Egyptské dynastie a mytológia (seminárna práca)

Obsah
Úvod
Egypt 1
Dynastie starého Egypta 1
Rannodynastická doba 2
Obdobie Starej ríše
Obdobie Strednej ríše
Obdobie Novej ríše
Egyptská mytológia
Egyptský bohovia
Plavba Rea
Usirov cyklus
Hor
Cheprer (posvätný skarabeus)
Posvätný býk
Thowt
Fénix
Záver
Požitá literatúra
Obrazová príloha















Úvod
Prečo Egypt? Je to krajina plná tajomna. Kultúra, náboženstvo a zvyky a samotný spôsob života od nepamäti lákali vedcov, ale aj obyčajných ľudí, ktorí sa zaoberajú touto témou. Zaujal aj mňa. Preto som sa rozhodol pátrať, síce nie po tajomstvách pyramíd, alebo záhadách múmií, aj keď by to bolo určite zaujímavé. Rozhodol som sa pre mytológiu. Je to téma nemenej tajomná a zaujímavá, ako celý Egypt. Práca je rozdelená na dve väčšie časti. V prvej som sa snažil priblížiť egyptských panovníkov a stručne predstaviť ich dynastie. Ďalej sa delí podľa jednotlivých období chronologicky. Do každého obdobia sú zahrnuté dynastie, ktoré vtedy vládli. Prehľad egyptských dynastií je veľmi dôležitý pre druhú časť práce, ktorá je hlavnou témou. V nej sú zahrnuté staré egyptské mýty o pôvode bohov, o vzťahoch medzi nimi. Práve pre lepšie predstavenie mytológie Egypta nám môže pomôcť jeho história.
Vždy ma fascinovali staré náboženstvá a moc, ktorú mali bohovia vo svojich rukách. Bezhraničná viera v nich a schopnosť ľudí zasvätiť, aj obetovať život. To sú veci, ktoré nie sú dnes bežné. Dnes už ťažko chápeme ľudské obete, úplnú odovzdanosť človeka bohu, ktorá často súvisela až s (dnes by sme to nazvali) fanatizmom. V starých náboženstvách to bolo na dennom poriadku.
Náboženstvo je vec zložitá a vznikalo mnoho generácií, preto je ťažké pochopiť súvislosti medzi určitými javmi, vzťahy medzi bohmi a iné veci, ktoré sú s ním spojené. Dúfam, že sa mi podarilo priblížiť čitateľom tejto práce starý Egypt a Egypťanov, ktorí žili v tej dobe cez ich mytológiu. Možno vás zaujme, tak ako aj mňa, egyptský boh Usir, boh slnka Fénix, alebo iné veľké postavy egyptskej mytológie.












Egypt

Hovoriť o Egypte a zabudnúť pri tom na, mimoriadnu rieku, na brehoch ktorej sa zrodila jedna z najstarších civilizácii a to v čase, keď celá Európa bola ešte v hlbokej kamennej dobe. je nemožné. Krajina neprijíma dážď z neba, ale prijíma vodu z Nílu. Egypt je zem ktorá je opakom zasnúbenej zeme. Vlahu zaisťuje poliam Níl, ale o ostatné sa musí postarať človek sám svojou prácou. Je to zvláštna rieka.

Netečie od severu na juh ako iné veľké a významné rieky: Jordán v Palestíne, Eufrat a Tigris v Mezopotámii, ale tečie práve naopak od juhu na sever. Kde pramení bolo niekedy záhadou, ktorú vyriešila až nová doba. V hornom toku, kde Níl preteká Núbijskými horami, vytvoril len úzke údolie široké asi tri kilometre. Ďalej tečie cez žulové pásy, cez ktoré sa valí v búrlivých perejách a nakoniec asi 250 kilometrov pred pobrežím Stredozemného mora sa rozdvojil na dva mohutné toky, od ktorých sa oddelili ďalšie ramená a tak vytvoril mohutnú deltu. Aj napriek tomu, že Níl bol podmienkou pre život nezbožtili ho. Vlastným bohom Nílu bol Usíre, ktorý bol kráľom bohov a ľudí, Pán večnosti a vládca podsvetia. Chrámy mu však nestavali. Zobrazovali ho ako tučného muža, ktorý drží v ruke podnos s obetnými darmi.
Prírodné podmienky viedli k tomu, že sa Egypt delil na dve úplne odlišné celky. V Hornom Egypte nachádzame stopy po človeku už v staršej dobe kamennej. Neskorší Dolný Egypt bol vtedy ešte len morskou zátokou. Tu sa s človekom stretávame oveľa neskoršie, až vtedy keď bol schopný zmeniť svoj spôsob života lovca a zberateľa za život roľníka a chovateľa. Prechod k usadlému spôsobu života spôsobil, že bolo nevyhnutné aby sa ľudia začali združovať do väčších celkov (najskôr do rodov, neskôr do občín).Tok bolo potrebné upravovať, stavať kanále, odvodňovacie zariadenia. Podnebie v Severnej Afrike sa začalo meniť. Vznikla púšť Sahara. Tak sa postupne ťažisko života presunulo z Horného Egypta do Dolného Egypta k povodiu rieky.

Dynastie starého Egypta

Je veľmi ťažké určovať presnú dobu trvania jednotlivých období z toho dôvodu, že sa nám priame dôkazy zachovali vo veľmi obmedzenom množstve. Viditeľným dôkazom sú azda pyramídy, hrobky, ktoré sú však vybudované z rovnakého materiálu ako chatrče roľníkov. Z toho vyplýva, že podliehajú času rovnakým spôsobom. Najstaršie známe spracovanie Egyptských dejín pochádza asi z doby 3. storočia pred n. l. Jeho autorom je Egyptský kňaz Manhetto. Moderní Egyptológovia podľa jeho zápiskov rozdelili egyptské dejiny do časových úsekov, zahrňujúcich vládu dynastií idúcich za sebou.

