Anglická revolúcia

3 fázy:
1. 1640 – 1642 – zvolanie parlamentu a príprava na vojnu
2. 1642 – 1649 – občianska vojna
3. 1649 – 1660 – republika

Situácia v Anglicku pred vypuknutím revolúcie

Politické a socioekonomické predpoklady:
Po tridsaťročnej vojne sa najsilnejšou mocnosťou na kontinente stalo Francúzsko, najsilnejšou námornou mocnosťou však zostalo Anglicko. Na rozdiel od Francúzska sa však v Anglicku nepresadil absolutizmus. Anglicko bolo parlamentnou monarchiou. Po zámorských objavoch ťažilo zo svojej výhodnej polohy a zapojilo sa naplno do obchodu so zámorím. Obchodovalo predovšetkým s kvalitnou anglickou vlnou, resp. vlnenými látkami. Rast produkcie vlny viedol v 16.-17. storočí k tzv. ohradzovaniu – pôda sa zaberala na chov oviec. Množstvo roľníkov tak prišlo o pôdu. Keď rastúce množstvo vlny nestačili spracúvať remeselníci v cechoch, začali vznikať manufaktúry. Z prosperujúceho obchodu bohatli zámožní mešťania – manufaktúr, obchodníci a finančníci – buržoázia.

Nové pomery sa odrazili aj v parlamente tým, že dolná snemovňa, v ktorej zasadali práve zástupcovia meštianstva, nadobudla väčší význam ako horná snemovňa, v ktorej zasadali zasa zástupcovia šľachty. Roku 1603 nastúpila na anglický trón nová dynastia – Stuartovci – Jakub I., ktorá vládla aj v Škótsku a Írsku. Pod ich vládou sa Anglicko, Škótsko a Írsko zjednotili a vznikla Veľká Británia. Stuartovci sa podľa Francúzskeho vzoru pokúsili vládnuť absolutisticky, bez ohľadu na parlament.

Náboženské rozpory:
Henrich VIII. Tudor zaviedol anglikánsku cirkev – na jej čele stál kráľ. Cirkev vlastnila veľké pozemkové majetky. Vznikala náboženská opozícia, opierajúca sa hlavne o stredné mestské vrstvy, ale aj o buržoáziu a časť novej šľachty. Jej predstavitelia sa nazývali puritáni – z lat. purus = čistý. Vznikli dve puritánske strany, ktoré sa líšili v názoroch na cirkevnú organizáciu i na spôsob vlády. Presbytariáni boli ochotní uzavrieť s kráľom kompromis. Žiadali, aby cirkev spravovali volení presbyteri. Patrili sem bankári, veľkoobchodníci a bohatá šľachta.

Independenti –nezávislí - boli proti štátnej cirkvi, žiadali nezávislosť náboženských obcí. Usilovali sa o podiel stredných vrstiev na politickej moci v krajine. Tento prúd žiadal aj úplný rozchod s kráľom. Patrili sem menej bohatí majitelia manufaktúr a drobní obchodníci na čele s Oliverom Cromwellom. Taktiež do opozície patrili aj najnižšie vrstvy obyvateľstva levelleri, ktorí žiadali zmenu spoločenského zriadenia.

Prvé obdobie revolúcie (1640-1642)

Keď sa Karol I. pokúšal zaviesť anglikánsku cirkev a absolutizmus v Škótsku, vypuklo proti nemu na konci tridsiatych rokov povstanie. Pretože Karol I. nemal ani vojsko, ani peniaze, musel v roku 1640 zvolať parlament, aby získal prostriedky na potlačenie povstania. Parlament sklamal kráľove nádeje. Ten prevzal iniciatívu, odsúdil grófa Stafforda a arcibiskupa Lauda – neúnavných podporovateľov tyranie a zavrhol kráľovu politiku vo Veľkej remonštrácii roku 1641. Opozícia dosiahla, že bez súhlasu parlamentu sa nesmie zaviesť žiadna nová daň a že parlament sa môže rozpustiť len vtedy, keď o tom sám rozhodne. Medzi členmi parlamentu však boli nezhody, ktoré chcel kráľ využiť. Po neúspešnom ozbrojenom zákroku kráľ opustil Londýn, odišiel do severného Anglicka, kde začal zhromažďovať vojsko.

