Napoleon Bonaparte

Vláda Napoleona – sústredenie moci v jeho rukách mala priaznivé účinky. Podporoval hospodárstvo a jeho rozvoj. Za jeho vlády bolo ukončené roľnícke povstanie. Neobnovil šľachtické tituly, zakladal štátne banky a položil základy moderného školstva. Uskutočnil reformu armády, opravil prístavy a uskutočnil dohodu medzi štátom a cirkvou – tkz. konkordát. Podriadil cirkev štátu. Za jeho vlády sa Francúzsko stáva najväčšou veľmocou.

Napoleon Bonaparte sa narodil 15. augusta 1769 v korzickom Ajacciu. Pochádzal zo starej, ale chudobnej šľachtickej rodiny. Už v roku 1779 sa dostal Napoleon na vojenskú školu v Brienne, kde študoval päť rokov. Vynikal v matematike, zemepise a dejepise. Učiteľov udivoval svojou usilovnosťou a húževnatosťou. Ďalej pokračoval v štúdiu na parížskej École Militaire, ktorú skončil za jeden rok. V šestnástich rokoch bol zaradený do služby k delostrelectvu a o rok neskôr bol vymenovaný za poručíka delostrelectva. Už vo februári 1792 získal hodnosť kapitána a v apríli sa stal podplukovníkom.

Po prvý raz na seba upútal pozornosť v roku 1793 po dobytí prístavu Toulon z rúk kontrarevolučných rojalistov a ich anglických spojencov. Smelým útokom, ktorý osobne viedol, a novátorským využitím delostrelectva úlohu splnil. V januári 1794 vo veku 24 rokov bol Bonaparte povýšený na brigádneho generála. Osem mesiacov nato, po poprave Maximiliána Robespierra, sa dostal do väzenia. O dva týždne ho však prepustili a v marci 1796 sa zosobášil s Jozefínou Beauharnaisovou a stal sa hlavným veliteľom Talianskej armády – v apríli vyhral štyri bitky a z vojny tak vyradil Piemont. V januári 1797 zvíťazil pri Rivoli a vo februári dobyl Mantovu. Porazil rakúsku armádu a v Campoformiu uzavrel prímerie s Rakúskom. Pôvodne obranná vojna sa tak zmenila na dobyvačnú. V júni 1797 vytvoril Napoleon z dobytých území Cisalpínsku republiku. Po svojich víťazstvách a obsadení Ríma uzavrel proti vôli direktória mier s pápežom Piom VI.

V roku 1798 podnikol Napoleon výpravu do Egypta, čím ohrozil aj britské koloniálne panstvo v Indii. Aj keď Direktoriát s cenou a rozsahom tejto výpravy nebol veľmi spokojný, pohotovo súhlasil s plánom za účelom odstrániť populárneho generála z centra moci. Výprava trvala do augusta 1798. Cestou do Egypta obsadil Maltu a pripojil ju k Francúzsku. Najvýznamnejším objavom bolo nájdenie Rosettskej dosky. Vo veľkom neúspešnom úsilí získať podporu egyptského ľudu, sa Bonaparte vyhlásil za osloboditeľa egyptského ľudu spod vlády Osmanskej ríše. Britský admirál Nelson však porazil francúzske loďstvo a Napoleonova armáda musela zostať v Egypte. Počas Napoleonovej neprítomnosti v Európe sa vytvorila protifrancúzska koalícia. Tvorili ju Veľká Británia, Rusko a Rakúsko.

Po vojenských neúspechoch Francúzska v Nemecku a v Taliansku (ruský veliteľ Suvorov prešiel cez Alpy a porazil francúzske vojská v Taliansku, ohrozoval Francúzsko zo Švajčiarska) Na začiatku roku 1799 viedol Napoleon armádu do osmanskej provincie v okolí Damasku na území dnešnej južnej Sýrie a severného Izraela a porazil početnejšie turecké vojská v niekoľkých bitkách, jeho armáda však bola oslabená chorobami a nedostatkami zásob. Napoleon nebol schopný poraziť pevnosť Acre a tým bol prinútený v máji k návratu do Egypta. Egyptské ťaženie stagnovalo a zároveň sa zhoršila politická situácia doma vo Francúzsku, Napoleon sa tak v auguste 1799 rozhodol vrátiť do Francúzska a hneď vedenie armády v Egypte prenechal Kléberovi.

Po návrate 9. novembra 1799 uskutočnil Napoleon štátny prevrat – rozohnal snemovne, zvyšok poslancov prijal výnos o vytvorení konzulátu (konzuli: Napoleon, Sieyès, Ducos). Vyhlásil sa za prvého konzula s neobmedzenou mocou a nastolil tak vo Francúzsku vojenskú diktatúru. Mal právo menovať dôstojníkov, úradníkov, sudcov a senát. V r. 1800 porazil Napoleon rakúsku armádu v bitke pri Marengu. O rok neskôr uzavrel s Rakúskom Lunnévillský mier. V r. 1802 uzavrel v Amiens s Anglickom krátky mier na upevnenie svojej moci. Francúzsko tak získalo naspäť svoje kolónie obsadené Angličanmi. Napoleon uzavrel konkordát s pápežom, ktorý sa vzdal všetkých požiadaviek na skonfiškovanú cirkevnú pôdu. Zabezpečil si tak podporu francúzskeho duchovenstva.