Rannodynastická doba:
Záveru predhistorického obdobia (3600 – 3200) sa hovorí, doba preddynastická. Doba vlády 1. a 2. dynastie používa termín rannodynastická alebo archaická. Zakladateľ 1. dynastie, panovník Horného Egypta, kráľ Mennes zjednotil krajinu do jednotného kráľovstva. Z tejto doby sa zachovali dve bridlicové doštičky na líčidlo, na jednej je kráľ Narmer, ktorý drží za vlasy porazeného protivníka. Na druhej faraón Hór Aha ako víťazí nad Núbiou.

Nevie sa či Mennes, Narmer a Hór Aha bol traja rôzny králi, alebo jeden s rozličnými menami. Hlavný problém je v tom, že egyptský králi mávali vedľa svojho osobného mena tiež meno trónne. Pretože sa obidve vyskytujú spolu len veľmi málo, je ťažké rozhodnúť, ktoré patria k sebe. Stredom prvej ríše bol najskôr hornoegyptský Cinev a neskôr Mennofer. Ešte koncom 2. dynastie sa začal Dolný Egypt búriť a bolo potrebné tieto vzbury vojensky potlačiť. O udalostiach z prvých dvoch dynastií nie je veľa známe. Skoro stále sa s menšími prestávkami bojovalo. Egypťanov priťahovali medené bane na Sinajskom polostrove. Aj keď sídelným mestom bol Mennofer, faraóni nezabúdali, že pochádzajú z Cinevu a vracajú sa tam aspoň po smrti. V púšti pri Ebózeovu sú pozostatky ich hrobiek. Pred druhou svetovou vojnou sa ale objavilo druhé kráľovské pohrebisko v Sakkare pri Mennofere. Sakkárske hrobky bývali dokonca mohutnejšie ako tie z Cinevu. Teda niektorí z faraónov, ako kráľovia Horného a Dolného Egypta mali dva hroby. Pochovaní boli samozrejme len v jednom a druhý hrob bol symbolický

Obdobie Starej ríše
Na dobu rannej dynastie nadväzuje obdobie Starej ríše. Je to doba pre Egypt veľmi slávna, kedy sa krajina dostala na prvý zo svojich kultúrnych vrcholov. Bol zavedený zdokonalený kalendár. Udržiavali sa obchodné styky so susednými ázijskými krajinami a Núbiou. Dovážalo sa zlato, slonovina, dobytok. Do Starej ríše zahrňujeme vládu kráľov tretej až šiestej dynastie, ktorý sídlili v Mennofere. Jej začiatok sa kladie do čias okolo roku 2700 pred n. l. Je to tiež doba staviteľov pyramíd. Zakladateľ tretej dynastie Džoser, druhý kráľ 3. dynastie zanechal po sebe stupňovitú pyramídu, ktorá je postavená z viac ako dvoch miliónov obrovských kamenných kvádrov a nachádza sa pri Sakkáre. Chufev, Chafre a Menkaure si dali postaviť slávne pyramídy pri Gíze. Pyramídy boli len súčasťami kráľovských pohrebísk so stavbami menej nákladnými: zádušnými chrámami (pre kult mŕtveho kráľa), údolnými chrámami (na mumifikáciu kráľovho tela) a i. Stará ríša sa zrútila prekvapujúco rýchlo. Príčiny jej pádu nie sú jasné, predpokladá sa však, že to spôsobili dynastické rozpory a ľudové vzbury.

Obdobie Strednej ríše
Prechodné obdobie nastáva za vlády 9. – 11. Rozpad Starej ríše urýchlil vpád Ázijcov do delty Nílu. Kráľ bol zvrhnutý z trónu, kráľovský palác bol zničený a krajina sa rozdelila na dve časti. Počas vlády 11. dynastie hovoríme o Strednej ríši. Krajinu sa podarilo zjednotiť, pomery sa urovnali. K rozkvetu však Egypt priviedli až panovníci 12. dynastie. Jej zakladateľ Amenenhét I.

zaviedol pevnou rukou poriadok. Aj za jeho vlády vypukli nepokoje, a preto ustanovil svojho syna Senvostreta spoluvladárom. Keď bol pripravený schopný budúci kráľ, dalo sa prípadným vzburám zabrániť. Aj ďalší faraóni 12. dynastie sa riadili Amenemhetovým príkladom. Boli to veľmi schopní panovníci. Dobrí budovatelia, ale aj dobyvatelia. Od 13. dynastie sa však faraóni na tróne striedali veľmi rýchlo a v spoločnosti vznikol zmätok. Cez 12. dynastiu bolo sídelné mesto z Vesetu Presťahované na hranicu Horného a Dolného Egypta do novo založeného mesta Akanthos pri dnešnom Lištu. Silní panovníci dokázali sústrediť svoju moc pevne v svojich rukách. Preventívne organizovali vojenské výpravy do okolitých krajov. Dali vybudovať významné vodné dielo – jazero Moiris, ktoré bolo spojené s Nílom prieplavom. Ale aj doba druhého rozkvetu Egypta a jeho sláva rýchlo vybledla po krátkej vláde Amenemhéta IV., kedy ho na tróne vystriedala jeho sestra a manželka Sebeknofru ako posledná kráľovná 12. dynastie. Síce zdedila krajinu hospodársky a vojensky silnú ale Predná Ázia bola nekľudná a rozpínavosť Babylonskej a Chetitskej ríše spôsobila presun kočovných kmeňov k egyptským hraniciam a prenikali na egyptské územie. Do oslabenej krajiny začali robiť nájazdy aj záhadný Hyksovia, ktorí ovládali celý Dolný Egypt. Egypt je tým viacej spojený s Prednou Áziou, vymaňuje sa zo svojej izolácie a otvoril sa cudzím vplyvom. Toto všetko sa začalo diať v období vlády 15. a 16. dynastie. Po dlhodobých bojoch došlo k zjednoteniu krajiny. Okolo roku 1544 pred n. l. faraón Ahmon(Ahmose) I., zakladateľ 18. dynastie vyhnal Hyksov z Egypta a začalo sa obdobie Novej ríše.




