17. júla 1944 sa nachádzal neďaleko frontu, keď na jeho auto zaútočila spojenecká stíhačka. Rommel bol zranený a prevezený do Paríža. Keď sa zotavil, vrátil sa do Ulmu. V tej dobe gestapo vyšetrovalo sprisahanie proti Hitlerovi.
Je isté, že bol prinajmenšom aspoň oboznámený s pokusom o atentát. 14. októbra ho prišli navštíviť dvaja generáli, ktorí mu priniesli odkaz od Hitlera. Buď spácha samovraždu alebo bude súdený pre velezradu. Vybral si samovraždu, aby ochránil svoju rodinu pred vyšetrovaním. Nacisti prezentovali jeho smrť ako následok nehody a vystrojili mu štátny pohreb. Dokonca sám Churchill vzdal „púštnej líške“ poslednú poctu, aj keď to mnohým ľuďom pripadalo nevkusné.

3 Friedrich Paulus

Friedrich Paulus sa narodil 23. septembra 1890 v nemeckom meste Breitenau v rodine úradníka. Po tom, čo ho neprijali do námornej školy, začal študovať právo na univerzite v Marburgu. Štúdiá sa rozhodol opustiť kvôli vojenskej kariére. V roku 1910 ukončil dôstojnícky kurz a vstúpil do nemeckej armády ako poručík. Nastúpil k 111. pešiemu pluku. Počas 1. svetovej vojny bol 111. peší pluk súčasťou 7. armády, ktorej hlavnou úlohou bolo preniknúť cez Rýn do Vogéz a na hraniciach zastaviť pravé krídlo francúzskej armády. Paulus tu však nepôsobil ako frontový vojak, ale ako pobočník 3. práporu svojho pluku. Choroba ho však donútila odísť od svojho pluku. Neskôr bol povýšený na štábneho dôstojníka a prevelený k 2. horskému pluku, kde zotrval až do konca vojny. V roku 1917 prešiel na vrchné veliteľstvo pluku a plnil štábne úlohy. Na konci 1. svetovej vojny už mal hodnosť kapitána a bol vyznamenaný Železným krížom 1. a 2. triedy.
Po skončení vojny zostal pôsobiť v nemeckej armáde. Slúžil v 13. pechotnom pluku v Štuttgate. Od roku 1932 velil motorizovanému práporu. V roku 1935 pracoval v štábe veliteľstva tankových vojsk.
Paulus nemal nikdy rovnaké politické názory ako nacisti a dokonca nemal nič spoločné s NSDAP.

3.1 V kotle

Ihneď po vyhlásení 2. svetovej vojny bol Paulus vymenovaný za štábneho náčelníka 4. skupiny armád, ktorej vojská ako prvé vtrhli na územie Poľska. 1. augusta 1940 sa stal náčelníkom štábu 6. armády, ktorá si počas operácie Blitzkrieg (názov útoku na Francúzsko) spravila výborné meno nielen v nemeckej armáde. Paulusovou úlohou bolo vypracovať vojnové plány a administratívna práca, keďže bol expertom na vojenské hry. Za úlohu dostal napríklad vypracovať plán Barbarossa (plán útoku na ZSSR).
18. januára 1942 vymenoval Hitler Paulusa na žiadosť maršala von Reichenaua za veliteľa 6. armády. Tak sa zrazu zo štábneho dôstojníka bez akýchkoľvek veliacich skúseností stal veliaci dôstojník, zodpovedný za viac ako štvrť milióna vojakov. V čase, keď sa dostal na nový post, vládla v Rusku krutá zima, s ktorou velenie armády vôbec nepočítalo. Táto zima mala obrovský vplyv na celkový priebeh bojov. Nemecké zbrane zamŕzali, problémy zo zásobovaním a odpor sovietskej armády značne spomalili nemecký postup.

Hlavným a konečným cieľom 6. armády sa stal Stalingrad. Mesto nebolo žiadnym dôležitým cieľom ofenzívy (išlo skôr o symbolickú a propagandistickú úlohu, pretože mesto nieslo meno po Stalinovi). Dokonca sa o Stalingrade hovorilo len okrajovo. Mesto sa malo ,,dostať pod kontrolu zbraní“. To znamená, že malo byť vyradené ako dôležité zbrojné centrum. To bola úloha pre letecké jednotky Luftwaffe a delostrelectvo, nie dôvod k vyslaniu celej jednej armády. Posledný dôvod, prečo mal byť Stalingrad obídený bol nedostatok ropy. Nemecké vojská potrebovali neskutočne rýchlo prejsť ku kaukazským ropným poliam.
23. augusta 1942 sa Paulus so svojimi jednotkami dostal na pravý breh Volgy, severne od Stalingradu. Armáda pomerne rýchlo postupovala k predmestiam. Napriek silnému odporu sovietskych vojsk, Nemcom sa podarilo obsadiť územie medzi Donom a Volgou. Tu si zriadili letecké a zásobovacie základne dôležité pre ich ďalší postup.
Mesto bolo vystavené častým leteckým náletom a ostreľovaniu, ale sovietske vojská pod velením Čujkova sa i naďalej bránili. Napriek všetkému bol Stalin rozhodnutý ponechať civilné obyvateľstvo v meste, aby pozdvihlo morálku vojakov. Hitler však vydal rozkaz zmocniť sa mesta za akúkoľvek cenu.

Paulus začal hlavnú ofenzívu 13. septembra. Jej cieľom bolo rozdeliť mesto na dve časti. Nemecká armáda za pomoci letectva rozpútala boje v uliciach mesta, ktoré sa onedlho zmenilo na ruiny. „Bojovalo sa doslova o každý kus zeme, domu, pivnice a dokonca kanála. V týchto bojoch mala dominantné postavenie pechota, pretože množstvo ruín bránilo tankom efektívne zaútočiť“ (Macdonald, 1995). Nemecké velenie stratilo každý týždeň viac ak 20 000 vojakov. No napriek tomu obsadili takmer celé mesto, okrem približne jednej desatiny, kde sovietske vrchné velenie zhromažďovalo posily pre protiofenzívu, ktorej cieľom bolo obkľúčiť všetky nemecké jednotky v Stalingrade.