Cisárstvo

V roku 1804 sa dal Napoleon vyhlásiť za cisára a 2.12. v Notre Dame sa dal korunovať za cisára a svoju manželku Joséphine za cisárovnú. Vydal občiansky zákonník – Code civile (vstúpil do platnosti 21.3.1804) v ktorom zhrnul buržoázne zákony:
● zrušil niektoré privilégiá šľachty,
● zaviedol prísny policajný režim,
● posilnil ústrednú vládu,
● dal základ pre rozmach agrárnej buržoázie,
● znížil nezamestnanosť zadávaním štátnych objednávok
Napoleon zlepšil finančnú situáciu štátu podporou podnikania, z ktorého plynuli štátu dane. Založil Francúzsku národnú banku a položil základy pevnej finančnej sústavy. Podporou stavieb, ktoré boli v záujme štátu – napr. ciest, kanálov a prístavov sa znížila nezamestnanosť. Štát zabezpečil zásobovanie obyvateľstva základnými potravinami a boli stanovené nízke ceny chleba, ktoré sa pravidelne kontrolovali. Všetky zdroje krajiny mali slúžiť zahraničnej výbojnej politike. Napoleon zaviedol cenzúru a tajnú štátnu políciu (na jej čele bol J. Fouché).

Napoleonove vojny

V r. 1803 bola obnovená vojna s Anglickom – Napoleon pripravoval vylodenie na Britské ostrovy. K Anglicku sa pridalo Rusko a Rakúsko, čím vznikla ďalšia protifrancúzska koalícia. Na pripravovanú inváziu sa však Napoleon neodhodlal. Spojenecké španielsko - francúzske loďstvo bolo porazené na španielskom pobreží pri myse Trafalgar v novembri 1805. Angličania nestratili ani jednu loď, ale v bitke zahynul veliteľ anglického loďstva – jednooký a jednoruký admirál Horatio Nelson. Po tejto porážke sa už Francúzi nemohli vylodiť v Anglicku a bolo stále jasnejšie, že sa im nepodarí Anglicko poraziť. Napoleon však dosiahol vojenské úspechy v strednej Európe. 2.12.1805 porazil spojeneckú rusko-rakúsku armádu v bitke troch cisárov pri Slavkove (Austerlitz) neďaleko Brna. Armádu viedol rímskonemecký cisár František II. a ruský cár Alexander I. Napoleon prinútil Rakúsko spísať v Bratislave separátny mier (24 článkov – Rakúsko uznalo Napoleona za kráľa Talianska, muselo odstúpiť Benátky, Dalmáciu a Istriu Talianskemu kráľovstvu a ďalšie územia Bádensku a Württembersku...).

Už v r.1804 sa cisár František II. vyhlásil za dedičného rakúskeho cisára a o dva roky neskôr sa zriekol titulu cisára Svätej ríše rímskej národa nemeckého, ktorá tak po tisícročnej existencii zanikla. Napoleon vybudoval Rýnsky spolok a zmenšil územie Pruska. Uzatvorením tylžského mieru v júni 1807 po porážke Pruska rozšíril územie Rýnskeho spolku a po víťazstve pri Friedlande uzavrel dohodu s Ruskom. V r. 1806 po porážke Pruska pri Jene vstúpil Napoleon do Berlína a vyhlásil kontinentálnu blokádu – zákaz dovozu tovaru z Anglicka do Európy. Tým chcel Anglicko hospodársky zničiť. Európa však potrebovala anglický tovar, preto sa z Anglicka pašoval. Francúzsko nemohlo nahradiť anglickú výrobu ani kontrolovať európske prístavy a nepodarilo sa mu ani prinútiť všetky štáty, aby blokádu dodržiavali. Na druhej strane blokáda spôsobila rozvoj priemyslu najmä v ekonomicky slabších štátoch, ktoré sa tak zbavili lacného konkurenta. Okrem toho v dôsledku blokády získalo Anglicko nové odbytiská vo svojich kolóniách. V r. 1807 vytvoril Napoleon Veľkovojvodstvo varšavské, čím sa aspoň v obmedzenom rozsahu obnovila samostatnosť Poľska. Vytváranie väčších štátnych celkov malo Napoleonovi pomôcť lepšie ich ovládať.