Obdobie Novej ríše
Do 18. dynastie patril Amenhotep III., stavebník najväčších egyptských chrámov. Mohol si pokojne užívať výdobytky svojich predchodcov(Thutmosis III.), ktorý si podrobil Sýriu a prenikol až k Eufratu). Doba jeho vlády je jedna z najutešenejších v dejinách Egypta. Mier si zaisťoval najmä diplomatickými sobášmi. Zavrhol mnohobožstvo, odvrátil sa od kultu boha Amona a začal uctievať jediného boha Atona – životodarné slnko. Svoje meno zmenil na Achnaton. V šiestom roku vlády sa odsťahoval so svojou manželkou Nefertiti, do novo založeného mesta Achetaton, dnešný názov je El–Amarna. Po jeho smrti kult Atona zanikol a Achnaton bol vyhlásený za kacíra. Patrila do nej aj mierumilovná kráľovná Hatšepsovet i bábka na kráľovskom tróne Tutanchamon. Kráľovná Hatšepsovet bola matka Thutmosa III. A vystupovala ako skutočný faraón.

Vládla viac ako dve desaťročia aj keď Thutmose medzitým dospel v muža. Pomstil sa jej tým, že jej zničil všetky symboly zabezpečujúce jej posmrtný život. 19. dynastiu reprezentujú veľkí dobyvatelia Setchi I. a jeho syn Ramse II,. Veľký. Za egyptsko - chetitské hranice sa však nedostali. Už Satchi sa tam stretol s chetitským kráľom Muršilišom a znovu potom ich synovia Ramses s Muvatallišom. Došlo k veľkej bitke v roku 1285 pred n. l. Útoční Chetiti zničili dva zo štyroch egyptských vojnových táborov. Ramsesovi sa podarilo utiecť len zázrakom, ale pri úteku narazil na svoju pomocnú pechotu, s ktorou potom Chetitov prekvapil. Bitka sa skončila nerozhodne a Ramses uzavrel s Muvatallišovým nástupcom Chattušillišemom III. Zmluvu o priateľstve. Neskôr sa oženil s jeho dcérou, ktorá sa stala jeho “ veľkou manželkou ”.na vládu ktorého, vyplnenú veľkolepými stavbami a samochválou zveličenými hrdinstvami, Egypt nikdy nezabudol. Nasledujúca 20. dynastia prevzala síce ríšu veľmi mocnú a bohatú, ale zvládla svoje povinnosti len s ťažkosťami. Väčšina faraónov si zakladalo na mene svojho veľkého predchodcu Ramsesa II. Veľkého, v poradí Ramses III. Až IX:, ale len jeden, Ramses III., bol významným panovníkom. Na začiatku jeho vlády sa začali nájazdy Líbyjcov zo západu, a aj keď ich Ramses III. Donútil odísť, o 5 rokov sa vrátili a prenikli až ku Káhire. Došlo k neľútostnému vraždeniu. Zo severu začali v tom období nájazdy morských národov. Ramses ich dokázal zastaviť na hraniciach Egypta, ale musel im prepustiť Palestínu. Aj keď to všetko boli víťazné boje, dane sa zvyšovali a ľudia sa začali búriť Nespokojnosť zavládla v širokých vrstvách a dokonca v kráľovskom háreme došlo k sprisahaniu, ktorého obeťou sa stal sám kráľ. Nástupcovia Ramsesa III. Už situáciu nezvládli a za posledného z nich Ramsesa IX. Vypukla vzbura Amunových kňazov vedená Hrirokom. Prehlásil sa za kráľa Horného a Dolného Egypta a stal sa zakladateľom 21. dynastie. Jeho nástupcovia ovládli Horný Egypt. V Dolnom Egypte po Ramsesovi IX. vládol veľmož Sméndes. Zdá sa, že vzťahy medzi obidvoma vladármi boli dobré. Nástupom 21. dynastie zanikla Nová ríša a nastala doba označovaná ako tretie medziobdobie.
Pre Egypt nastala Neskorá doba. Neskorá, hoci vtedy chýbalo do začiatku gréckeho a rímskeho kalendára takmer štvrť tisícročia a do nášho jedenásť storočí. Asi v roku 946 pred n. l. sa k moci dostali Líbyjci, ale už od 18. – 19. dynastie slúžili v egyptskej armáde líbyjský žoldnieri. Jeden z nich, Šešonk, sa po smrti kráľa Pasbachaennúta II. zmocnil trónu.

