Križiacke výpravy

Križiacke výpravy boli vojny, ktoré v stredoveku viedli kresťanskí bojovníci - rytieri-proti moslimom v Palestíne, nazývanej Svätá zem.
Po dobytí Toleda roku 1085 španielsky boj o rekonkvistu takmer na sto rokov zastavil nájazdy barbarských kmeňov z Maroka na Iberijský poloostrov. Ale už od roku 1096 organizovali kresťanskí rytieri (predovšetkým Frankovia) vojenské ťaženia proti islamu v končinách omnoho vzdialenejších. V 11. storočí boli ešte kresťanské chrámy po celej Sýrii otvorené. Ale obsadenie Sýrie a Palestíny Turkami dalo podnet k obavám, že pútnikom sa uzavrie cesta k Svätému hrobu. Ťažko povedať, nakoľko boli tieto obavy oprávnené, faktom je, že heslom križiackych výprav sa stalo oslobodenie Svätej zeme.

Ťaženie 12 000 „bosonohých“ pod vedením Bernarda Pustovníka bolo rozdrvené Turkami. Jeruzalem dobyla až roku 1099 výprava rytierov v počte asi 30 000 mužov. Vzniklo „latinské“ jeruzalemské kráľovstvo, organizované podľa západoeurópskeho vzoru, a nové vojenské mníšske rády (templári, johaniti) dostali za úlohu toto kráľovstvo ochraňovať. Križiacke výpravy spôsobili hlboké zhoršenie vzťahov medzi kresťanstvom a „odlišnými“ civilizáciami. Po vyhlásení 1. križiackej výpravy vypuklo v Porýní prudké antisemitské hnutie, vznikli prvé getá. Križiaci páchali ohavné zverstvá na civilnom obyvateľstve v dobytých palestínskych mestách skončila. Duch križiackych výprav sa síce zaslúžil o zrod kresťanskejšej predstavy o vlastnostiach rytiera, ale zároveň priniesol i zlé ovocie – neznášanlivosť.
Svojho času sa vyskytol názor, že dobytím prístavov v Svätej zemi získalo Taliansko nadvládu v Stredomorí a že to bol taktiež prvý krok ku kupeckému a meštianskemu stredoveku.

Príčíny križiackych výprav
Križiacke výpravy katolíckych kresťanov do Palestíny s cieľom oslobodiť sväté miesta kresťanstva (hlavne Boží hrob v Jeruzaleme) z rúk neveriacich, predstavujú jeden z najvýraznejších javov európskych stredovekých dejín. Aj napriek značnému bádateľskému záujmu, ktoré vyvolali, nemôžeme dodnes povedať, že ich úplne chápeme.
V križiackych výpravách sa isto odráža premena západokresťanskej spoločnosti (hlavne zvýšenie výkonu jej ekonomiky, vytvorenie fungujúcej dopravnej siete, vrátane námorných spojov a rast počtu obyvateľstva). Najdôležitejšiu rolu však zohralo všeobecné rozšírenie a hlbšie osvojenie kresťanskej viery západoeurópskou spoločnosťou.

Križiacke výpravy tvoria zaiste prvé a vo svojom zámere úctihodné vzopätie kresťanského ducha stále silnejšej a taktiež sebavedomejšej Európy. Na lesk kríža, pod ktorým sa križiaci do Palestíny vypravovali, sa však vrhajú tiene ukrutností páchané jeho menom. Masakry židovského obyvateľstva v Porýní roku 1096 alebo surové vraždenie v Jeruzaleme, dobytom v roku 1099, slúžia iba ako najvarovnejšie príklady násilia. Prví križiaci potrebovali kríž skôr ako emblém na svoje zástavy ako symbol duchovných hodnôt.

1. križiacka výprava
- prvá križiacka výprava sa začala v novembri 1096, keď sa v Konštantínopole zhromaždilo veľké vojsko zložené zväčša z francúzkych a normanských rytierov vedených šľachticom Godefroyom z Buillonu. Táto Armáda porazila moslimov, obsadila mestá Antiochu a Jeruzalem a na území zaberajúcom pobrežný pás medzi Palestínou a Sýriou založila kresťanské Jeruzalemské kráľovstvo.

2. križiacka výprava
- dôvodom k druhej križiackej výprave (1147 – 1149) sa stal pád Edessy do moslimských rúk. Osobné výzvy svätého Bernarda z Clairvaux k boju proti neveriacim poslúchli aj francúzsky kráľ Ľudovít VII. a rímsky kráľ Konrád III. Zle zorganizované ťaženie, trpiace neposlušnosťou účastníkov, však skončilo úplným vojenským debaklom a križiacke vojsko bolo nútené ukončiť obliehanie sýrskeho Damašku, pričom nič nedosiahlo. Výpravy sa zúčastnil aj český knieža Vladislav II., ale ten do Sýrie nedorazil.