik Vergílius a potom básnik Ovídius.

Od básní sa odvíjalo divadlo v ktorom sa literárne diela stvárňovali. Väčšinou to boli veselohry (komédie). Rímske divadlo sa dosť podobalo divadlu Grékov. Bola to polkruhová budova v ktorej strede bolo pódium na ktorom vystupovali herci. Keďže to bolo jedno z prvých divadiel, predstavenia sa hrali pod holým nebom.

Sochárstvo je ďalšie odvetvie rímskej kultúry. Sochári väčšinou tvorili podobizne významných ale aj úplne neznámych osôb.

Dosť rozšírene sa Rimania venovali maliarstvu prevzatého od Etruskov. Maľovali nástenné maľby ale ak tak ako v sochárstve to boli významné alebo úplne obyčajné osoby.

V staviteľstve Rimania vynikali. Stavali mosty, domy, chrámy, amfiteátre a iné. Koloseum patrí medzi najznámejšie stavby.

Sochy, maľby, budovy, spisy, dokumenty to všetko dokazuje že Rimania čerpali z rôznych kultúr ktoré zdokonalili vo svoj prospech a preto sa ich kultúra zachovala po ďalšie generácie až dodnes.
Otroctvo je podmienené zneužívaním jednotlivca alebo celej rasy pri nedostatočnej možnosti brániť sa. Pokiaľ sa ľudia alebo rasy vystavujú nebezpečenstvu, že budú slabí nikto nedokáže povedať, kedy sa znížia k otroctvu. Keď je človek otrokom, nemá slobodu konania; slobodnú vôľu je spútaný a kontrolovaný vôľou a konaním druhých; ako jednotlivec, tak i rasa. Otroctvo nie je podmienkou vzťahujúca sa na žiaden vek alebo ľudskú rasu. Otroctvo bolo prijímaným spoločenským statusom, ktorý mal svoje miesto v sociálnej a ekonomickej štruktúre spoločnosti. Otrokov vnímali ako nástroje ich pánov a pred zákonom nemali žiadne osobné práva. Keďže niektorí páni sa usilovali prejavovať svoju absolútnu moc nad svojím "ľudským" majetkom, niektorí otroci boli vystavení brutálnym krutostiam.

Otrokárska spoločnosť bola spoločnosťou, v ktorej dochádzalo k privlastňovaniu výrobných prostriedkov, ako aj bezprostredných výrobcov – otrokov - otrokárom. Zakladala sa na práci otrokov vyrábajúcich materiálne statky na základe mimoekonomického prinútenia. Vznikla v lone prvotnopospolnej spoločnosti a predchádzala feudálnej spoločnosti. Otroci tvorili v každej spoločnosti základnú časť, ktorá bola na najnižšom stupni v hierarchii obyvateľstva. Bola zložená zo zajatcov, domorodých obyvateľov, zlodejov atď. Vo väčšine krajín tvorili ťažko pracujúcu vrstvu, ktorá rýchlo umierala. Trebalo ich často meniť a vďaka vojnám bol vždy dostatok otrokov. Právne postavenie otrokov sa vyvíjalo rozlične vo všetkých starovekých štátoch. Niekde sa mali lepšie ako slobodné obyvateľstvo čiže roľníci, ale naopak v Grécku predstavovali iba vec, s ktorou si majiteľ mohol robiť čo chcel. Postupne sa začali otroci búriť, ale väčšinou to dopadlo v ich neprospech.

Staroorientálne štáty

Spoločenský základ štátov východného typu tvorili dve hlavné triedy - otrokári a otroci. Postavenie týchto tried však nebolo totožné s postavením analogických tried v antickej spoločnosti. Z hľadiska spoločenského postavenia medzi slobodnými a otrokmi nejestvovali natoľko ostré rozdiely ako v antickom svete: vzhľadom na špecifický charakter štátov východného typu oblasť práv príslušníkov vládnucej triedy bola zmenšená o politické práva a v pomere k panovníkovi aj slobodné obyvateľstvo malo v istom zmysle postavenie otrokov a na druhej strane otrokom sa priznávali určité, i keď obmedzené, osobné a majetkové práva. Otroci vo východných štátoch boli síce považovaní z hľadiska práva za veci, bolo ich možné kupovať a predávať, prenajímať, prípadne uzatvárať ohľadom nich ďalšie právne úkony a za ich usmrtenie, resp. ublíženie na zdraví vznikala iba obdobná povinnosť ako pri zničení alebo poškodení veci, v porovnaní s antickými otrokmi však mali lepšie postavenie.

