Stredoveké mestá
- stredoveké mestá mohli vznikať trojakým spôsobom:

1.) nadviazaním na antické mestá (Benátky, Marseille, Barcelona, ...);
2.) z významných remeselných a obchodných osád pod väčšími hradmi (Praha, Krakov, Bratislava);
3.) na neosídlenom mieste na základe ekonomickej, vojenskej, či politickej potreby (Freiburg, Banská Štiavnica).

Mesto ako zvláštny prvok štruktúry stredovekej spoločnosti charakterizovalo najmä jeho osobité právne postavenie. Mestám udeľoval panovník tzv. mestské privilégiá (osobná sloboda mešťanov, vlastné súdnictvo, míľové právo), čím si udržiaval ich priazeň. Mestá sa preto často stávali oporou panovníka v bojoch proti šľachte. Remeselnícka výroba sa v mestách združovala do cechov . Ich úlohou bolo organizovať výrobu a kontrolovať jej kvalitu.
Obyvatelia mesta boli sociálne rozdelení do troch skupín:

1.) mešťania, ktorí mali úplné mestské práva (obchodníci a remeselníci);
2.) obyvatelia s obmedzenými právami (tovariši, učni, sluhovia);
3.) obyvatelia, ktorých život v meste upravovali zvláštne predpisy (duchovenstvo, šľachta, univerzitní učitelia a študenti).

V stredoveku existovalo v Európe viacero významných trás diaľkového obchodu. Kupci sa spájali do zvláštnych záujmových skupín, ktoré sa nazývali gildy a hanzy. Najvýznamnejšou z nich bola nemecká hanza (na jej začiatku ju tvorili len mestá Hamburg a Lübeck, v čase jej najväčšieho rozkvetu to bolo až 150 miest → tie zabezpečovali stále obchodné kontakty s Anglickom, Škandináviou, Ruskom a pod. Od spôsobu vzniku miest môžno odvodiť aj ich celkový charakter. Staré antické mestá boli predovšetkým strediskami obchodu, takže aj mestá, ktoré nadviazali na ich tradíciu, boli predovšetkým obchodnými strediskami. Mestá vznikajúce v podhradiach a na križovatkách ciest boli strediskami remeselnej výroby a obchodu.

Novovznikajúce mestá sa zväčša špecializovali na určitú činnosť. Pokiaľ ide o výstavbu miest, od 12. storočia sa začali budovať plánovite a pomerne unifikovane. Centrom mesta boli hlavné trhoviská - námestia s radnicou, centrom mestskej správy. Spravidla na námestí bol aj farský kostol s cintorínom. Okolo hlavného námestia sa rozkladala sieť ulíc. Pred mestskými hradbami vznikali predmestia. Mesto ako zvláštny prvok štruktúry stredovekej spoločnosti charakterizovalo predovšetkým jeho osobitné právne postavenie. Disponovalo totiž súborom mimoriadnych práv a privilégií, tzv. mestskými právami. Najdôležitejšími právami bolo právo osobnej slobody mešťanov a právo vlastného súdnictva. Okrem toho mali mestá aj rozsiahle hospodárske privilégia, napríklad tzv. míľové právo, ktoré zaručovalo mestu v okolí jednej míle monopolné výrobné postavenie. Významné bolo aj právo trhu. Jednotlivé mestá nemali presne rovnaké práva a privilégiá.

Remeselnícka výroba v mestách bola pevne organizovaná vo zvláštnych korporáciach - cechoch. Cech združoval výrobcov príslušného remesla. V ojedinelých prípadoch bolo v jednom cechu organizovaných niekoľko príbuzných remesiel. Členom cechu mohol byť len majster (majiteľ dielne), nie tovariš ani učeň. Úlohov cechov bolo organizovať výrobu a kontrolovať jej kvalitu. Špecifickou skupinou stredovekej spoločnosti boli Židia. Kresťania v nich videli národ, ktorý je zodpovedný za smrť Ježiša Krista, a podľa toho sa k nim správali. Židia mali zakázané vykonávať určité činnosti. Špecializovali sa na obchod a úžerníctvo. Niektorí židovskí obchodníci a úžerníci postupne nadobudli veľké bohatstvo. Židovskí obchodníci mali totiž veľkú tradíciu vo vykonávaní obchodníckeho remesla a veľkou výhodou bola tradičná súdržnosť Židov, ich medzinárodné kontakty. V oblasti úžerníctva mali zasa výhodu v tom, že kresťania nemohli požičiavať peniaze s úrokom kvôli cirkevným zákazom. Pre Židov - nekresťanov bola táto činnosť zdrojom veľkých finančných ziskov, ale aj veľkého nepriateľstva a nežičlivosti zo strany kresťanov. Mestá a diaľkový obchod.