Zjednotil zase Horný a Dolný Egypt a začal sa zaujímať o ázijské krajiny. Za vlády jeho nástupcov dochádzalo ku vzburám, k boju o moc medzi dolnoegyptskými kniežatami a k striedaniu dynastií líbyjského pôvodu. Medzitým vznikol v Núbii, v polovici 8. storočia pred n. .l. samostatné kráľovstvo. Zakladateľom bol Kašta, ktorý sa neskoršie vyhlásil za egyptského kráľa. Pianchi, jeho syn, sa pokúsil zjednotiť celú krajinu pod svoju vládu, ale podarilo sa to len jeho nástupcovi a mladšiemu bratovi Šabokkovi a tak Núbia ovládla Egypt. Šabokko z 25. dynastie ale už nebol pre Egypťanov cudzincom. Hovoril po egyptsky a ctil egyptských bohov. Za vlády jeho syna Takarky zažil Egypt dokonca rozkvet, ale potom prišla pohroma zo Sýrie. Vtedy v Sýrii vrcholil rozmach. Sýrsky nový kráľ Asarhadon v roku 671 pred n. l. prenikol k Mennoferu, ktorý dobil a zničil. Postupoval k Vesetu, ktorý vyplienil. Takarkov syn Tanutaum, posledný kráľ Núbijskej dynastie oslobodil od Sýrie Horný Egypt, ale stratil Dolný Egypt. Tunatamun sa nakoniec stiahol do Núbie, kde vládli aj jeho nástupcovia a o vládu nad Egyptom sa neusilovali. Medzitým však Egypt zažil vyše storočné obdobie “sajskej renesancie”, keď za vlády kráľov 26. dynastie dosiahol znova nezávislosť a vzmohol sa ekonomicky, mocensky, aj kultúrne. Jeho umelci sa vtedy vrátili k zdrojom Starej ríše a inšpirovali sa nimi k novým tvorivým činom. Vzniklo v ňom popri starom hieroglyfickom písme nové, jednoduchšie démotické písmo. Zakladateľom tejto dynastie bol Neko I. Začal otvorený boj za oslobodenie Egypta. Začaté dielo dokončil jeho syn Psammetichos. Po zjednotení krajiny sa obrátil proti Tanutamunovi a vyhnal ho z Horného Egypta. Po ňom nastúpil Neko II., ktorý išiel na pomoc Babylončanom, ale Asýrska ríša zanikla bez stôp. Nad Egyptom sa začali sťahovať nové mraky. Neko ešte stihol budovať obchodné prístavy a začal stavbu námorného loďstva. Po Nekovi vládol krátko jeho syn Psamtek II. a po ňom Apries. Egypt bol vtedy mocnou ríšou. Apries sa dostal do konfliktu s babylonským Nabúhadnesarom, keď podnecoval židov k vzbure. Náhle sa objavili Peržania, ktorí zničili Babylonskú ríšu a podmanili si celú Prednú Áziu. V roku 525 pred n. l. sa vrhli na Egypt. Egypt podľahol a zavládol hrozný teror. Chrámy boli ničené a zneucťované. Perzská nadvláda sa označuje ako vláda 27. dynastie. Až koncom 5. storočia pred n. l., keď bola oslabená vnútornými rozpormi sa Egyptu podarilo aspoň na 60 rokov získať slobodu. Bol to však neustály zápas o moc. Posledným nezávislým kráľom bol Nachtharehbe z 30.

dynastie, ktorá sídlila v Cebnute. Po jeho porážke v roku 343 pred n. l. sa zmocnili krajiny opäť Peržania až kým ich s konečnou platnosťou porazil Alexander Veľký v roku 332 a začína obdobie Helenizmu. Začína sa nová epocha egyptských dejín. Bola to doba prevratných zmien, ktoré sa však prejavili až za vlády Alexandrovho nástupcu Ptolemaia, zakladateľa poslednej dynastie egyptských kráľov. Egypťania pochopiteľne privítali Alexandra ako osloboditeľa a uznali ho za legálneho kráľa. Neskôr bol vyhlásený za syna najvyššieho boha Amona. Za legálnych vodcov uznali aj Ptolemaia a jeho nástupcov, nie však už premožiteľa poslednej ptolemaiovskej kráľovnej Kleopatry.
Egypt vyrástol v poprednú vojenskú veľmoc a v jeho hospodárskom i spoločenskom zriadení nastali štrukturálne zmeny. Jeho nové hlavné mesto Alexandria sa stalo jedným z najvýznamnejším centrom kultúry. Lenže Egypt egyptský a silným vplyvom gréckych osadníkov začal pretvárať na Egypt egyptsko – grécky. Grécki osadníci teda vytvorili vedľa Grékov a Egypťanov silnú vrstvu Grékoegypťanov. Za neskorších Ptolemaiovcov sa Egypt dostal na šikmú plochu úpadku v závislosti od stále silnejšieho Ríma.


Egyptská mytológia

Väčšina našich vedomostí o svetonázore v starom Egypte sa opiera o texty vygravírované v chodbách a sále so sarkofágom pyramídy. Prihovárajú sa za faraóna, aby sa na druhom svete mohol znovu spojiť s bohom Slnkom. Začiatkom druhého tisícročia v hroboch vysokých hodnostárov a úradnískov sa čoraz častejšie objavujú ezoterické a náboženské nápisy, ktoré sú pre nás zdrojom ďalšieho poznania. Niektoré nápisy sú reprodukované na stenách veľkých chrámov, ako napríklad v Dér el-Bahrí alebo v Luxore. Ďalšie informácie o náboženských praktikách sme neskôr získali z papyrusov.
Egyptský bohovia
Lunu, alebo On, starobylé egyptské mesto, ktoré Gréci nazývali Heliopolis, sa nachádza na južnom okraji nílskej delty. Dnes je to predmestie Káhiry. Lunu, doslova „mesto piliera“ zohralo rozhodujúcu úlohu pre vytváraní egyptského teologického systému, komplexnej ideologickej sústavy, ktorej cieľom bolo dať novú formu faraonóvmu božskému princípu. V lunu mal hlavný chrám boh Atum. Podľa iunských kňazov slnečný boh Atum je stvoriteľom sveta. Stvoril prvopočiatočných deväť bohov, takzvané iunské Devätoro (Eneada).Tí, čo si myslia, že Egypťania boli polyteisti, sa mýlia. Idea jedného boha vznikla na brehoch Nílu. Ale boh Egypta sa vteľuje do princípov, spravidla antickej kozmogónie.

