Križiacke výpravy

Križiacke výpravy

Križiacke výpravy boli vojny, ktoré v stredoveku viedli kresťanskí bojovníci - rytieri-proti moslimom v Palestíne, nazývanej Svätá zem.
Po dobytí Toleda roku 1085 španielsky boj o rekonkvistu takmer na sto rokov zastavil nájazdy barbarských kmeňov z Maroka na Iberijský poloostrov. Ale už od roku 1096 organizovali kresťanskí rytieri (predovšetkým Frankovia) vojenské ťaženia proti islamu v končinách omnoho vzdialenejších. V 11. storočí boli ešte kresťanské chrámy po celej Sýrii otvorené. Ale obsadenie Sýrie a Palestíny Turkami dalo podnet k obavám, že pútnikom sa uzavrie cesta k Svätému hrobu. Ťažko povedať, nakoľko boli tieto obavy oprávnené, faktom je, že heslom križiackych výprav sa stalo oslobodenie Svätej zeme.

Ťaženie 12 000 „bosonohých“ pod vedením Bernarda Pustovníka bolo rozdrvené Turkami. Jeruzalem dobyla až roku 1099 výprava rytierov v počte asi 30 000 mužov. Vzniklo „latinské“ jeruzalemské kráľovstvo, organizované podľa západoeurópskeho vzoru, a nové vojenské mníšske rády (templári, johaniti) dostali za úlohu toto kráľovstvo ochraňovať. Križiacke výpravy spôsobili hlboké zhoršenie vzťahov medzi kresťanstvom a „odlišnými“ civilizáciami. Po vyhlásení 1. križiackej výpravy vypuklo v Porýní prudké antisemitské hnutie, vznikli prvé getá. Križiaci páchali ohavné zverstvá na civilnom obyvateľstve v dobytých palestínskych mestách skončila. Duch križiackych výprav sa síce zaslúžil o zrod kresťanskejšej predstavy o vlastnostiach rytiera, ale zároveň priniesol i zlé ovocie – neznášanlivosť.
Svojho času sa vyskytol názor, že dobytím prístavov v Svätej zemi získalo Taliansko nadvládu v Stredomorí a že to bol taktiež prvý krok ku kupeckému a meštianskemu stredoveku.

Príčíny križiackych výprav
Križiacke výpravy katolíckych kresťanov do Palestíny s cieľom oslobodiť sväté miesta kresťanstva (hlavne Boží hrob v Jeruzaleme) z rúk neveriacich, predstavujú jeden z najvýraznejších javov európskych stredovekých dejín. Aj napriek značnému bádateľskému záujmu, ktoré vyvolali, nemôžeme dodnes povedať, že ich úplne chápeme.
V križiackych výpravách sa isto odráža premena západokresťanskej spoločnosti (hlavne zvýšenie výkonu jej ekonomiky, vytvorenie fungujúcej dopravnej siete, vrátane námorných spojov a rast počtu obyvateľstva). Najdôležitejšiu rolu však zohralo všeobecné rozšírenie a hlbšie osvojenie kresťanskej viery západoeurópskou spoločnosťou.

Križiacke výpravy tvoria zaiste prvé a vo svojom zámere úctihodné vzopätie kresťanského ducha stále silnejšej a taktiež sebavedomejšej Európy. Na lesk kríža, pod ktorým sa križiaci do Palestíny vypravovali, sa však vrhajú tiene ukrutností páchané jeho menom. Masakry židovského obyvateľstva v Porýní roku 1096 alebo surové vraždenie v Jeruzaleme, dobytom v roku 1099, slúžia iba ako najvarovnejšie príklady násilia. Prví križiaci potrebovali kríž skôr ako emblém na svoje zástavy ako symbol duchovných hodnôt.

1. križiacka výprava
- prvá križiacka výprava sa začala v novembri 1096, keď sa v Konštantínopole zhromaždilo veľké vojsko zložené zväčša z francúzkych a normanských rytierov vedených šľachticom Godefroyom z Buillonu. Táto Armáda porazila moslimov, obsadila mestá Antiochu a Jeruzalem a na území zaberajúcom pobrežný pás medzi Palestínou a Sýriou založila kresťanské Jeruzalemské kráľovstvo.

2. križiacka výprava
- dôvodom k druhej križiackej výprave (1147 – 1149) sa stal pád Edessy do moslimských rúk. Osobné výzvy svätého Bernarda z Clairvaux k boju proti neveriacim poslúchli aj francúzsky kráľ Ľudovít VII. a rímsky kráľ Konrád III. Zle zorganizované ťaženie, trpiace neposlušnosťou účastníkov, však skončilo úplným vojenským debaklom a križiacke vojsko bolo nútené ukončiť obliehanie sýrskeho Damašku, pričom nič nedosiahlo. Výpravy sa zúčastnil aj český knieža Vladislav II., ale ten do Sýrie nedorazil.
3. križiacka výprava
- rozhodné akcie egyptského sultána Saladina čoskoro vážne ohrozili samotnú existenciu latinských štátov v Palestíne a 4. júla 1187 zasadila egyptská armáda franskému vojsku (obyvatelia Predného východu s obľubou nazývali Európanov Frankmi, arabsky Ifrandží) zdrvujúcu porážku v bitke pri Hattíne. Vzápätí padol Jeruzalem do moslimských rúk.
Pád Jeruzalema do rúk moslimov vzbudil v kresťanskej Európe zdesenie, ktoré viedlo k zvolaniu tretej križiackej výpravy (1189 – 1193). Do čela vojsk sa tentoraz postavili rímsky cisár Fridrich I. Barbarossa, francúzsky kráľ Filip II. a anglický vládca Richard Levie srdce. Hneď na začiatku poznamenala osud výpravy dodnes záhadná smrť Fridricha Barbarossu vo vodách rieky Kalykadnu (Salef) v Kilikii. Roku 1191 dobyla výprava Akkon, kde sa usadil francúzsky kráľ Filip a mesto sa stalo hlavným mestom Jeruzalemského kráľovstva, keďže sa križiakom nepodarilo ovládnuť viac než časť pobrežia od Tyru po Jaffu.

