Grécko

R. 750-2.-1. storočie p.n.l.
Túžba po mieri a neprestajné spory
R. 404 p.n.l. donútila Sparta a jej spojenci Atény, aby zbúrali dovtedy dlho nedobytný dlhý múr spájajúci mesto s prístavom Pireus. Aténčania to urobili bez akéhokoľvek zármutku. Dejepisec Xenofón o tom píše: „Aténčania zbúrali múry s veľkým oduševnením a za hry fláut, pretože si mysleli, že tento deň je začiatok mieru v Grécku.“ Mysleli si, že po desaťročiach vojnového trápenia už by mohol konečne nastať všeobecný mier. Nikdy inokedy ho Gréci nepotrebovali tak ako teraz. Vnútorná rozorvanosť jednotlivých mestských štátov musela skôr alebo neskôr vyústiť do rozpadu sústavy štátov medzi Malou Áziou a južnou Itáliou a mohla sa skončiť iba ich podriadením niektorej zo silnejších susedných mocností. Sen o všeobecnom mieri (koiné eiréné) bol však neuskutočniteľný.
Grécko sa rozpadlo a nakoniec zostalo bezbranné voči vonkajšiemu nebezpečenstvu, a to v čase, keď už jeho kultúra ovplyvnila celé Stredomorie, podmanila si celý Stredný východ a prenikla ďalej.

Vznik gréckych mestských štátov
Rozdrobenosť Grécka bola výsledkom rozličných migrácií, geografických podmienok v osídľovaných oblastiach a napokon aj výrazné individualistického zmýšľania tohto nadaného národa.
Po r. 1000 p.n.l. sa sťahovanie, ktorého príčinou bol prienik Dórov na juh, zastavil. Začínala vznikať nová geopolitná situácia, ktorá potom formovala okruh vplyvu gréckej kultúry až po včlenenie Grécka do Rímskej ríše.
Členitosť gréckeho polostrova a Malej Ázie s dolinami vybiehajúcimi často až k moru a množstvo ostrovov v Egejskom mori podporovalo vznik mnohých malých štátnych útvarov (poleis, v jedn. č. polis) s centrom, v ktorom alebo pri ktorom sa najčastejšie nachádzal hrad (akropola) so svätyňou.
„Politické“ spoločenstvo bolo zároveň aj kultovým spoločenstvom. Všetkých Grékov zjednocoval kult bohov (osobitne vládcu nebies Dia) a vedomie rečovej príbuznosti
rozličných dialektov; z nich získal najväčší význam iónsko-atycký. Na počesť boha Dia sa každé 4 roky konali olympijské hry na Peloponéze v Olympii, podľa ktorých sa rátali roky. Ku kultu Apolóna patrila veštiareň s veštkyňou Pýtiou z Delf, od ktorej si v ťažkých situáciách pýtali radu Gréci. V relatívne chudobnej krajine bola väčšina miest dlho odkázaná na obchod, predovšetkým s domácimi produktmi – vínom a olejom, ale aj s nádobami na ich transportovanie, neskôr aj s ostatnými remeselníckymi výrobkami. Tým boli Gréci odkázaní aj na more. Moreplavba upevnila kontakty s Feničanmi, ktorých písmo Gréci prevzali a prepracovali do známej gréckej abecedy (napokon sa z neho vyvinulo aj latinské písmo).

Pri preľudnení bolo nevyhnutné hľadať miesta na zakladanie nových sídel mimo doterajších oblastí. Od 8. až do 6. stor. p.n.l. Gréci založili mnoho osád na pobreží Stredozemného mora všade tam, kde sa neusídlili Feničania (predovšetkým pri Čiernom mori, v Líbyi, v južnej Itálií, ktorú dlho aj Rimania volali Veľké Grécko, na Sicílii, ba aj na dnešnom francúzskom pobreží Stredozemného mora).
Na tomto pohybe sa zúčastňovali zväčša staré aristokratické rody; s rastúcim významom obchodu a remesiel však vznikala nová vrstva s veľkým majetkom a vplyvom. Prospela jej aj zmena vojenskej taktiky, pretože ťažko ozbrojený pešiaci, ktorý si sami financovali výzbroj, sa stávali hlavnou časťou zovretej bojovej formácie (falanga hoplitov). Falanga vďaka spojeniu síl predtým samostatných bojovníkov rozhodovala bitky.
Sociálna diferenciácia však mala za následok aj vznik chudobných, najčastejšie zadlžených vidieckych a mestských vrstiev. Tým silnelo v spoločnosti vnútorné napätie. Toto napätie sa mohlo prekonať iba vnútropolitickými reformami, písomnou kodifikáciou práva a mocenských nariadeným odstránením dlhov. Štátnemu systému sa to nie vždy podarilo zabezpečiť. Tam, kde sa neodstránili vnútorné rozpory, došlo – obyčajne na krátky čas – k nastoleniu samovlády často pokrokovo zmýšľajúcich aristokratov, ktorí sa ako „tyrani“ postarali o odstránenie rozporov.