V priebehu náboženských asimilačných procesov, ktoré poznačili dejiny zjednoteného štátu v Egypte, Atum sa stal Reom alebo Raom. V temnote časov existovala len rozsiahla plocha vody, prvotný oceán Nun. Atum, Slnko, sa zrodili z Nuna svojou vlastnou vôľou. Atum, „pán hraníc neba“, zahŕňal v sebe životný princíp všetkých vecí a jedného dňa sa rozhodol, že zúrodní aj všetky ostatné časti sveta. Potom, ako sa sám stvoril, Atum zrodil Šua, boha vzduchu a svetla, vzápätí kýchol a vytvoril mu manželku Tefnutu, bohyňu vody a vlhkosti. Božský pár počal Geba, boha Zeme, a Nut. Nut bohyňa neba a samo nebo, býva zobrazovaná ako žena s telom posiatym hviezdami. Ruky a nohy má položené na zemi a prehnutým telom vytvára nebeskú klenbu. Takto pevne zviera boha Šua a ten ju podopiera. Po svojom západe boh Slnko sa stane neviditeľným a pohybuje sa medzi ľuďmi v nekonečnom priestore Nut. Často je zobrazovaná na klenbách hrobových komôr, v kenotafoch a na niektorých sarkofágoch. Ochraňuje mŕtveho a privádza ho na druhý svet. V protiklade k iným starovekým mytológiám Egypťania každého tohto boha rozlišovali na základe mužského a ženského princípu. Gebovi a Nut sa narodili Usir, Eset, Sutech a Nebthet, bohovia, ktorí vytvoria Usirov cyklus v iunskej mytológii. Prvá dvojica vládla v záhrobí a na egyptskom tróne. Zatiaľ čo Sutech a jeho družka Nebthet spravovali sily chaosu, z Eset a Usira vyšiel princíp stelesnený vo faraónovi.
Plavba Rea:
Počas komplexných premien božstiev starého Egypta traja bohovia, ktorí sa na počiatku odlišovali, boli spojení do slnečného kultu. Slnko bolo uctievané v podobe skarabea Cheprera ráno pri východe, pod menom Re napoludnie, keď je v zenite, a ako starec Atum večer. Pohybovalo sa v lodi. V noci Cheprer-Re-Atum podnikal nebezpečnú cestu v temnote cez Kráľovstvo mŕtvych. Slnko sa ponorí do tmy a vykonáva cestu rozdelenú do dvanástich etáp, práve toľkých, koľko má noc hodín. Je to akási iniciačná cesta, počas ktorej boh ukazuje svojmu synovi, faraónovi, cestu vzkriesenia. Druhý svet je koncipovaný na obraz Egypta: preteká ním veľká rieka a je rozdelený na nómy, z ktorých každý má hlavné mesto, ochranného boha, svoje božstvá, duchov, svoje duše. V každej etape je Re pozdravovaný ako „veľký boh“ a odriekavajú sa formulky pomáhajúce duši prejsť dráhu, po ktorej prechádza slnko. V lodi boha je plno vyšších i nižších božstiev, ako aj „posádka“: dve skupiny po deväť paviánov, ktoré majú otvárať a zatvárať dvere a ospevovať Reovu plavbu.

Počas prvej hodiny, ktorý má hlavu barana, prichádza k hrobu a navštevuje „Veľké mesto“, kde vládne bohyňa, ktorá „vypľúva hlavy Reových nepriateľov“. V druhej hodine prichádza do oblasti Wernes, kde ustanoví práva bohov obilia. V tretej hodine boh, sprevádzaný dvoma božstvami zo svojej suity – bohmi vôle a espiritu, príde na pole bohov pšenice a vody, kde oživuje Usira. Počas štvrtej hodiny boh a jeho sprievod sa pustia chodbou, ktorá ich zavedie do vnútra Sokara, boha mennefarského pohrebiska, ktorý je symbolom Usirovho hrobu. V piatej hodine Slnko prichádza na tajomný kopec, ktorého dvere sú chránené štyrmi hlavami chrliacimi plamene. Na kopci sú zvláštne božstvá i sám Sokar so sokoľou hlavou. Vtedy tu nastáva vzkriesenie slnka: zdolá smrť a znovu sa zrodí v podobe skarabea Cheprera. V šiestej hodine sa Reova bárka dostane k nohám Thowta, boha paviána. Slnko uvidí obraz samého seba smrteľne rozmliaždeného hadom, ktorý ma miesto jednej päť hláv: neexistuje vzkriesenie bez smrti. Počas siedmej hodiny bohovia pobijú Usirových nepriateľov a zaženú Apopa, zlovestného hada, Reovho smrteľného nepriateľa. Počas ôsmej hodiny jeho telo poprepichujú nespočetné kopije. Re sa plaví popri deviatich koloch zapichnutých do zeme, na ktorých sú napichnuté hlavy: to sú symboly jeho moci. V deviatej hodine sa Re ocitá zoči-voči dvanástim kobrám, ktoré chŕlia zo svojich papúľ oheň, sú to obrancovia Usira. V desiatej hodine je Re pripravený, aby sa znovuzrodil. Skarabeus tlačí vajce, v ktorom sa nachádza boh, slnečné kotúče stúpajú nad horizont. Sprievod kráľa zaútočí na nepriateľov slnka. V jedenástej hodine prichádza boh do „Mesta zničenia odsúdených nepriateľov“, kde sú všetci jeho nepriatelia pozabíjaní a hodení do hlbokých priekop. V dvanástej hodine Re opúšťa svoju podzemnú existenciu a vynorí sa na svetle v podobe Cheprera, posadiac sa na hlavu boha vzduchu Šua. Pripravuje sa prejsť nebeskou klenbou v dennej bárke.
Usirov cyklus:
Usir je boh, ktorého kult je najkomplexnejší a najzaujímavejší, poznamenal cestu od chovu k obrábaniu pôdy. Venoval sa svojim podaným, vtedy ešte nomádom. Učil ich pracovať s pôdou, obrábať vinice a konzervovať potraviny. Ustanovil kult bohov a vymyslel hudobné nástroje, ktoré sprevádzajú náboženské obrady. Eset (jeho manželka) zase učila techniky každodenného života: mužov piecť chlieb, ženy tkať. Obdarená magickou silou vyháňala zlých duchov z krajiny. Títo dvaja panovníci vládli kráľovstvu múdro a z rozvahou a všetci podaní v nich videli vzor harmónie. Ale Usir chcel rozšíriť civilizáciu za egyptské hranice. Odišiel a riadenie krajiny zveril svojej manželke.