V r. 1808 menoval Napoleon svojho brata Jozefa španielskym kráľom, čo spôsobilo protifrancúzske povstanie. Španielsku partizánsku vojnu – guerillu, ktorú podporovali Angličania, sa nikdy nepodarilo Francúzsku úplne potlačiť. Nakoniec boli Francúzi britsko – španielskymi jednotkami vytlačení zo Španielska.
V r.1809 utrpel Napoleon prvýkrát porážku od rakúskeho arcivojvodu Karla pri Asperne neďaleko Viedne. V júli toho istého roku však porazil rakúsku armádu v bitke pri Wagrame a v Schőnbrunne uzavrel mier s Rakúskom. Porážka Rakúska spôsobila štátny bankrot a v Nemecku, Rusku a iných štátoch vzrástol odpor proti napoleonskému systému. Rakúsko muselo zaplatiť obrovské kontribúcie (40 miliónov guldenov) a zaviazalo sa znížiť veľkosť svojej armády. V apríli 1810 sa Napoleon oženil s arcivojvodkyňou Máriou Lujzou, dcérou rakúskeho cisára Františka I. Tým čiastočne legitimizoval svoje cisárstvo.

Vojna v Rusku

Rusku bránila kontinentálna blokáda vo vývoze obilia do Anglicka a v dovoze anglických priemyselných výrobkov. Cár Alexander I. otvorením ruských prístavov túto blokádu porušil.
Napoleon preto zorganizoval vojnovú výpravu proti Rusku. 24. júna 1812 prekročila Napoleonova Veľká armáda (Grande armée) o počte asi 610 tisíc mužov bez vyhlásenia vojny rieku Nemen a ďalej postupovala ruským územím. Francúzi tvorili menej než polovicu armády, zvyšní vojaci boli z vazalských a spojeneckých štátov Francúzska (najmä z Veľkovojvodstva varšavského, Pruska a Rakúska). Zo začiatku sa Napoleonovi vo vojne darilo. V Rusku však začala proti nemu vlastenecká vojna, ktorú viedol generál Kutuzov. Ustupujúce ruské vojsko Napoleona zdržalo v bitkách pri Smolensku a Borodine – obidve strany utrpeli obrovské straty ale o víťazovi sa nerozhodlo. V septembri 1812 vstúpilo francúzske vojsko do Moskvy, ktorú opustili všetci obyvatelia i vojsko. Vyhladovaná armáda uviazla v horiacom meste – vojaci sa nemali kde ubytovať a hrozilo, že ruské jednotky prerušia zásobovacie cesty.
Napoleon ponúkol ruskému cárovi mier, ale ten odmietol vyjednávať. Napoleonova nádej, že prezimuje v Moskve sa nesplnila. Preto sa rozhodol pre ústup a o mesiac po vstupe do Moskvy mesto opustil. Kutuzov ho prinútil ustupovať po tej istej ceste a na ustupujúcu armádu neustále útočil. Oslabená francúzska armáda utrpela porážku v bitke pri rieke Berezine v novembri 1812. Napoleon opustil svoju armádu a vrátil sa do Paríža. Z Ruska sa vrátili iba zvyšky Veľkej armády – asi 40 000 mužov. Z tejto porážky sa Napoleon už nespamätal.

Pád cisárstva

Po porážke Napoleona v Rusku sa v r. 1813 vytvorila 5. protinapoleonská koalícia. Tvorili ju Rusko, Prusko, Švédsko a Veľká Británia. Napoleon začal budovať novú armádu, s ktorou dosiahol aj niekoľko víťazstiev, ale koalícia mala už jednoznačnú prevahu. V auguste 1813 bol odrazený francúzsky pokus o vpád do Čiech. V októbri porazilo ruské, pruské, rakúske a švédske vojsko Napoleonovu armádu v bitke národov pri Lipsku. Spojenecká armáda vtrhla do Francúzska a v marci 1814 obsadila Paríž. Napoleon bol vlastnými maršalmi donútený odstúpiť a musel odísť do vyhnanstva na taliansky ostrov Elba. Vo Francúzsku boli reštaurovaní Bourbonovci a na trón nastúpil Ľudovít XVIII., ktorý chcel obnoviť zriadenie z predrevolučného obdobia. Narazil však na odpor ľudu i buržoázie. V tejto situácii sa Napoleonovi podarilo vylodiť vo Francúzsku. Ľudovít XVIII. poslal proti nemu vojsko, to však prešlo na jeho stranu. Kráľovský dvor ušiel do Gentu a 20. marca 1815 vstúpil Napoleon do Paríža. Toto obdobie nazývame stodňové cisárstvo.

Spojenci boli vystrašení správou o Napoleonovom návrate a vytvorili protinapoleonskú koalíciu. V polovici júna porazil Napoleon pruskú armádu a potom zaútočil na britské vojsko. 18. júna 1815 sa začala bitka pri Waterloo. Francúzi zo začiatku nad Britmi (vojvoda z Wellingtonu) víťazili ale po príchode pruských oddielov (maršal Blűcher) boli porazení. 22.júna Napoleon druhý krát abdikoval a bol dopravený na ostrov sv. Heleny, kde 5.mája 1821 zomrel.