Légie vo Francúzsku
Prvým útvarom samostatného československého vojska vo Francúzsku bol 21. československý strelecký pluk, sformovaný v januári 1918 v Cognacu. V meste Jarnac bol 20. mája 1918 oficiálne ustanovený aj 22. československý strelecký pluk.
Po intenzívnom výcviku oba pluky 30. júna 1918 zložili prísahu a sľúbili, že budú bojovať dovtedy, ...dokud naše země česká i slovenská nesplynou v samostatný a nezávislý stát československý.
Najprv boli nasadené do pokojnej oblasti Mylhúz, no potom boli presunuté do oblasti severozápadne od mesta Remeš. Tu v októbri 1918 spolu s Francúzskymi vojskami potlačili nápor nemeckých vojsk a prinútili ich dať sa na ústup.
Ďalej bojovali pri Vouziers a na rieke Aisne (19. – 25. Október), v bojoch o udržanie obce Terron (20. – 30. Október) a o Kótu 153. (22. – 27. Október)
Straty predstavovali 183 mŕtvych, 69 nezvestných a 858 ranených.
Po skončení vojny 4. decembra 1918 československé légie reorganizovali na 5. československú divíziu, ktorá sa vrátila do vlasti. Tu bojovala v bojoch na Tešínsku a v bojoch o Slovensko. V československých légiách slúžilo 9957 mužov, z toho približne 1591 Slovákov. Najvyššiu hodnosť získal major Pavel Varsík.
Legionári v Taliansku
V Taliansku, ktoré vstúpilo do vojny na strane Dohody až v máji 1915, neexistovala česká alebo slovenská krajanská kolónia. Až po zdĺhavých rokovaniach M. R. Štefánik presadil oddelenie českých a slovenských zajatcov od ostatných zajatcov z Rakúsko - Uhorskej Armády.
15. Januára 1917 sa v tábore Santa Maria Capua di Vetere utvoril spolok zajatcov pod názvom Československý dobrovoľnícky zbor, ktorý takmer okamžite získal masovú základňu 10 200 členov. V máji 1917 sa väčšina zajatcov presunula do tábora Certose di Padua, ktorý sa stal základňou budovania československých légií.
Po porážke Talianska na Sočskom fronte nastala zmena v postoji Talianskej vlády k formovaniu samostatnej československej armády v Taliansku.
Neskôr došlo k zriadeniu československých pracovných práporov. Hlavná zmena nastala, keď sa podarilo uzavrieť zmluvu medzi talianskou vládou a ČSNR v Paríži o zriadení československého vojska v Taliansku. Budú spadať pod čs. légie vo Francúzsku, politicky budú podriadené ČSNR, ale vojensky budú podliehať riadeniu talianskej armády.
To bolo prvé uznanie budúceho česko - slovenského štátu niektorou z dohodových mocností.
Už v polovici mája 1918 malo československé vojsko takmer 15 680 osôb. Vojsko bolo nasadené do oblasti medzi Gardským jazerom a riekou Adiža, kde zaujala bojové postavenie. 21. septembra Rakúsko - Uhorské vojská zaútočili na obranné postavenie 33. československého streleckého pluku. Po úpornom boji sa čs. legionárom podarilo jednotky protivníka vytlačiť. V boji padlo 7 vojakov a 119 bolo zranených. O ich chrabrosti sa toho veľa popísalo v Talianskej tlači.
Československý armádny zbor v Taliansku mal 19 476 mužov. Straty predstavovali 625 padlých, 55 nezvestných a 500 ranených vojakov. V decembri 1918 sa vrátili do Československa.
70 - Tisícové Československé vojsko v Rusku
Spočiatku okolo 7 000 vojakov bolo rozdelených do Ruských jednotiek a pridelení ako výzvedné oddiely.
Po troch rokoch sa však ich počet rozrástol natoľko, že sa vytvoril Československý strelecký pluk a neskôr prerástol do Československej streleckej brigády.
V roku 1917 nastal obrat v súvislosti s Februárovou revolúciou.
Československá strelecká brigáda bola nasadená ako kompletná úderná jednotka v oblasti Zborova. Útok brigády sa začal 2. júla 1917, keď vo veľmi krátkom čase prelomili nepriateľské línie a zajali množstvo vojakov. K jej úspechu pomohlo aj to, že Rak.- Uh. línie bránili dva české pluky, ktoré sa nechali dobrovoľne zajať.
Do leta 1917 mala československá brigáda 7 000 vojakov. Do septembra sa prihlásilo takmer 22 000 nových dobrovoľníkov a na jeseň sem vstúpilo 10 000 bývalých zajatcov. Takto sa vytvorila 40 - tisícová armáda – Česko - slovenský vojenský zbor.
V tom čase revolúcia zvrhla vládu. Boľševici prevzali moc a nehodlali pokračovať vo vojne. V tomto čase sa Československé jednotky presúvali do svojej vlasti, kde zvádzali úspešné boje pri železničnom uzle Bachmač s nemeckou 91. divíziou.
Transsibírska Anabáza
Ruská vláda chcela spočiatku umožniť československým jednotkám voľnú cestu do Vladivostoku, no po čeľjabinskom incidente sa Ruská vláda rozhodla čs. jednotky odzbrojiť a zlikvidovať. Tieto jednotky sa ale rozhodli toto nariadenie ignorovať a pokračovať si ďalej vo svojej ceste do Vladivostoku so zbraňou v ruke. Poslednou kvapkou sa stal telegram Leva Trockého, kde nariadil okamžité odzbrojenie čs. jednotiek. Čs. jednotky porazili sovietske vojská pri pokuse o ich odzbrojenie a v priebehu niekoľkých týždňov čs. armáda ovládla celú Transsibírsku magistrálu. Medzinárodná prestíž čs. zahraničného odboja v zahraničí výrazne stúpla.
V polovici júna 1918 sa čs. zbor obrátil smerom na západ a dobil Kazaň a 25. júna aj Jekaterinburg. Do čs. zboru v tomto čase vstúpilo ďalších 3 394 Slovákov.
Pod tlakom červenej armády musel čs. zbor 10. septembra opustiť Kazaň.
Čs. zboru neprichádzali na pomoc sľúbené vojská dohody a tak sa medzi vojakmi začal šíriť nepokoj a obavy.
Generál Štefánik napokon uznal, že čs. zbor už nie je plnohodnotným plukom a nemôže ďalej plniť svoje úlohy a tak čs. zbor odovzdal Rusom protiboľševický front a sústredil sa na ochranu Transsibrskej železnice.
Počas existencie čs. légií v Rusku nimi prešlo 71 310 dobrovoľníkov, z toho 5 104 Slovákov. Návrat čs. vojakov sa realizoval pomocou lodných transportov z Ruského Vladivostoku od februára 1920 až do 30. novembra 1920.
Činnosť čs. légií vo Francúzsku, Taliansku a Rusku, ako aj diplomacia čs. zahraničnej akcie mali rozhodujúci podiel na tom, že vlády Francúzka, Veľkej Británie, USA a Talianska uznali Československú národnú radu v Paríži ako predstaviteľa budúceho česko - slovenského štátu.
Vojenská účasť čs. légií v zahraničí na strane dohody v konečnom dôsledku prispela k vzniku Česko - slovenskej Republiky 28. Októbra 1918 na troskách bývalej Rakúsko-Uhorskej monarchie.