V Babylone a v Egypte mohol mať otrok svoju rodinu a mohol uzatvárať manželstvo aj so slobodnou osobou. V Babylone v niektorých prípadoch otrokovo potomstvo bolo slobodné. Mohli mať aj majetok, na časť ktorého mali ich deti, ak boli slobodné, dedičské právo. Vo východných štátoch malo veľký význam štátne otroctvo v súvislosti s výstavbou zavlažovacích zariadení a inými veľkými stavebnými podujatiami, ako aj v súvislosti so zaužívaným spôsobom odmeňovania úradníkov a vojakov, ktorí dostávali za svoju službu pôdu spolu s otrokmi, ktorí ju obrábali.

Otroci nepracovali na súkromných pozemkoch alebo dieľňach (ako v antike), ale boli spoločným vlastníctvom vládnucej triedy resp. občiny. Otroci netvorili hlavnú pracovnú silu - tú tvorili slobodní chudobní občania. V Číne otroci pochádzali z domáceho obyvateľstva z rodín popravených zločincov. S víťaznými vojnami Novej ríše pribúdalo v Egypte aj vojnových zajatcov - otrokov. Neboli však celkom bezprávni a ich sociálne postavenie bývalo často lepšie ako niektorých slobodných občanov, o čom svedčia prípady predaja seba do otroctva. Vojnoví zajatci boli predovšetkým otrokmi chrámu. Majiteľmi otrokov sa v dobe Novej ríše stávali aj príslušníci nižších tried, remeselníci, drobní poľnohospodári, ba i vojaci.

Z asýrskych obchodných dokumentov sa dosť často dozvedáme o existencii otrokov. Vyplýva z nich, že domorodci slúžili často ako otroci v domácnostiach asýrskych kupcov. V tejto dobe bola významná predovšetkým inštitúcia tzv. dlžného otroctva. Podľa klauzúl obsiahnutých v dlžných úpisoch musel totiž dlžník „vstúpiť“ v prípade, že nesplatil svoj dlh včas, do domu svojho veriteľa a stával sa tak dlžným otrokom. Mali pomerne voľné právne postavenie, proti tomu však svedčia zmienky o krutých zohavujúcich trestoch platných len v prípade otrokov. Mnoho zmienok je o útekoch otrokov z moci ich vlastníkov.

Chammurapiho zákonník

Otroci to nemali ľahké, o čom svedčí aj Chammurapiho zákonník. V prvých paragrafoch sa jedná hlavne o útek otroka a jeho chytenie. Ak by niekto nechal prejsť otroka mestskou bránou, tak by bola jeho trestom smrť. To sa týkalo aj občanov, ktorí by vo svojom dome ukryli otroka, ktorý ušiel a nevydali ho na výzvu. Ale ak by niekto chytil uprchlého otroka vo voľnej krajine, a potom by ho priniesol majiteľovi, pán otroka je povinný mu dať 2 šekely striebra za navrátenie. Mohlo sa stať, že otrok neoznačil svojho pána a preto bol odvedený do paláca, kde tento prípad vyšetrili a nakoniec vrátili pôvodnému majiteľovi. Nálezca otroka nemusel ho vrátiť, ale ak by našli v jeho vlastníctve toho uprchlého otroka, tak ten nálezca bol potrestaný smrťou.

Otrok mohol aj ujsť z rúk toho, kto ho zadržal, tento človek musel odprisahať pred bohom a musel prosiť odpustenia. Otroci boli považovaní za veci, čo je vidieť v § 118 a § 119, v ktorých sa píše o možnosti dať otroka v zástavu pre dlh. Ak dlžník nechá obchodníka čakať až uplynie doba lehoty, tak obchodník môže toho otroka predať a dlžník už nemá nárok svojho otroka vymáhať späť. Ak niekoho svieral dlh a on predal svoju otrokyňu, ktorá mu porodila deti, tak ju môže vykúpiť späť za cenu, ktorú naváži obchodník. Otroci mali možnosť uzatvárať manželstvo aj s plnoprávnymi občanmi. Otrok muškéna alebo otrok paláca si moholo vzať dcéru plnoprávneho občana. Keď mu porodila deti, pán toho otroka nemohol mať nároky na deti kvôli otroctvu. Otrok sa, ale mohol vybrať za osudom, potom ako si ju vzal. Žena mala nárok na vrátenie vena, ovšem ak ho predtým priniesla do domu otroka, a na polovicu majetku, ktorý spoločne s mužom nabudli v spoločnom manželstve, pre svoje deti. Druhú polovicu dostane pán otroka. Ak však nepriniesla do domu veno, tak si odniesla iba polovicu majetku, ktorý spolu nadobudli.