Eset bola vynikajúca kráľovná. Nerátali však so žiarlivosťou mladšieho brata Sutecha, ktorý zosnoval sprisahanie, aby uchvátil moc. Keď sa Usir vrátil, Suteh zorganizoval veľkú slávnosť na jeho počesť. Počas slávností sa pochválil nádherným sarkofágom a sľúbil, že ho dá tomu, kto sa doň zmestí. Usir to skúsil a podarilo sa mu vliezť dnu. Vtedy na všeobecné prekvapenie Sutech rýchlo zavrel sarkofág a prikázal, aby ho hodili do Nílu. Eset, šialená od bolesti, odchádza hľadať rakvu. Putuje po prúde Nílu. Je to ťažká a namáhavá cesta, o to nebezpečnejšia, že Suteh jej pripravil pasce. Keď prišla do mesta Babylos vo Fenícii, našla konečne stopu po svojom milovanom: sarkofág sa nachádza v meste. Uviazol na brehu, vzácne drevo vyklíčilo a vyrástla z neho nádherná akcia. Kráľ dal urobiť z toho stromu stĺp do paláca. Eset teda vstúpila do služieb kráľa, aby bola manželovi nablízku. Každú noc sa bohyňa premenila na lastovičku, aby mohla lietať okolo stĺpa a oplakávať svojho milovaného bez toho, aby vzbudila akékoľvek podozrenie. Ale jedného dňa bola donútená odhaliť totožnosť a porozprávať svoj príbeh. Dojatý bybloský kráľ Emu ju zahrnul darmi, no hlavné bolo, že jej dal stĺp, ktorý bol pre Eset najvzácnejším majetkom. Eset znovu získala sarkofág. Ale keď ho otvorila a uvidela Usirovu mŕtvol, zrevala od bolesti. Postupne sa jej krik menil na plač a zúfalstvo na rozvážnosť. Pokúšala sa priviesť milovaného Usira k životu čarami. Premenila sa na sokola a lietajúc ponad mŕtvolu svojho muža, počala ich syna Hora. Usir však neožil. Po márnych pokusoch sa bohyňa rozhodla, že sa vráti do Egypta, aby vykonala iné obrady. Skryla sarkofág v bahne Nílu, ale Sutechovi sa predsa len podarilo ho nájsť. Tentoraz rozsekal mŕtvolu na štrnásť kusov. Nešťastná Eset odišla hľadať jednotlivé časti svojho muža. Našla všetky kúsky okrem genitálií, ktoré medzičasom zožrali ryby. Znovu poskladala telo a nabalzamovala. Potom zvolala ostatných bohov, aby jej pomohli oživiť manžela. Čary fungovali: Usir ožil. Ale keďže bol odteraz neplodný, nemohol už vládnuť na Zemi. Stal sa bohom druhého sveta, ktorý od toho dňa už nie je tmavým a smutným miestom, ale žiarivým ako jeho panovník.
Hor
Mnohotvárna postava Hora bola pred prvou dynastiou stotožnená s osobou faraóna, ktorého považovali za stelesnenie boha. Pre starovekých Egypťanov „Horwer“, je komplexné a mnohotvárne božstvo. Pod rôznymi menami je prítomní vo viacerých mýtoch predhistorického obdobia, ktoré sa viažu k istým oblastiam a mestám pozdĺž Nílu.

Symbol Hora je sokol, bik: Hor ovláda svet, tak ako sokol je pánom oblohy. Egyptské náboženstvo sa formovalo v komplexnom procese asimilácie, zlučovania a prekrývania náboženstiev, miest, ktoré riadia politicko-administratívne jednotky krajiny, nomy. Tento vývoj vyústil celkom prirodzene do synkretizmu rôznych miestnych mýtov a postupne, ako sa krajina zjednocovala pod nadvládou faraónov prvej dynastie, aj bohovia sa menili, splývajúc jedni s druhými. Takto sa Hor stotožnil s Re-Horachtejom, „Horom na horizonte“, bohom znázorňovaným odjakživa ako človek s hlavou sokola. Re-Horachtej je pôvodne božstvom z nomu z nílskej delty, kde ho nazývali „Hor dvoch očí“. Iný Hor, zvaný Horpachered, „dieťa“, ten, ktorého Gréci nazývajú Harpokrates, bol uctievaný v meste Chenetmenu (gr. Chemis) na severovýchode delty. To je Hor, ktorého spájajú s pohrobkom Esety a Usir a ktorý zohráva prvoradú úlohu v bojoch proti krutému bohovi Sutechovi. Keď Hor dospel, postavil sa proti Sutechovi, bojovému bohovi búrok a púšte, čo zabil jeho otca Usira. Podľa verzie Plutarcha, jedného z našich najlepších prameňov o egyptskom náboženstve, keď Hor dosiahol plnoletosť, opustil mesto Chanetmenu a odišiel do Buta, aby získal korunu Dolného Egypta. Vtedy vypukla vojna medzi stúpencami , Šemsu Hor, a stúpencami Sutecha. Medzičasom sa zišla rada bohov a vyjadrila sa k spomínanému konfliktu. Bohovia Šu, boh neba, a Thowt, boh učenia, sa postavili na stranu boha z Chenetmenu, kým boh Slnko Re sa priklonil k Sutechovi. Po porade s bohmi bohyňa stvoriteľka Neit stroho rozhodla, že Hor má zdediť trón, ak nie, bude to prehrešok proti spravodlivosti. Konečný úder sa uskutočnil v púšti pri Káhire. Hor sa vrhol proti svojim nepriateľom v podobe okrídleného slnečného kotúča, ale Sutechovi sa podaril vyklať mu v bitke oko, wedžat. Hor ho však zobral, zabil Sutech a vykastroval. Od toho dňa sa Egypt zjednotil. Mýtus o Horovi je úzko zviazaný s procesom zjednotenia Egypta a s bojmi v preddynastickom období, ku koncu 4. tisícročia pred n. l. V iných mýtoch, kde Re a Hor nie sú identickí, stúpenci jedného i druhého bojujú spolu proti hadovi Apopovi, ktorý pustoší močiare delty. Apop je zbošteným obrazom akéhosi pytóna, ktorý v starších časoch žil v Hornom Egypte. Reovi a Horovi muži, ktorých napadol boh had, boli zahnaní na juh až na núbijské hranice, ale v najkritickejšom momente sa podarili Horovi zasiahnuť hada kopijou a vrhnúť ho do pekiel, kde navždy bude stelesňovať sily neporiadku, temnoty a zla. Postupom času bohovia Sutech a Apop boli spojený do jediného zlého boha.