4. križiacka výprava
- neúspech týchto vojenských akcií a trvajúca vláda polmesiaca nad Jeruzalemom viedli v rokoch 1202 – 1204 k usporiadaniu štvrtej križiackej výpravy, jej vývoj sa však otočil neočakávaným smerom. Dlho trvajúca averzia križiackych bojovníkov voči Byzantskej ríší, ktorá podľa ich mienky nerobila skoro nič pre oslobodenie svätých miest z rúk neveriacich, využil benátsky dóža Enrico Dandolo k posilneniu obchodných záujmov svojej mestskej republiky. Na jeho popud dobyli križiaci, vedení Balduinom, grófom flanderským a Bonifácom, markgrófom montferratským, 13. apríla 1204 Konstantinopol, využijúc k tomu spory vo vnútri dynastie Angelovcov. Po dôkladnom vydrancovaní bohatého mesta padla do rúk víťazov korisť v celkovej hodnote asi 300 ton zlata a striebra, z čoho iba benátske lode si odviezli domov 5 ton zlata.
Na byzantský trón bol dosadený cisár latinského pôvodu – stal sa ním Balduin – a podstatná časť Byzantskej ríše bola rozdelená medzi jednotlivých účastníkov križiackej výpravy a medzi talianske mestá, hlavne Benátky.

5. križiacka výprava
- piata križiacka výprava (niekedy sa za oficiálnu križiacku výpravu nepovažuje) prebehla v rokoch 1215 – 1219 a jej vedenie prevzal uhorský kráľ Ondrej II. spolu s pápežským legátom Pelagom a s Jeanom de Brienne, kráľom jeruzalemským, sídliacim v Akkone. Križiaci sa síce vylodili v Akkone, usúdili však, že ich šance na úspech sa v Sýrii rovnajú nule, a odplávali do Egypta. Jediným úspechom výpravy bolo obsadenie opevnenej obchodnej osady Damietta (dnes Dimját) vo východnej časti nílskej delty.

6. križiacka výprava
- obsadenie Damietty vytvorilo vhodnú východiskovú situáciu pre usporiadanie šiestej križiackej výpravy v rokoch 1228 – 1229. Podrobné oboznámenie sa so slávnou orientálnou schopnosťou vyjednávania pomohla v jej priebehu cisárovi Fridrichovi II. k uzatvoreniu výhodnej dohody s ajjúbovským sultánom Egypta al – Kámilom. Kámil odstúpil križiakom Jeruzalem, Betlehém, Nazaret a pobrežie medzi Jaffou a Sidonom výmenou za výnosnú Damiettu. Tak zaviali po 42 rokoch nad Jeruzalemom opäť zástavy s krížmi. Fridrich II. si potom v chráme Božieho hrobu vsadil na hlavu korunu jeruzalemských kráľov.

7. križiacka výprava
- v roku 1244 sa Jeruzalema opäť zmocnili bojovníci zo stredoázijského Chorézmu, ktorým ajjúbovskí sultáni zverili ochranu severnej hranice štátu. Európa okamžite reagovala a v rokoch 1248 – 1250 prebehla siedma križiacka výprava, ktorej vedenia sa ujal francúzsky kráľ Ľudovít IX. Križiaci sa síce už roku 1249 zmocnili znovu egyptskej Damietty, keďže pozornosť moslimských vládcov upútal konflikt spojený s nástupom mamlúckej dynastie na trón zeme pyramíd. Nakoniec však výprava, započatá s obrovskými nádejami, celkom zlyhala. Sám kráľ s ďalšími účastníkmi výpravy boli zajatí a všetci Frankovia museli za svoju slobodu zaplatiť tučné výkupné.

8. križiacka výprava
- roku 1260 mamlúcky sultán Bajbars začal so všetkou ráznosťou útočiť na latinské štáty Palestíny, nenechajúc nikoho na pochybách o konečnom cieli svojho snaženia. Tým bolo opätovné obsadenie zbytku kresťanským území. Vojensky sa mu opäť pokúsil čeliť francúzsky kráľ Ľudovít IX., ktorý spolu s anglickým vládcom Eduardom I. zorganizoval ôsmu a poslednú križiacku výpravu (1270 – 1272). Ľudovítovi IX. sa stala osudnou, keď pred hradbami mesta Tunis, ktorého obrancovia sa postavili voči Francúzom na rozhodný odpor, podľahol epidémii moru; jeho zdecimované vojsko sa potom vrátilo do francúzska. Oddiely Eduarda Anglického sa síce dostali do Palestíny, obmedzili sa však na menšie akcie v okolí Akkonu. Doba križiackych výprav do Svätej zeme skončila.