Stredoveké mestá
- stredoveké mestá mohli vznikať trojakým spôsobom:
1.) nadviazaním na antické mestá (Benátky, Marseille, Barcelona, ...);
2.) z významných remeselných a obchodných osád pod väčšími hradmi (Praha, Krakov, Bratislava);
3.) na neosídlenom mieste na základe ekonomickej, vojenskej, či politickej potreby (Freiburg, Banská Štiavnica).
Mesto ako zvláštny prvok štruktúry stredovekej spoločnosti charakterizovalo najmä jeho osobité právne postavenie. Mestám udeľoval panovník tzv. mestské privilégiá (osobná sloboda mešťanov, vlastné súdnictvo, míľové právo), čím si udržiaval ich priazeň. Mestá sa preto často stávali oporou panovníka v bojoch proti šľachte. Remeselnícka výroba sa v mestách združovala do cechov . Ich úlohou bolo organizovať výrobu a kontrolovať jej kvalitu.
Obyvatelia mesta boli sociálne rozdelení do troch skupín:
1.) mešťania, ktorí mali úplné mestské práva (obchodníci a remeselníci);
2.) obyvatelia s obmedzenými právami (tovariši, učni, sluhovia);
3.) obyvatelia, ktorých život v meste upravovali zvláštne predpisy (duchovenstvo, šľachta, univerzitní učitelia a študenti).
V stredoveku existovalo v Európe viacero významných trás diaľkového obchodu. Kupci sa spájali do zvláštnych záujmových skupín, ktoré sa nazývali gildy a hanzy. Najvýznamnejšou z nich bola nemecká hanza (na jej začiatku ju tvorili len mestá Hamburg a Lübeck, v čase jej najväčšieho rozkvetu to bolo až 150 miest → tie zabezpečovali stále obchodné kontakty s Anglickom, Škandináviou, Ruskom a pod. Od spôsobu vzniku miest môžno odvodiť aj ich celkový charakter. Staré antické mestá boli predovšetkým strediskami obchodu, takže aj mestá, ktoré nadviazali na ich tradíciu, boli predovšetkým obchodnými strediskami. Mestá vznikajúce v podhradiach a na križovatkách ciest boli strediskami remeselnej výroby a obchodu.
Novovznikajúce mestá sa zväčša špecializovali na určitú činnosť. Pokiaľ ide o výstavbu miest, od 12. storočia sa začali budovať plánovite a pomerne unifikovane. Centrom mesta boli hlavné trhoviská - námestia s radnicou, centrom mestskej správy. Spravidla na námestí bol aj farský kostol s cintorínom. Okolo hlavného námestia sa rozkladala sieť ulíc. Pred mestskými hradbami vznikali predmestia. Mesto ako zvláštny prvok štruktúry stredovekej spoločnosti charakterizovalo predovšetkým jeho osobitné právne postavenie. Disponovalo totiž súborom mimoriadnych práv a privilégií, tzv. mestskými právami. Najdôležitejšími právami bolo právo osobnej slobody mešťanov a právo vlastného súdnictva. Okrem toho mali mestá aj rozsiahle hospodárske privilégia, napríklad tzv. míľové právo, ktoré zaručovalo mestu v okolí jednej míle monopolné výrobné postavenie. Významné bolo aj právo trhu. Jednotlivé mestá nemali presne rovnaké práva a privilégiá.
Remeselnícka výroba v mestách bola pevne organizovaná vo zvláštnych korporáciach - cechoch. Cech združoval výrobcov príslušného remesla. V ojedinelých prípadoch bolo v jednom cechu organizovaných niekoľko príbuzných remesiel. Členom cechu mohol byť len majster (majiteľ dielne), nie tovariš ani učeň. Úlohov cechov bolo organizovať výrobu a kontrolovať jej kvalitu. Špecifickou skupinou stredovekej spoločnosti boli Židia. Kresťania v nich videli národ, ktorý je zodpovedný za smrť Ježiša Krista, a podľa toho sa k nim správali. Židia mali zakázané vykonávať určité činnosti. Špecializovali sa na obchod a úžerníctvo. Niektorí židovskí obchodníci a úžerníci postupne nadobudli veľké bohatstvo. Židovskí obchodníci mali totiž veľkú tradíciu vo vykonávaní obchodníckeho remesla a veľkou výhodou bola tradičná súdržnosť Židov, ich medzinárodné kontakty. V oblasti úžerníctva mali zasa výhodu v tom, že kresťania nemohli požičiavať peniaze s úrokom kvôli cirkevným zákazom. Pre Židov - nekresťanov bola táto činnosť zdrojom veľkých finančných ziskov, ale aj veľkého nepriateľstva a nežičlivosti zo strany kresťanov. Mestá a diaľkový obchod.