Fraón, ktorí predstavoval záruku života, úrodnosti a spravodlivosti v krajine, bol vždy považovaný za inkarnáciu Hora.
Cheprer ( posvätný skarabeus)
Starý Egypt, ktorý videl v tomto malom chrobákovi symbol kozmu, ho vyzdvihol medzi posvätné zvieratá. Egypťania sa obávali kobyliek tak ako moru, lebo vedeli, že ničia úrodu a zapríčiňujú hlad. Naopak, včela bola blahodárnym hmyzom, veľmi si ju cenili pre jej med, ktorý často požívali pri varení, a zároveň ako symbol Dolného Egypta. Čo sa týka muchy afef, ktorá zúrivo tvrdošijne a odhodlane trápila ľudí a zvieratá, tá sa začiatkom 16. storočia pred n. l. stala veľmi cenným vojenským vyznamenaním, symbolom udalosti a neúprosnosti voči nepriateľovi. Malý hmyz, chrobák, bol zase symbolom bohyne Neit, ochrankyne oblasti Nílskej delty a tkania. Egypťania boli jediným starovekým národom, ktorý zaradil chrobáka medzi bohov, pretože scarabeus sacer, po egyptsky cheprer, bol jedným z posvätných zvierat starého Egypta. Tento chrobák si urobí malú guľku z výlučkov cicavcov a do nej znáša vajíčka. Keď sa vyliahnu larvy kŕmia sa z jej obsahu. Takéto správanie Egypťania chápali ako kozmický symbol – chrobák, ktorý ťahá za sebou slnko po nebeskej klenbe počas denných cyklov zrodu a smrti. Pôvodne v kozmologických víziách heliopolských kňazov Cheper predstavoval zároveň slnko zapadajúce aj vychádzajúce, až neskôr znamenal iba slnko, ktoré vychádza. Keďže bol slnkom, každý deň vychádzal z tela bohyne Nut, nebeskej klenby. Čierny skarabeus, ktorý putuje v prachu, mohol stúpať k oblohe vďaka priesvitným a ligotavým krídlam, čím vyvolával iný obraz transformácie a zmŕtvychvstania. Okrem toho zvláštnou zhodou okolností slovo cheprer je veľmi blízke slovu cheper, ktoré znamená „stať sa, transformovať sa“. Cheperu, t. j. podoby transformácie, boli pre Egypťanov stelesnením tej stálej božskej vlastnosti nadobúdať neprestajne rozličné polohy. Pre človeka, ktorý sa smrťou dostáva do sveta mŕtvych, rozmanitosť cheperu – potenciálnych transformácii, dovoľujúcich jeho duši prejsť do stavu najvyššej existencie, opísaných v Knihe mŕtvych – bola základná. Pre všetky tieto príčiny sa skarabeus presadil ako živý obraz viery Egypťanov v prežitie duše po smrti. S amuletmi a skrinkami v tvare skarabea sa stretávame od obdobia dvoch prvých dynastií medzi koncom 4. a začiatkom 3. tisícročia pred n. l. To dokazuje, že táto symbolika vznikla na počiatku egyptskej civilizácie. Skarabeus zdobí množstvo šperkov zo zlata, polodrahokamov, z fajansy a zo skla. Okrem zlatých prsteňov remeselníci vyrábali vzácne ozdoby, ktorými sa pokrývala hruď zosnulého, kde posvätný hmyz ležal vedľa mytologických tvorov, alebo hieroglyfických.

