Grécko

Grécko

R. 750-2.-1. storočie p.n.l.
Túžba po mieri a neprestajné spory
R. 404 p.n.l. donútila Sparta a jej spojenci Atény, aby zbúrali dovtedy dlho nedobytný dlhý múr spájajúci mesto s prístavom Pireus. Aténčania to urobili bez akéhokoľvek zármutku. Dejepisec Xenofón o tom píše: „Aténčania zbúrali múry s veľkým oduševnením a za hry fláut, pretože si mysleli, že tento deň je začiatok mieru v Grécku.“ Mysleli si, že po desaťročiach vojnového trápenia už by mohol konečne nastať všeobecný mier. Nikdy inokedy ho Gréci nepotrebovali tak ako teraz. Vnútorná rozorvanosť jednotlivých mestských štátov musela skôr alebo neskôr vyústiť do rozpadu sústavy štátov medzi Malou Áziou a južnou Itáliou a mohla sa skončiť iba ich podriadením niektorej zo silnejších susedných mocností. Sen o všeobecnom mieri (koiné eiréné) bol však neuskutočniteľný.
Grécko sa rozpadlo a nakoniec zostalo bezbranné voči vonkajšiemu nebezpečenstvu, a to v čase, keď už jeho kultúra ovplyvnila celé Stredomorie, podmanila si celý Stredný východ a prenikla ďalej.

Vznik gréckych mestských štátov
Rozdrobenosť Grécka bola výsledkom rozličných migrácií, geografických podmienok v osídľovaných oblastiach a napokon aj výrazné individualistického zmýšľania tohto nadaného národa.
Po r. 1000 p.n.l. sa sťahovanie, ktorého príčinou bol prienik Dórov na juh, zastavil. Začínala vznikať nová geopolitná situácia, ktorá potom formovala okruh vplyvu gréckej kultúry až po včlenenie Grécka do Rímskej ríše.
Členitosť gréckeho polostrova a Malej Ázie s dolinami vybiehajúcimi často až k moru a množstvo ostrovov v Egejskom mori podporovalo vznik mnohých malých štátnych útvarov (poleis, v jedn. č. polis) s centrom, v ktorom alebo pri ktorom sa najčastejšie nachádzal hrad (akropola) so svätyňou.
„Politické“ spoločenstvo bolo zároveň aj kultovým spoločenstvom. Všetkých Grékov zjednocoval kult bohov (osobitne vládcu nebies Dia) a vedomie rečovej príbuznosti
rozličných dialektov; z nich získal najväčší význam iónsko-atycký. Na počesť boha Dia sa každé 4 roky konali olympijské hry na Peloponéze v Olympii, podľa ktorých sa rátali roky. Ku kultu Apolóna patrila veštiareň s veštkyňou Pýtiou z Delf, od ktorej si v ťažkých situáciách pýtali radu Gréci. V relatívne chudobnej krajine bola väčšina miest dlho odkázaná na obchod, predovšetkým s domácimi produktmi – vínom a olejom, ale aj s nádobami na ich transportovanie, neskôr aj s ostatnými remeselníckymi výrobkami. Tým boli Gréci odkázaní aj na more. Moreplavba upevnila kontakty s Feničanmi, ktorých písmo Gréci prevzali a prepracovali do známej gréckej abecedy (napokon sa z neho vyvinulo aj latinské písmo).

