V Mennefere existovala kasta kňazov, ktorí sa v Starej ríši (27 až 22 storočie pred n. l.) nazývali Haapiho žezlá. Kongregácia bola špeciálne poverená, aby sa starala o živého boha Hapiho, uctievala ho a zabezpečovala jeho kult po jeho smrti. Kňazi brázdili susedné kraje pozdĺž Nílu a starostlivo skúmali všetky teľatá hľadajúc zvláštne znamenia, menovite škvrny na srsti, ktoré označovali posvätné zviera. Podľa Strabóna Hapi „má biele biele čelo iné biele škvrny roztrúsené po tele, zvyšok je čierny. Podľa tých znakov kňazi hodnotia, či je býk hodný, aby prevzal túto posvätnú úlohu“. Nového Hapiho zaviedli do jeho svätyne, kde dostal hárem kráv počas veľkej procesie sprevádzanej veselými oslavami. Zviera žilo v priemere štrnásť rokov. Pri jeho smrti sa odohrával komplexný pohrebný obrad. Ako každá bytosť, božská, alebo smrteľná, Hapi mohol byť stotožnený s Usirom, bohom mŕtvych. Telo mŕtveho posvätného býka mumifikovali, potom vyložili na plť a dopravili k miestu jeho posledného odpočinku. Podľa Plutarcha, gréckeho historika žijúceho v 1. – 2. storočí nášho letopočtu, prejavy smútku a delírium, ktoré sprevádzali pohrebné sprievody, boli hodné Dionýzových orgiastických obradov a sprievodov. Hapiho pochovali v prítomnosti panovníka, alebo kompetentného zástupcu. Prvý z Ptomaiovských panovníkov v 3. storočí pred našim letopočtom ustanovil nového boha Serapisa, pravdepodobne vychádzajúceho z Osiris-Apisa (egyt. Usir-Hapi), mnohotvárneho božstva. Uctievaného v Mennefere. Separis predstavoval synkratizmus charakterov Usira a Dia, dvoch veľkých bohov egyptského a gréckeho sveta, a prispieval k zjednoteniu prvkov týchto dvoch, teraz spojených civilizácii. Z mena Serapis sa odvodzuje slovo serapeum, termín používaný najmä v období gréckom a rímskom na označenie podzemných miest, kde boli konzervované múmie apidov, ktorí prevzali túto božskú funkciu. Keď Auguste Mariette našiel v Mennefere vstup do serapea, ktoré opísal Strabón, prechádzal pomedzi ohromné sarkofágy z lešteného kameňa, v ktorých boli múmie desiatok posvätných býkov, zakonzervovaných kňazmi s rešpektom a zbožnou úctou. Serapeum nie je len nekropolou posvätných zvierat: toto miesto bolo aj predmetom veľmi silného ľudového kultu. Obklopovali ha malé chrámy a kaplnky; navštevovali ho kňazi, pútnici, predavači votívných sošiek, pisári, veštci, vykladači snov. Jeden z tých posvätných zanechal zápis, ktorý sa zachoval storočia: „Poverený bohom vykladám tu sny.