Slovenské mestá v stredoveku
- slovenské mestá najviac rozkvitali za vlády Anjouovcov. Do miest prišli Nemci. Boli skúsení baníci, hutníci a remeselníci. Kráľ im udeľoval výsady. Mestá boli nezávislé od vrchnosti
Ferdinand I. Habsburský, ale aj uhorský veľmož a sedmohradský vojvoda Ján Zápoľský si robili nárok na uhorský trón. Uhorsko malo 2 kráľov, ktorí bojovali proti sebe. Ján Zápoľský sa spojil so sultánom, s Turkami. Turci dobili Budín, tam bol Budínsky pašalík. Tam mal svoj hlavný stan. Uhorsko bolo rozdelené na 3 časti: Dnešné Maďarsko obsadili Turci, Sedmohradsko a východné Slovensko Zápoľský. Západné Uhorsko Ferdinand I. Habsburgský. Ten vytvoril Habsburgskú ríšu. Opieral sa o Slovensko. Bratislava bola korunovačným mestom uhorských kráľov, sídlo uhorských úradov. Trnava – sídlo arcibiskupa. Slovensko nieslo ťarchu obrany Uhorska pred Turkmi. Od pol. 16. stor. lúpili od Ipľa až po Hron. Turci dobili Modrý kameň, Devín, Fiľakovo. Na získanom území vytvorili 4 okresy sandžaky. Museli sme Turkom platiť dane. Obyvateľstvo slobodného územia tiež platili dane, pracovalo na pánov, živili vojsko. Turci rabovali, brali dobytok, ľudí do zajatia. Hlavná proti turecká pevnosť bola v Nových Zámkoch. Turci ju v roku 1663 dobili. Ohrozovali banské mestá. Slovensko im nepodľahlo. V bitke pri Viedni v r. 1683 vojská Habsburgovcov a poľského kráľa Sobieskeho Jána Turkov porazili.
Slovensko koncom stredoveku
Korene a vývin miest:
- mnohé mestá v Európe i Ázii jestvujú nepretržite už od staroveku. Mestá na Slovensku však medzi ne nepatria, všetky totiž vznikli až v stredoveku. Pri zakladaní miest a mestskej siete sledovali uhorskí panovníci dva hlavné ciele: hospodársky a obranný. V prvom prípade išlo o organickú súčasť európskeho vývojového trendu, v druhom prípade o trpkú skúsenosť z pustošivého vpádu Tatárov (Mongolov) roku 1241 – 1242, keď podľa odhadu zahynula priamo či následne (hladom a v dôsledku epidémií) minimálne tretina obyvateľstva Uhorského kráľovstva. Hlavne v Hornom Uhorsku (severnom), čiže zhruba na území dnešného Slovenska, sa od 13. storočia popri relatívne rozvinutej sieti hradov stávali čoraz významnejším činiteľom aglomerácie mestského charakteru.
Proces premeny obcí na mestá sa dynamizoval najmä v oblastiach rudných ložísk, na rušných cestách, vo frekventovaných podhradiach alebo na križovatke ciest. Priaznivé podmienky premeny obce na mestskú formu sa utvárali aj v poľnohospodárskych oblastiach v najvýhodnejšie situovanej obci, ktorá bola prirodzeným strediskom úrodného kraja a často aj správnym centrom hradného panstva s dobrými predpokladmi na výrobu i trh. Poloha a príroda teda do značnej miery určila základný charakter troch typov miest na Slovensku: banských, obchodných (resp. remeselnícko-obchodných) a stredísk poľnohospodárskej výroby.
Významný podiel na vzniku a rozvoji miest v Uhorskom kráľovstve, a teda aj na Slovensku, mali kolonisti zo Západu, najmä z nemeckých krajín. Napokon, všetky stredoveké mestá na Slovensku i v Uhorsku sa riadili buď magdeburským (či inak severonemeckým) alebo norimberským (juhonemeckým či švábskym) mestským právom, resp. ich aplikovanými verziami. Je však nepochybné, že v čase príchodu prisťahovalcov – v dobových prameňoch označovaných hospes čiže hostia – tu už jestvovali sídla, kde bol hospodársky život na vyššej úrovni ako na dedinách, a že hospodársko-spoločenské pomery boli všeobecne na vysokej úrovni. Dobre rozvinutý bol najmä systém trhov.