Druhé obdobie revolúcie (1642-1649)

V Anglicku vznikla občianska vojna. Krajina sa rozdelila na dva nepriateľské tábory, kráľovský a parlamentný.
Kráľovský tábor:
- feudálna šľachta
- anglikánska cirkev (severozápadné Anglicko)
- feudalizmus

Parlamentný tábor:
- nová šľachta
- puritáni (juhovýchodné Anglicko)
- kapitalizmus
Táto skupina, ktorá nábožensky patrila k presbyteriánom, chcela moc panovníka iba obmedziť. Ďalšiu skupinu tvorili stredné vrstvy, s ktorými spočiatku spolupracovala aj mestská a vidiecka chudoba. Nábožensky patrili k independentom.
Parlamentná armáda pod velením lorda Essexa bojovala veľmi slabo. Obrat nastal až vtedy, keď sa na čelo armády postavil vidiecky šľachtic Oliver Cromwell. Vytvoril revolučnú armádu:
- Z najnižších vrstiev vytvoril pechotu
- Z dobrovoľníkov vytvoril obrnené jazdy
- Udeľoval vojenské hodnosti podľa zásluh (nie podľa rodu)

Táto revolučná armáda zvíťazila v kľúčových bitkách nad kráľom – Marston Moor (1644), Naseby (1645). Presbyteriáni, ktorí sa v priebehu vojen obohatili (skonfiškovaná pôda anglikánskej cirkvi), dosiahli svoj cieľ a revolúciu pokladali za skončenú. Vidiecke a mestské ľudové vrstvy však chceli pokračovať v revolúcii. Utvorili si stranu levellerov – rovnostárov – ktorá si vytýčila svoj vlastný program. V ňom žiadali všeobecné volebné právo, republikánske zriadenie a vrátenie pozemkov. 30. januára
1649 bol nakoniec Karol I. popravený, ako hlavný vinník občianskej vojny podľa revolučného tribunálu. Anglicko sa tak stalo na 11 rokov republikou, v ktorej vládol parlament.

Tretie obdobie revolúcie

V poslednom období revolúcie vládli independenti vedení Cromwellom. Potlačili povstania v Škótsku a Írsku a opäť ich pripojili k Anglicku. V roku 1651 bol vydaný zákon
o moreplavbe (tzv. navigačné akty), ktorý zaručoval výraznú preferenciu Angličanov v zahraničnom obchode a narušila sa tým tak doterajšia prevaha nizozemských kupcov, pretože povoľoval dovoz tovaru do Anglicka len na anglických lodiach.
Roku 1653 O. Cromwell využil rozpory v parlamente, nastolil vojenskú diktatúru, stal sa lordom protektorom a vládol bez parlamentu. Avšak v roku 1658 O. Cromwell zomrel a jeho smrť urýchlila vnútorný rozklad revolučného tábora.

Nový anglický parlament pozval v roku 1660 na trón Karola II, syna Karola I. Za jeho vlády bol prijatý dôležitý zákon Habeas Corpus Act (1679), ktorý zaručoval osobnú slobodu a zároveň ochranu pred neopodstatneným uväznením. Tak sa opäť na čelo Anglicka postavila dynastia Stuartovcov – bola obnovená monarchia. Kráľ sa mal vzdať všetkých pokusov o absolutistickú vládu, rešpektovať parlament a štátne anglikánske náboženstvo. Keďže tieto záväzky on ani jeho nástupca Jakub II. nesplnili, zosadil roku 1688 parlament Jakuba II. z trónu a na anglický trón povolal Viliama III. Oranžského – holandského miestodržiteľa. Obidve krajiny sa tak dočasne spojili personálnou úniou. Pred korunováciou sa musel zaviazať, že bude rešpektovať Bill of Rights – Listinu slobôd – z roku 1689 a riadiť sa vôľou parlamentu a pravidelne ho zvolávať.

Tento základný text európskych dejín ustanovuje, že „moc zákonov stojí nad mocou kráľa“. Uznáva petičné právo, ruší priveľmi kruté súdne rozhodnutia a vypísanie daní podrobuje schváleniu parlamentu.