Holokaust
Hitler načrtol svoj cieľ vytvoriť silný nemecký štát v knihe Mein Kampf, v ktorej opísal aj svoju predstavu o rasovej čistote a árijskej nadradenosti. Hľadanie nemeckého životného priestoru viedlo k fašistickej invázii do Poľska a ZSSR, a milióny východoeurópskych Židov padli do nemeckých rúk. Protižidovská legislatíva v predvojnovom Nemecku diskriminovala Židov; Hitler teraz začal uskutočňovať program ich masového vyvražďovania v každej krajine pod nemeckou kontrolou.
Hitler na svojej ceste k moci v dvadsiatych rokoch 20. storočia agresívne útočil na Židov: nielenže v nich videl hrozbu pre silné Nemecko, ale považoval ich aj za súčasť akéhosi sprisahania, ktoré zlomilo Nemecko počas prvej svetovej vojny a v konečnom dôsledku bolo zodpovedné aj za hanebnú versailleskú zmluvu. V tridsiatych rokoch 20. storočia žilo v Nemecku 500 000 Židov. Keď Hitler získal roku 1933 po zmocňovacom zákone neobmedzenú moc, politika ochrany nemeckého národa znamenala vlastne praktickú realizáciu protižidovskej ideológie obsiahnutej v Hitlerovej knihe Mein Kapmf. V školách sa pestovala predstava o historickom precedense židovského nepriateľa; na univerzitách boli zakázané teórie židovských intelektuálov, napríklad Alberta Einsteina. Od apríla 1399 nesmeli byť Židia zamestnaní v štátnej správe, vyhadzovali ich z univerzít a nemohli pracovať ako novinári. Od roku 1935 sa podľa norimberských zákonov Židia nesmeli sobášiť alebo mať sexuálny pomer s Árijcami, aby sa zachovala čistota germánskej rasy. Boli zbavení aj občianstva. Pokračovalo ich vylúčenie zo spoločnosti a roku 1938 nacisti zakázali Židom podnikať a zmocnili sa ich firiem. Židia boli nútení používať výlučne židovské osobné mená a od roku 1941 museli na identifikáciu nosiť na odeve žltú Dávidovu hviezdu.
Masové vyhosťovanie Židov, ktorí museli nechať v Nemecku svoj majetok, bolo ďalším prejavom nacistickej protižidovskej politiky. Nacistickí aktivisti beztrestne systematicky napádali Židov, synagógy a všetkých, čo boli podozriví zo spolupráce so Židmi. Židia neboli jediné obete: všetky skupiny obyvateľov, označené ako neželané, napríklad Rómovia či homosexuáli, boli vystavení tvrdému prenasledovaniu. Keď sa v dôsledku nacistickej zahraničnej politiky stupňovalo napätie v Európe, Hitler rázne varoval Židov. Obvinil ich z rozpútania prvej svetovej vojny a hrozil, že keď podnietia ďalšiu, bude to znamenať koniec židovskej rasy v Európe. Nacisti sa usilovali, aby sa tak stalo. Najviac židovského obyvateľstva žilo v Poľsku a po jeho okupácii roku 1939 sa do Hitlerových rúk dostal veľký počet Židov. Umiestnili ich v getách a mnohých odvliekli do koncentračných táborov, napríklad do Auschwitzu (Osvienčim). Spočiatku sa ešte nehovorilo o systematickom vyhubení židovského obyvateľstva v Európe, ale objavili sa návrhy na hromadné vysídlenie Židov z kontinentu. Ako možné miesto navrhovali Madagaskar.
V júli 1941 sa protižidovská politika zmenila. Po tom, ako sa Nemci zmocnili bývalých oblastí Poľska okupovaných Sovietmi i časti ZSSR, dostali sa im do rúk ďalší Židia. V tom istom mesiaci nariadil Göring pripraviť konečné riešenie židovskej otázky. Ťažko si však predstaviť – i keď neexistuje dokumentárny dôkaz - , že by to Göring urobil bez Hitlerovho súhlasu. Konečné riešenie znamenalo systematické vyhladzovanie židovského obyvateľstva v okupovanej Európe. Spočiatku to znamenalo, že špecializované jednotky SS, ktoré išli za Wehrmachtom, po dobytí nového územia metodicky popravovali celé židovské komunity – niekoľko desaťtisíc ľudí.
V januári 1942 sa metódy zdokonalili: na neslávnej konferencii vo Wannsee sa sa diskutovalo o metódach, ako zefektívniť likvidáciu Židov. Tak sa zrodila myšlienka plynových komôr a kremačných pecí v táboroch smrti ako napríklad v Osvienčime, Treblinke a Sobibore, i spôsob transportovania obetí. Počet mŕtvych sa zvýšil, keď oblasti pod nemeckou kontrolou systematicky „očisťovali“ od Židov. Celkový počet obetí ešte nie je istý, ale odhaduje sa, že nacisti poslali do táborov smrti asi šesť miliónov ľudí – približne 60 % židovského obyvateľstva. Niektorí ľudia nežidovského pôvodu sa postavili proti takémuto prenasledovaniu a napriek veľkému riziku pomáhali Židom. Mnohí súcitní susedia ukrývali Židov a iní, ako napríklad švédsky diplomat Raoul Wallenberg, organizovali tajné úteky pred deportáciou. Francúzsky odboj sa pokúšal útočiť na železnice, aby sa zastavili transporty Židov. Väčšina obyvateľstva žijúca v strachu pred nacistickým režimom však neurobila nič, aby zabránila prenasledovaniu Židov alebo ho zastavila.
Sami spojenci počas vojny odmietali uveriť rozsahu či dokonca existencii násilnosti aj napriek tomu, že o nich očití svedkovia informovali britskú i americkú vládu. Prejavom nepochopiteľnej zaslepenosti na strane Spojencov bolo aj odmietanie návrhu bombardovať železničnú trať vedúcu do Osvienčimu. Vtedy sa to považovalo za vedľajší problém a návrh zamietli s odôvodnením, že by na to museli presunúť lietadlá, ktorých hlavnou úlohou bolo bombardovať nemecké mestá. Ohromujúca pravda vyšla najavo až koncom vojny, keď spojenecké armády dobyli tábory smrti.