Právnym podkladom vytvorenia miest boli príslušné donácie. Žiadne mesto však nezískalo mestské práva a výsady jedinou privilegiálnou listinou. Hosťom sa mestské výsady spravidla neudeľovali hneď po ich príchode, ale až s viacročným odstupom. Udelené výsady sa pritom vzťahovali nielen na cudzích kolonistov, ale zväčša aj na domáce pôvodné obyvateľstvo alebo aspoň na jeho časť. Najstaršie mestské privilégiá získali napríklad: Trnava (1238), Starý Tekov (1240), Zvolen a Krupina ešte pred tatárskym vpádom (čiže pred 1241), Spišské Vlachy (1243), Košice (pred 1248), Nitra (1248), Banská Štiavnica (pred 1255), Banská Bystrica (1255), Nemecká Ľupča (1263), Komárno (1265), Kežmarok (1269), Gelnica (pred 1270), Bratislava (1291), Prešov spoločne s Veľkým Šarišom a Sabinovom (1299), spišskí Sasi dostali kolektívne privilégium už roku 1271.
V 14. storočí mestotvorný proces na území Slovenska zosilnel. K už zhruba 30 mestám s udelenými výsadami pribudlo ďalších okolo 60 lokalít, takže koncom 14. storočia možno hovoriť o približne 100 výsadných mestách či mestečkách v právnom zmysle. Mnohé z nich sa však z hospodárskeho hľadiska len neveľmi odlišovali od dedín.
Udelením privilégií mestá získali nielen práva, ale prevzali na seba aj isté záväzky. Bola to najmä povinnosť pravidelne platiť peňažnú daň kráľovi (census), pozemkovú daň (terragium), čo sa vzťahovalo iba na majiteľov nehnuteľností. Povinnosťou banských miest bolo platenie urbury, čiže odvádzanie osminy (pri striebre) alebo desatiny (pri zlate) vyťaženej rudy. Väčšina miest mala povinnosť pohostiť kráľa, resp. zemepána a jeho sprievod pri návšteve mesta. Osobitné ustanovenia výsadných listín sa zaoberali odvádzaním cirkevného desiatku, ktorý patril diecéznemu biskupovi, neraz však tento desiatok poberal miestny farár. Pri plnení záväzkov voči vrchnosti sa všeobecne uplatňovala peňažná renta, teda všetky poplatky sa vyberali v peniazoch. Len v menších mestách s neúplnou samosprávou sa ešte zachovávalo odvádzanie naturálií.
Univerzity
- okolo 12. – 13. storočia, kedy sa začal rozmáhať korporatívny duch, začínajú vznikať popri mestských, farských, katedrálnych, kláštornych školách aj tzv. školy vysoké – univerzity. Vznikali najmä kvôli prudkému zvyšovaniu počtu študentov ale aj kvôli snahe svetských feudálov a biskupov získať nezávislosť. Universitas – latinsky - spoločenstvo študentov a učiteľov.
Predchodcami stredovekých univerzít boli rímske rétorické školy a akadémie z gréckej antiky. Prvou univerzitou na európskej pôde bola carihradská (Istanbul dnešný)univerzita ktorá vznikla v roku 862n.l. (založil Bardas). Táto univerzita však fungovala len štyri roky a potom zanikla
Ako prvé začali vznikať na západe európskeho kontinentu.
Napríklad univerzita v Bologni (1158), univerzita v Paríži (1150), v Oxforde (1167), v Cambridge (1209), v Montpellier (1220), Padova (1222), Siena (1246), Vercelli, Arezzo, Rím a Neapol, po roku 1300 v Perugii, Pise a Florencii, Francúzsko Orléans(1229), Angers (1231), v Tolouse (1229), v Cahorse, v Avignone a Grenobli (14.stor.), Pécs (1367). Ako prvá univerzita na území vtedajšieho Rakúsko – Uhorska vznikla Karlova univerzita (7.apr.1348), neskôr aj Academia Istropolitana(1465). Medzi rokmi 1350 a 1400 vzniklo mnoho univerzít, spolu 55.
„Univerzity spočiatku neboli závislé na cirkvi ani na panovníkovi. Profesori a študenti mohli prechádzať z jednej univerzity do druhej. Vyučovacím jazykom bola latinčina. Avšak cirkev sa snažila uplatňovať svoj vplyv, určovať obsah vzdelania, dosadzovať profesorov a prostredníctvom nich vnášať do všetkých odborov štúdia náboženské princípy (čo sa im a j podarilo).