Pri preľudnení bolo nevyhnutné hľadať miesta na zakladanie nových sídel mimo doterajších oblastí. Od 8. až do 6. stor. p.n.l. Gréci založili mnoho osád na pobreží Stredozemného mora všade tam, kde sa neusídlili Feničania (predovšetkým pri Čiernom mori, v Líbyi, v južnej Itálií, ktorú dlho aj Rimania volali Veľké Grécko, na Sicílii, ba aj na dnešnom francúzskom pobreží Stredozemného mora).
Na tomto pohybe sa zúčastňovali zväčša staré aristokratické rody; s rastúcim významom obchodu a remesiel však vznikala nová vrstva s veľkým majetkom a vplyvom. Prospela jej aj zmena vojenskej taktiky, pretože ťažko ozbrojený pešiaci, ktorý si sami financovali výzbroj, sa stávali hlavnou časťou zovretej bojovej formácie (falanga hoplitov). Falanga vďaka spojeniu síl predtým samostatných bojovníkov rozhodovala bitky.
Sociálna diferenciácia však mala za následok aj vznik chudobných, najčastejšie zadlžených vidieckych a mestských vrstiev. Tým silnelo v spoločnosti vnútorné napätie. Toto napätie sa mohlo prekonať iba vnútropolitickými reformami, písomnou kodifikáciou práva a mocenských nariadeným odstránením dlhov. Štátnemu systému sa to nie vždy podarilo zabezpečiť. Tam, kde sa neodstránili vnútorné rozpory, došlo – obyčajne na krátky čas – k nastoleniu samovlády často pokrokovo zmýšľajúcich aristokratov, ktorí sa ako „tyrani“ postarali o odstránenie rozporov.
Sparta a Atény
Do popredia sa v tom čase vystupovali dva štátne útvary: Atény a Sparta. V meste Aténčanov, ktoré ovládalo celu Atiku (asi 2500 km2), sa pozvoľna vytvárala spoločná vláda občanov rozhodujúcich o dôležitých veciach prostredníctvom ľudového zhromaždenia, ľudových súdov a volených úradníkov (demokracia). Naproti tomu Sparta si po podmanení rodnej Messénie ponechala (od polovice 7. stor. p.n.l. už ako prvá veľmoc Peloponézu) inštitúciu dvoch kráľov, ktorá údajne vznikla za čias sťahovania gréckych kmeňov. Kráľov, ktorí boli dôležití, iba ak bol štát vo vojnovom stave, kontrolovalo ľudové zhromaždenie, rada starších a predovšetkým každoročne volení dozorcovia (päť eforov).
Vo vlastnej mestskej oblasti, veľkej asi 9000 km2, vládla menšina tisíc plnoprávnych občanov (spartiati) nad dvoma vrstvami s menšími právami ( perioikovia a heilóti, ktorí prevažne zabezpečovali výživu spartiatov). Privilegovaní občania sa mohli plne venovať vojenskému remeslu, vďaka čomu sa Sparta veľmi rýchlo stala najvýznamnejšou mocnosťou gréckeho sveta. Jej hegemónne postavenie postupne v 5. stor. p.n.l. začali spochybňovať Atény, ktoré sa usilovali takisto hrať významnú štátnopolitickú úlohu.

Perzské vojny (r. 490-449/8 p.n.l.) a rozkvet Atén
Vzostup Atén súvisel s tým, že sa im darilo, kým to len bolo možné, odrážať útoky Peržanov na Grécko (vyhrali bitky pri Maratóne r. 490 p.n.l. a Salamíne r. 480 p.n.l.) a chrániť slobodu gréckych miest v Malej Ázií. Vo výpravách proti Peržanom sa Atény spoliehali na svojho vynikajúceho štátnika Temistokla a jeho dlho neporaziteľné vojnové loďstvo. V r. 478 až 477 p.n.l. sa zjednotila veľká časť egejského ostrovného sveta pod Temistoklovým vedením do aticko-délskeho námorného spolku, tradičnej pozemnej moci Sparty teda vznikla nová námorná moc k moru. Atény viedli boj proti Peržanom až do uzavretia Kaliovho mieru r. 449/8 p.n.l., ktorý po totálnom vyčerpaní obidvoch miest od perzského kráľa; ten sľúbil, že stiahne svoje loďstvo z Egejského mora.
Päťdesiat rokov medzi bitkou pri Salamíne a vypuknutím peloponézskej vojny prinieslo Aténam kultúrny rozvoj, predovšetkým od r. 443 p.n.l., za čias pevnej politickej moci Perikla. Prevezenie spolkovej pokladnice z Délu do Atén umožnilo rozsiahlu stavebnú činnosť (stavby na Akropole) a s ňou spojený celkový rozmach hospodárstva. V jeho rámci sa rozmáhal aj duchovný život (tragédia, komédia, filozofia, rečníctvo, poézia), takže Atény sa nadlho stali kultúrnym centrom Stredomoria. Postupne však vzrastalo napätie, a to nielen v aticko-délskom námornom spolku, ktorý sa cítil utláčaný, ale aj v samom meste, kde vznikali veľké protiklady medzi plnoprávnymi občanmi a ostatným obyvateľstvom.