Deti otrokyne sa mohli dostať k majetku, ak pán otrokyne, čiže otec detí svojej otrokyne, povedal za svojho života týmto potomkom otrokyne „ ste moje deti“. Pripočítal ich k deťom svojej rovnorodej manželky a neskôr odišiel za osudom, deti oboch žien mali nárok na majetok otcovského domu. Rodzdelili si ho rovnakým dielom. Ak však otec nepovedal deťom otrokyne „ste moje deti“, otrokyňa a jej deti budú oslobodení, ale nemajú právo na majetok. Otrok, to bola vec, z čoho vyplýva, že zabitím otroka sa netrestalo smrťou, ale iba náhradou. Vyrazením oka otroka alebo zlomením jeho kosti, bol konanteľ tohto činu povinný zaplatiť polovicu kúpnej ceny otroka. A keď otrok udrel plnoprávneho občana, odrezali mu ucho. Každý otrok mal svoju značku na hlave, a keď mu ju holič vyholil, odsekli holičovi ruku. Mohlo sa stať, že niekto lsťou prinútil holiča vyholiť značku otroka, ktorého nevlastní, toho človeka potrestajú smrťou. Pri predaji otroka platila istá doba lehoty, keď otrok dostal do mesiaca od jeho kúpi zápal pľúc, kupujúci mohol otroka vrátiť a dostať naspäť peniaze. Otrok mohol prísť o ucho, aj keď svojmu pánovi povedal, že nie je jeho pánom a pán ho usvedčil, že je jeho otrokom.

Staroveké Grécko

Starovekí Gréci mali veľmi malé štáty. Každé mesto s malým poľnohospodárskym okolím obyčajne tvorilo samostatný štát. Na Balkánskom polostrove, na ostrovoch Egejského mora, na západnom pobreží Malej Ázie a na iných pobrežiach Stredozemného, Marmarského a Čierneho mora - všade, kde žili Gréci, boli stovky takýchto malých mestských štátov. Všetky tieto štáty boli ale otrokárske. To značí, že v nich mala právo rozhodovať o štátnych veciach nie väčšina obyvateľstva, ale iba menšina, otrokári. Väčšinu obyvateľstva tvorili neplnoprávni ľudia a otroci. Otrokári žili z práce otrokov.

Otrokov v starovekom Grécku pozbavili všetkých práv. Otrokár mohol otroka kúpiť, predať, ba aj beztrestne zabiť. Otroka nepokladali za človeka. Pre otrokov zákony neplatili, ani ich nechránili. Keď na súde vypočúvali otroka, mučením ho nútili vypovedať. Cena otroka sa určovala podľa toho, na čo sa dal tento nástroj upotrebiť. Otroci a otrokári tvorili dve hlavné triedy otrokárskych štátov. Otrokári palicami nútili otrokov do práce. Keď sa vyhýbali práci alebo odopreli poslušnosť, kruto ich potrestali.. Bili ich, mučili a nútili pracovať v okovách. Nie div, že otroci nenávideli svojich majiteľov. Ich nenávisť voči otrokárom sa často prejavovala tým, že ničili pracovné nástroje, zabíjali dobytok, podpaľovali domy majiteľom a zutekali, keď sa dalo.

Pravda, útek sa podaril len máloktorému. Otrockých zbehov chytali aj štátne orgány aj súkromné osoby. Za chytenie otroka vypisovali veľké peňažné odmeny. Grécke mestá uzatvárali medzi sebou osobitné dohody o vydaní otrockých zbehov. Preto im všade hrozilo nebezpečenstvo, že ich chytia a vrátia majiteľom. V takých prípadoch ich kruto potrestali. Pleteným bičom ich nemilosrdne bili, až kým neostali polomŕtvi a rozžeraveným železom im vypaľovali znaky na tele. Aby znemožnili nový útek, nasadzovali otrokom na nohy okovy a na krk železné obruče s reťazami. Ale otroci zbehávali aj naďalej. Jediným útočišťom zbehnutých otrokov boli niektoré chrámy. Tézeov chrám v Aténach, Apolónov v Delfách, Gortynský chrám na ostrove Kréte a iné pokladali Gréci za miesta, kde mohol nájsť dočasné útočište každý politický previnilec, každý vrah, ba aj zbehnutý otrok. Podľa gréckej viery bola vražda v chráme veľkým priestupkom. No len čo takýto človek opustil chrám, napríklad ak ho donútil hlad, už ho čakal nemilosrdný trest. Otrok, ktorý sa ukryl v chráme, mohol vo výnimočných prípadoch žiadať, aby ho odovzdali inému otrokárovi, ktorý bol menej ukrutný.