Medzi univerzitami prebiehal dlhoročný boj o autonómiu a univerzitné privilégiá, o slobodu učenia a myslenia, o vymanenie z dogmat cirkvi. Postupom času získavali stále vyššiu váženosť u všetkých vrstiev národa a mali nesmierny význam pre rozvoj vedy a kultúry. Šírili vedomosti a poznanie po celom európskom kontinente. Napomáhali rozvoju miest a podieľali sa i na príprave mohutného kultúrneho hnutia v období renesancie.“
Najvýznamnejšie univerzity postupne získavali od pápežov právo všade vyučovať (licenctia ubique docenti) a iné výsady, privilégiá umožňujúce ich nezávislosť. Univerzity sa postupne rozvíjali až do 14. – 15. storočia kedy sa stávali „národnými“. Študenti sa zoskupovali podľa odborov, ale radi sa zoskupovali aj podľa krajiny svojho pôvodu. V Paríži tvorili takto 4 „národy“: normandský, pikardský, anglický a francúzsky ktorý bol tvorený francúzskymi, talianskymi, španielskymi študentmi a študentmi z východných krajín. Na čele každého národa stál prokurátor. v Bologni boli takto vytvorené takisto štyri „národy“: rímsky, kampánsky, lombardský, ultarmontánny. V Oxforde boli vznikli len 2 „národy“.
Hospodársky základ tvorili dotácie z cirkevných majetkov a udeľovanie benefícií univerzitným učiteľom. Privilégiá boli prepožičané duchovnou vrchnosťou (učiť, skúšať, udeľovať akademické hodnosti). Od svetskej vrchnosti dostávali univerzity práva mať vlastný štatút a spravovanie, mať vlastnú súdnu právomoc pre všetkých členov.
Univerzity sa delili na fakulty nižšie a vyššie
Nižšie: artistické (všeobecne vedecká – facultas atrium, umelecké, fakulty slobodných umení) boli prípravnými fakultami primajúcimi mladých študentov. Učilo sa tu (nanovo pestovaných) sedem slobodných umení, najmä Aristotelova filozofia. Štúdium trvalo na artistickej fakulte celkom 3-4 roky. Prvé dva (1-2) roky (kurzy) sa študovalo na bakalársky titul (hodnosť) a štúdium bolo ukončené bakalárskymi skúškami. Ďalej sa pokračovalo magisterským štúdiom kde sa študovalo ďalšie dva roky. Na konci tohto štúdia študenti museli zložiť magisterské skúšky, čím mali ukončené štúdium na umeleckej fakulte (artistickej). „Novopečený“ magister mohol ísť ďalej študovať na vyššie fakulty a to buď na lekársku (medicínsku), teologickú alebo právnickú (študovalo sa tu cirkevné alebo svetské právo). Vyššie fakulty mali tak isto ako nižšie fakulty určité stupne. Stupeň docent oprávňoval vyučovať na fakulte vo forme prednášok i dišputácií.
Stredoveké univerzity rozširovali Aristotelovho ducha a ducha scholastiky až po obdobie humanizmu. Formou vyučovania na fakultách boli prednášky a dišputácie. Prednášky pozostávali len z čítania a objasňovania textu z učebnice, čo znamená že študenti sa nemali možnosť aktívne zapájať a vyjadriť svoje prípadné názory. Na dišputáciách to prebiehalo však inak. Tu sa študenti mohli už aktívne zapájať do diskusie.
Na dišputáciách učitelia vytvárali tézy k otázkam problematiky a nasledovne ich obhajovali. Do obhajoby sa mohli už aktívne zapájať aj študenti. Obsah učiva a celkový spôsob života na univerzitách (fakultách) bol riadený cirkvou. Učitelia a študenti bývali spolu na kolégiách, kde museli dodržiavať kláštorný disciplínu.[4] Nedodržiavanie disciplíny a prehrešky voči nej sa rôzne trestali od telesných trestov až po väzenie.
Univerzita v Bologni: „bašta bádaní v oblastiach rímskeho a cirkevného práva“
Medzi najstaršie univerzity v Európe patrí univerzita v Bologni v Taliansku, prezývaná „baštou bádania v oblastiach rímskeho a cirkevného práva“, z čoho možno usudzovať že táto univerzita bola predovšetkým zameraná na štúdium práva (kráľovská disciplína). Univerzita vznikla v roku 1088 a prvé štatúty dostala od cisára Fridricha Barbarosu v roku 1158.
