19. novembra sa Sovietom podarilo mohutným útokom poraziť rumunskú 3. armádu, ktorá zabezpečovala ľavé krídlo nemeckej 6. armády. Necelých dvadsaťštyri hodín potom boli porazené zmiešané nemecké a rumunské vojská, ktoré zabezpečovali druhé krídlo Paulusovej armády.
Aj vďaka Paulusovej nerozhodnosti sa tieto dve sovietske zoskupenia spojili a podarilo sa im 23. novembra Nemcov obkľúčiť. Hlavné armádne veliteľstvo žiadalo Hitlera, aby povolil 6. armáde výpad na západ, kým sa sovietske obkľúčenie úplne neuzavrie. Ten to však na radu veliteľa Luftwaffe Hermanna Göringa bez dlhého rozmýšľania zamietol.

12. decembra vyslali maršala Mansteina na pomoc obkľúčeným jednotkám. Jeho úlohou bolo preniknúť do obliehaného mesta a stabilizovať frontovú líniu. O osem dní neskôr sa nachádzal už len necelých 48 kilometrov od Stalingradu, no uvedomoval si, že sa mu nepodarí dlho udržať tieto predsunuté pozície. Preto na vlastnú zodpovednosť prikázal Paulusovi, aby sa prebil z obkľúčenia a spojil sa s ním. Tu sa prejavila nerozhodnosť a neskúsenosť vrchného veliteľa 6. armády, pretože sa rozhodol neopustiť pozície bez priameho Hitlerovho príkazu. Nakoniec bol Manstein nútený ustúpiť.
Hoci boli rady Paulusovej armády značne preriedené, rozhodol sa pokračovať v beznádejnom boji. Koncom decembra, keď videl beznádejnosť situácie, rozhodol sa vyslať k Hitlerovi osobitného posla. Hitler Paulusovi odkázal nech vydrží.

Rusi chceli bitku o Stalingrad definitívne ukončiť už 8. januára 1943, a tak poslali Paulusovi po generálporučíkovi Rokossovskom ultimátum na bezpodmienečnú kapituláciu. Hitler sa s ním spojil rádiom, aby mu zakázal kapitulovať. O dva dni neskôr začali sovietske jednotky rozsiahly útok na nemecké pozície. 25. januára 1943 dobyli Sovieti posledné nemecké letisko, čím bolo prerušené zásobovanie zvyšku armády. Posledná depeša z najvyššieho velenia 31. januára 1943 obsahovala príkaz na povýšenie generála Paulusa na poľného maršala. Hitler si myslel, že spácha samovraždu, keďže ešte žiaden nemecký vojak s takouto vysokou hodnosťou nepadol do zajatia. Paulus to okomentoval slovami: „To má byť asi výzva na samovraždu, ale túto láskavosť im neurobím.“ Ešte v ten istý deň sa vzdal sovietskemu generálovi Michailovi Šumilovi, pričom samovraždu nespáchal. Severná skupina sa ešte udržala do rána 2. februára.
Hitlera kapitulácia veľmi nahnevala a ešte viac ho prekvapilo, že Paulus sa radšej nezastrelil. „Paulus je posledný poľný maršal, ktorého som menoval v tejto vojne,“ vyhlásil pred vlastným štábom.

Paulus bol dlho držaný v zajatí v Moskve, kde vzhľadom na jeho funkciu nebolo s ním hrubo zaobchádzané, ale pod nátlakom ho nútili, aby sa zriekol Hitlera, čo po viac ako roku aj urobil. „Hitler sa Paulusovi pomstil tým, že držal vo väzbe jeho syna Ernsta a vyvíjal tlak na jeho ženu aby sa zriekla manželovho mena“ (web).
Po skončení vojny Paulus svedčil počas Norimberského tribunálu, za čo bol v Nemecku považovaný za zradcu a zbabelca. Zo sovietskeho zajatia sa do vlasti vrátil až v roku 1953. Zomrel 1. februára 1957 v Drážďanoch.

4. Dôsledky druhej svetovej vojny

Táto vojna zasiahla do životov miliónov ľudí a mnohých ovplyvňuje dokonca ešte aj dnes. Zlá hospodárska a sociálna situácia v krajinách po celom svete poznačila aj životy tých, ktorí vojnu nezažili na vlastnej koži.
Dôsledky druhej svetovej vojny boli oveľa rozsiahlejšie ako dôsledky prvej svetovej vojny. Viac ako 50 miliónov mŕtvych, obrovské materiálne škody, zmena mapy sveta, zánik koloniálnych ríš, atď. Tieto aspekty sa stali zdrojom veľkej inflácie a biedy vojnou postihnutých krajín.
Koniec druhej svetovej vojny vyústil v nukleárnu epochu. Politická a vojenská stratégia všetkých krajín sveta bola podstatnou mierou ovplyvnená konfrontáciou medzi dvoma hlavnými nukleárnymi veľmocami – Spojenými štátmi americkými a Sovietskym zväzom.