Výrazom sťahovanie národov označujeme rozsiahly pohyb obyvateľstva Ázie a Európy v období konca staroveku a začiatkom stredoveku. Príčin tohto pohybu je niekoľko a nie všetky boli dodnes objasnené. Všeobecne sa za ne považujú zmeny podnebia (u germánskych kmeňov, ktoré chladnejšie a vlhšie podnebie podnietilo hľadať priaznivejšie životné podmienky), rast počtu obyvateľstva, ktorý spôsobil nedostatok pastvín pre zväčšujúce sa stáda, vyčerpanie pôdy obrábanej primitívnym spôsobom.
 
Vpád Hunov z mongolských stepí r. 375 spôsobil tlak na slovanské a germánske kmeňové zväzy, ktoré sa pohli z pôvodných sídel na východe na západ a snažili sa získať pôdu na území Rímskej ríše. V tomto období už Rímska ríša čelila dlhodobej kríze a nebola schopná dostatočne ochrániť svoje hranice. V roku 375 podľahli Hunom germánske kmene Ostrogótov a Vizigótov, ktoré boli usadené v oblasti Čierneho mora a Rumunska. Väčšina Ostrogótov sa dostala pod nadvládu Hunov, no Vizigóti ušli na územie Rímskej ríše. Cisár Valens ich usadil v Thrákii, ale dostávali sa do neustálych sporov s ústrednou mocou. V r. 410 pod vedením náčelníka Alaricha dobili a vyplienili Rím a odtiahli do juhozápadnej Galie (Francúzsko), kde sa pokúsili založiť štát s centrom Toulouse - Tolosánska ríša – r. 507 ju zničili Frankovia, ktorí prinútili Vizigótov odísť na juh do Španielska, kde vládli až do r. 711, keď ich ríšu rozvrátili Arabi. Pred Vizigótmi sa však už začiatkom 5. storočia v Španielsku usadili germánske kmene Vandalov, Alanov a Suébov, ktorých odtiaľ po niekoľkých rokoch vytlačili práve Vizigóti.

Vandali vedení náčelníkom Geiserichom sa preplavili do Afriky, v r. 429 dobyli Kartágo a založili nezávislé kráľovstvo. V snahe ovládnuť Stredomorie sa dostávali do konfliktov s Rímom a podarilo sa im ovládnuť Korziku, Sicíliu a r. 455 vyplieniť Rím (od tejto udalosti sa odvodzuje pomenovanie vandal pre niekoho, kto všetko ničí). Ich ríšu dobyl až vojvodca cisára Justiniána I. Belisar r. 534. Súčasne s postupom germánskych kmeňov sa Rímska ríša dostávala do konfliktov s Hunským kmeňovým zväzom, vedeným vynikajúcim vojvodcom Atillom. Veliteľovi rímskeho vojska Flaviovi Aetiovi sa síce za pomoci Vizigótov podarilo Attilu poraziť v bitke na Katalaunských poliach r. 451, postup. nedeštrukcii Rímskej ríše však nemohol zabrániť. Ani Attilova ríša však dlho nevydržala, po jeho úmrtí r. 452 počas svadobnej noci s germánskou princeznou, sa rozpadla. Rozpad Húnskeho kmeňového zväzu viedol k oslobodeniu Ostrogótov spod ich nadvlády.

Ostrogóti odtiahli na Balkán, kde sa usadili ako rímski federáti (spojenci). Východorímsky cisár Zenón ichv r. 489 vyslal do západnej časti ríše, kde vládol po zosadení posledného cisára Romula Augustula (476) vojvodca Odoakar, aby skoncovali s jeho vládou. Ostrogóti vedení Theodorichom Veľkým obsadili územie Itálie a vytvorili ríšu s centrom v Ravenne. Theodorich bol síce formálne podriadený cisárovi v Konštantínopole, v skutočnosti však vládol ako suverénny panovník. Za jeho vlády boli postavené pozoruhodné stavebné diela neskorej antiky. Na jeho dvore pôsobil významný filozof Boethius (kráľ ho r. 525 neprávom obvinil zo zrady a bez súdu dal popraviť). Východorímsky cisár Justinián I. sa pokúsil Ostrogótsku ríšu podriadiť svojej moci.

Od r. 536 proti nej viedol jeho vodca Belisar vojnu. Ostrogótska ríša v nej napokon r. 552 podľahla. Zbytky rímskej vlády v severozápadnej Galii odstránil v r. 486 ďalší germánsky kmeň – Frankovia (ich pôvodné sídla boli na pravom brehu Rýna). Vedení svojím zjednotiteľom, kráľom Chlodovikom postupne ovládli celú Galiu, porazili Vizigótov, Alemanov a Burgundov a vytvorili veľkú ríšu, ktorá ako jediná pretrvala a postupne ovládla celý západogermánsky svet. Germánsky pohyb však nesmeroval len na kontinentálne územia Rímskej ríše, ale postupne prenikal aj na územie Británie. Prvé skupiny Frízov, Anglov, Sasov a Jutov z dnešného severného Nemecka a Dánska tam začali prenikať už koncom 4. storočia. Začiatkom 5. storčia Rím z Británie stiahol svoje vojenské posádky a čoskoro nato tamojšia rímska správa úplne zanikla.