Rozdrobenosť a bezmocnosť
Rivalita obidvoch gréckych veľmocí vyústila do peloponézskej vojny (v r. 431-421 a 415-404 p.n.l.), ktorá sa skončila porážkou Atén a rozpustením námorného spolku. Hegemónia Sparty však vôbec nepriniesla všeobecne očakávaný trvalý mier. Kontrolu nad gréckymi mestami už dávno prevzali Peržania. Sparte pomohli k víťazstvu a teraz navzájom popudzovali väčšie štáty. Okrem Atén, ktoré znova postavili svoje dlhé hradby a r. 377 p.n.l. opäť oživili atický spolok, vzrástla aj moc Boiótie a Téb. Tébsky vojvodca Epaminondas niekoľkokrát porazil Sparťanov ( pri Leuktre r. 371 p.n.l. použil šikmý bojový šík) a zabezpečil svojmu mestu na jedno desaťročie vedúce postavenie v Grécku (r. 371 – 362 p.n.l.). V tom čase žil v Tébach ako rukojemník neskorší macedónsky kráľ Filip II., ktorý sa r. 359 p.n.l. dostal k moci. Oboznámil svoj národ, dovtedy takmer nedotknutý gréckou civilizáciou (hoci príbuzný Grékom), s výdobytkami gréckeho vojenstva a pretvoril svoju krajinu, dovtedy roztrieštenú na rozličné autonómne kmeňové územia, na prísne riadený jednotný štát. Keď začal útočiť na Grécko a egejskú oblasť, dostal sa do konfliktu s gréckymi štátmi, nad ktorými získal prevahu víťazstvom pri Chaironei r. 338 p.n.l. Nakoniec si zaumienil, že si túto pozíciu upevní výpravou všetkých Grékov pod jeho velením proti slabnúcej Perzskej ríši. R. 336 p.n.l. ho však pri palácovom prevrate zavraždili.
Svetová ríša Alexandra Veľkého
Filipove plány realizoval potom jeho syn a nástupca Alexander. Keď zabezpečil severné hranice Macedónie a svoju moc v Grécku, vyrazil r. 334 p.n.l. do Maléj ázie. Za 4 roky si podrobil rozkladajúcu Perzskú ríšu a rozšíril svoju moc (r. 329-327 p.n.l.) až do Turkestanu, r. 326 p.n.l. až po Indus, kde už jeho jednotky odmietli pokračovať v ďalšom postupe. Svoj plán na zjednotenie grécko-macedónskej elity s perzskou (masová svadba desaťťisíc Macedónčanov a Grékov s urodzenými Peržankami r. 324 p.n.l. v Súzach) nemohol dôsledne uskutočniť. Po jeho smrti r. 323 p.n.l. sa nenašiel rovnako schopný nástupca, ktorý by vedel udržať príliš rýchlo utvorenú obrovskú ríšu. Keď vypukli škriepky vojenských veliteľov, rozpadla sa ríša na niekoľko častí, spravovaných Alexandrovými pokračovateľmi (diadochmi). Najvýznamnejšia bola nakoniec okrem materinskej krajiny Macedónie ríša Ptolemajovcov s centrom v Egypte a Seleukovcov, ktorá zahŕňala Sýriu, Mezopotámiu a vlastnú Perziu. V Malej Ázii vznikli viaceré malé štáty. Najväčší význam si získalo kráľovstvo Pergamon. Grécke mestské štáty sa stále spájali do rozličných spolkov, ale v podstate sa nevedeli zbaviť macedónskej hegemónie a v mocenských zápasoch sa už nepresadili.