3. križiacka výprava
- rozhodné akcie egyptského sultána Saladina čoskoro vážne ohrozili samotnú existenciu latinských štátov v Palestíne a 4. júla 1187 zasadila egyptská armáda franskému vojsku (obyvatelia Predného východu s obľubou nazývali Európanov Frankmi, arabsky Ifrandží) zdrvujúcu porážku v bitke pri Hattíne. Vzápätí padol Jeruzalem do moslimských rúk.
Pád Jeruzalema do rúk moslimov vzbudil v kresťanskej Európe zdesenie, ktoré viedlo k zvolaniu tretej križiackej výpravy (1189 – 1193). Do čela vojsk sa tentoraz postavili rímsky cisár Fridrich I. Barbarossa, francúzsky kráľ Filip II. a anglický vládca Richard Levie srdce. Hneď na začiatku poznamenala osud výpravy dodnes záhadná smrť Fridricha Barbarossu vo vodách rieky Kalykadnu (Salef) v Kilikii. Roku 1191 dobyla výprava Akkon, kde sa usadil francúzsky kráľ Filip a mesto sa stalo hlavným mestom Jeruzalemského kráľovstva, keďže sa križiakom nepodarilo ovládnuť viac než časť pobrežia od Tyru po Jaffu.

4. križiacka výprava
- neúspech týchto vojenských akcií a trvajúca vláda polmesiaca nad Jeruzalemom viedli v rokoch 1202 – 1204 k usporiadaniu štvrtej križiackej výpravy, jej vývoj sa však otočil neočakávaným smerom. Dlho trvajúca averzia križiackych bojovníkov voči Byzantskej ríší, ktorá podľa ich mienky nerobila skoro nič pre oslobodenie svätých miest z rúk neveriacich, využil benátsky dóža Enrico Dandolo k posilneniu obchodných záujmov svojej mestskej republiky. Na jeho popud dobyli križiaci, vedení Balduinom, grófom flanderským a Bonifácom, markgrófom montferratským, 13. apríla 1204 Konstantinopol, využijúc k tomu spory vo vnútri dynastie Angelovcov. Po dôkladnom vydrancovaní bohatého mesta padla do rúk víťazov korisť v celkovej hodnote asi 300 ton zlata a striebra, z čoho iba benátske lode si odviezli domov 5 ton zlata.
Na byzantský trón bol dosadený cisár latinského pôvodu – stal sa ním Balduin – a podstatná časť Byzantskej ríše bola rozdelená medzi jednotlivých účastníkov križiackej výpravy a medzi talianske mestá, hlavne Benátky.

5. križiacka výprava
- piata križiacka výprava (niekedy sa za oficiálnu križiacku výpravu nepovažuje) prebehla v rokoch 1215 – 1219 a jej vedenie prevzal uhorský kráľ Ondrej II. spolu s pápežským legátom Pelagom a s Jeanom de Brienne, kráľom jeruzalemským, sídliacim v Akkone. Križiaci sa síce vylodili v Akkone, usúdili však, že ich šance na úspech sa v Sýrii rovnajú nule, a odplávali do Egypta. Jediným úspechom výpravy bolo obsadenie opevnenej obchodnej osady Damietta (dnes Dimját) vo východnej časti nílskej delty.

6. križiacka výprava
- obsadenie Damietty vytvorilo vhodnú východiskovú situáciu pre usporiadanie šiestej križiackej výpravy v rokoch 1228 – 1229. Podrobné oboznámenie sa so slávnou orientálnou schopnosťou vyjednávania pomohla v jej priebehu cisárovi Fridrichovi II. k uzatvoreniu výhodnej dohody s ajjúbovským sultánom Egypta al – Kámilom. Kámil odstúpil križiakom Jeruzalem, Betlehém, Nazaret a pobrežie medzi Jaffou a Sidonom výmenou za výnosnú Damiettu. Tak zaviali po 42 rokoch nad Jeruzalemom opäť zástavy s krížmi. Fridrich II. si potom v chráme Božieho hrobu vsadil na hlavu korunu jeruzalemských kráľov.

7. križiacka výprava
- v roku 1244 sa Jeruzalema opäť zmocnili bojovníci zo stredoázijského Chorézmu, ktorým ajjúbovskí sultáni zverili ochranu severnej hranice štátu. Európa okamžite reagovala a v rokoch 1248 – 1250 prebehla siedma križiacka výprava, ktorej vedenia sa ujal francúzsky kráľ Ľudovít IX. Križiaci sa síce už roku 1249 zmocnili znovu egyptskej Damietty, keďže pozornosť moslimských vládcov upútal konflikt spojený s nástupom mamlúckej dynastie na trón zeme pyramíd. Nakoniec však výprava, započatá s obrovskými nádejami, celkom zlyhala. Sám kráľ s ďalšími účastníkmi výpravy boli zajatí a všetci Frankovia museli za svoju slobodu zaplatiť tučné výkupné.

8. križiacka výprava
- roku 1260 mamlúcky sultán Bajbars začal so všetkou ráznosťou útočiť na latinské štáty Palestíny, nenechajúc nikoho na pochybách o konečnom cieli svojho snaženia. Tým bolo opätovné obsadenie zbytku kresťanským území. Vojensky sa mu opäť pokúsil čeliť francúzsky kráľ Ľudovít IX., ktorý spolu s anglickým vládcom Eduardom I. zorganizoval ôsmu a poslednú križiacku výpravu (1270 – 1272). Ľudovítovi IX. sa stala osudnou, keď pred hradbami mesta Tunis, ktorého obrancovia sa postavili voči Francúzom na rozhodný odpor, podľahol epidémii moru; jeho zdecimované vojsko sa potom vrátilo do francúzska. Oddiely Eduarda Anglického sa síce dostali do Palestíny, obmedzili sa však na menšie akcie v okolí Akkonu. Doba križiackych výprav do Svätej zeme skončila.