Najprv vzniklo len akési združenie poslucháčov a profesorov právnictva – universitas magistrorum et scholarium, a v roku 1224 sa zmenilo na univerzitu. Bolognské univerzity boli akýmisi komunitami združujúcimi len študentov. V priebehu 13. storočia sa k univerzite pripojili školy lekárske a školy slobodných umení, kde sa vyučovala najmä rétorika a gramatika. Ich nezávislosť bola však uznaná až na konci 13. storočia.
Študenti univerzity rôznych národov boli podporovaní zo strany pápeža, neskôr koncom 13. storočia sa títo študenti zoskupili do dvoch „univerzít“ ktoré sa rozdelili na: talianske – citranontánne a zahraničné – ultranontánne. V ich čele stál rektor ktorý bol každý rok nanovo volený študentmi. Na univerzitách vyučovali profesori ktorý neboli ich súčasťou, ale pracovali tu len na základe pracovných zmlúv. Profesorov si vyberali študenti a sami si ich platili, a keďže štúdium a udeľovanie akademických hodností by malo byť bezplatné a učitelia vyberali aj napriek tomu školné, v 13. storočí zaviedli pápeži fixné platy.
V roku 1252 bola mestom Bologna uznaná autonómia univerzity a všetky daňové a právne privilégiá. Bolonská univerzita sa „od 12. storočia tešila veľkej popularite“. Študovali tu právo: pápež Inocent III. (1198 – 1216), pápež Gregor IX. (1227-1241), a vyučoval tu cirkevné právo budúci pápež Alexander III., Rolland Bandinelli.[5]
Univerzita v Paríži: „matka vzdelanosti“
V prvom desaťročí 13. storočia vznikla v Paríži (Francúzsko) ďalšia univerzita - universitas magistrorum et scholarium Parisiensium, dnes známa ako univerzita Sorbona. Sprvu to nebola univerzita v pravom slova zmysle, ale len akési dobrovoľné zoskupenie. V roku 1215 však toto uskupenie získalo prvé písomné štatúty a privilégiá od pápežského legátu. Tieto privilégiá zaručovali univerzite vnútornú autonómiu. Neskôr v roku 1231 ich univerzite pápež Gregor IX. slávnostne potvrdil a rozšíril bulou Patens scientiarium.[6] V roku 1260 získala univerzita konečnú podobu ktorú si udržala až do 18. storočia.
Univerzita bola zo začiatku skôr združením škôl, v ktorým mal každý učiteľ určitý počet svojich žiakov. Tieto združenia škôl sa delili podľa disciplín na fakulty: Prípravná fakulta slobodných umení (artistická, primala najmladších študentov) a vyššie fakulty kanonického práva, lekárske a fakulty teológie. Hlavou univerzity sa v roku 1250 stal rektor vybraný z národov artistickej fakulty. Ten však nepôsobil na fakulte dlho, pretože rektor sa volil každé tri mesiace.
V 13. storočí sa k univerzite pričlenilo niekoľko kláštorov, mníšskych a žobravých rádov. Za účel tohto pripojenia malo byt umožnenie najlepším študentom teológiu vyštudovať a získať univerzitný diplom. Tento prístup však prekážal svetským učiteľom, až z toho v roku 1250-1256 vznikol konflikt, čím sa však nič nevyriešilo, pretože tento spôsob výučby pápež aj tak začlenil do univerzity.
Pre univerzitných študentov sa okolo roku 1257 začínajú zriaďovať ubytovne. Zo začiatku to boli ubytovne najmä pre chudobných študentov univerzity no neskôr sa z nich stali nezávislé spoločenstvá so špecifickým intelektuálnym životom. Popri ubytovniach (internátoch) vznikali aj univerzitné knižnice ako ich súčasť.
Od roku 1170 sa na nariadenie pápeža Alexandra III., za štúdium neplatilo.
Oxfordská Univerzita: oxfordská univerzita bola založená v roku 1167 (1178) aj keď jej založenie bolo potvrdene až v roku 1214 listinou pápežského legátu. Univerzita sa v podstate vyvinula z pobočky parížskej univerzity (pri opátstve Oseney). Označenie universitas sa pre túto školu použilo až v roku 1219. Na čele univerzity bol pápežom menovaný kancelár a jedným z prvých kancelárov bol aj známy filozof a lincolnský biskup Robert Grossett.