Často tam bolo vidieť skarabea podopierajúceho slnečný kotúč prednými nohami, po bokoch s božskými kobrami alebo posvätnými paviánmi, ktoré držia kosák a kotúč Mesiaca v splne reprezentujúceho boha Thowta. Niektorí amulety obsahujú prosby, vyjadrujúc závislosť od spasiteľskej moci boha. Čítame tam menovite: „Amon-Re vdýchne život tomu, kto ťa miluje“ alebo ešte „Neexistuje iné útočisko srdca než Amon-Rea“. Ale najdôležitejší amulet zostáva „srdcový skarabeus“. Musel byť zo zeleného polodrahokamu a na brušnej časti musel mať citáty z Knihy mŕtvych, inštrukcie dávané srdcu zosnulého, aby mu pomohli prekonať ťažkú skúšku váženia srdca, ktorú vykonal Anup a ktorá mu mala umožniť dosiahnuť raj a nesmrteľnosť.
Posvätný býk
Medzi posvätnými zvieratami starých Egypťanov býk Hapi bol považovaný za boha a uctievali ho tak za jeho života, ako aj po smrti. Kult býka Hapiho, po egyptsky Hp, je jeden z najslávnejších fenoménov starého Egypta. V Egypte kult boha Hapiho pôvodne vznikol v počiatkoch jedného štátu: stopy po ňom nachádzame od prvej dynastie (koniec 4. tisícročia pred n. l.). Hapi bol boh uctievaný v Mennefere (gr. Memfis), prvom ozajstnom hlavnom meste zjednoteného štátu, ktoré založil, podľa historiografickej tradície, tajomný faraón Meni. Od začiatku sa Hapi zjavoval ako mocný boh poľnohospodárstva, obraz sily a plodnosti. Všeobecne ho spájali s bohom Ptahom, ochrancom Mennefera, ktorého akoby bol živým stelesnením, ba, tá časť duše, ktorá berie na seba najrôznorodejšie formy a môže sa vrátiť naspäť do tela po jeho smrti. Na jedno z najslávnejších predmetov preddynastického Egypta na Narmerovej palete, ktorú našli v Nachene (gr. Hierakonpolis), faraón eponym je predstavený v podobe mocného býka, ktorý rohmi rúca opevnenie nepriateľského mesta. V neskoršej ikonografii býk Hapi je obohatený symbolmi, ktoré zvýrazňujú jeho božský a slnečný charakter: medzi rohmi drží kotúč Slnka, ako bohyňa Eset a na čele sa mu dvíha uraeus, posvätný had vztýčený proti nepriateľom, symbol božstva a kráľovstva. Tento vývoj spojený so slnečnou mytológiou, mal za úlohu povýšiť býka medzi bohov. Hapi nebol jediný posvätný býk zo stredovekého Egypta, ktorý mal nejaký vzťah k slnku: existoval aj býk, ktorého Gréci nazývali Buchis, uctievaný v antickom meste Hermontis (egyt. Iunumontu), na juh Wasetu ako prevtelenie boha Rea, a Merwer, ktorý stelesňoval toho istého boha slnka vo svätom meste Inu (gr. Heliopolis). Hapiho kult bol zrejme silne zakorenený vo všetkých vrstvách spoločnosti, lebo ako to potvrdzuje istý grécky prameň, spomedzi všetkých posvätných zvierat Egypťanov iba býka pokladali za plnoprávneho boha.

V Mennefere existovala kasta kňazov, ktorí sa v Starej ríši (27 až 22 storočie pred n. l.) nazývali Haapiho žezlá. Kongregácia bola špeciálne poverená, aby sa starala o živého boha Hapiho, uctievala ho a zabezpečovala jeho kult po jeho smrti. Kňazi brázdili susedné kraje pozdĺž Nílu a starostlivo skúmali všetky teľatá hľadajúc zvláštne znamenia, menovite škvrny na srsti, ktoré označovali posvätné zviera. Podľa Strabóna Hapi „má biele biele čelo iné biele škvrny roztrúsené po tele, zvyšok je čierny. Podľa tých znakov kňazi hodnotia, či je býk hodný, aby prevzal túto posvätnú úlohu“. Nového Hapiho zaviedli do jeho svätyne, kde dostal hárem kráv počas veľkej procesie sprevádzanej veselými oslavami. Zviera žilo v priemere štrnásť rokov. Pri jeho smrti sa odohrával komplexný pohrebný obrad. Ako každá bytosť, božská, alebo smrteľná, Hapi mohol byť stotožnený s Usirom, bohom mŕtvych. Telo mŕtveho posvätného býka mumifikovali, potom vyložili na plť a dopravili k miestu jeho posledného odpočinku. Podľa Plutarcha, gréckeho historika žijúceho v 1. – 2. storočí nášho letopočtu, prejavy smútku a delírium, ktoré sprevádzali pohrebné sprievody, boli hodné Dionýzových orgiastických obradov a sprievodov. Hapiho pochovali v prítomnosti panovníka, alebo kompetentného zástupcu. Prvý z Ptomaiovských panovníkov v 3. storočí pred našim letopočtom ustanovil nového boha Serapisa, pravdepodobne vychádzajúceho z Osiris-Apisa (egyt. Usir-Hapi), mnohotvárneho božstva. Uctievaného v Mennefere. Separis predstavoval synkratizmus charakterov Usira a Dia, dvoch veľkých bohov egyptského a gréckeho sveta, a prispieval k zjednoteniu prvkov týchto dvoch, teraz spojených civilizácii. Z mena Serapis sa odvodzuje slovo serapeum, termín používaný najmä v období gréckom a rímskom na označenie podzemných miest, kde boli konzervované múmie apidov, ktorí prevzali túto božskú funkciu. Keď Auguste Mariette našiel v Mennefere vstup do serapea, ktoré opísal Strabón, prechádzal pomedzi ohromné sarkofágy z lešteného kameňa, v ktorých boli múmie desiatok posvätných býkov, zakonzervovaných kňazmi s rešpektom a zbožnou úctou. Serapeum nie je len nekropolou posvätných zvierat: toto miesto bolo aj predmetom veľmi silného ľudového kultu. Obklopovali ha malé chrámy a kaplnky; navštevovali ho kňazi, pútnici, predavači votívných sošiek, pisári, veštci, vykladači snov. Jeden z tých posvätných zanechal zápis, ktorý sa zachoval storočia: „Poverený bohom vykladám tu sny.

Veľa šťastia! Ja, vykladač, pochádzam z Kréty.“
Thowt
Bol to dôležitý egyptský boh, ktorý bol spojený s kultom Mesiaca, spravoval základné činnosti: ovládanie a požitie vedomostí. Majú niečo spoločné úradník a čarodejník? V našej kultúre práca prvého je stelesnením presnosti a opakovania, zatiaľ čo druhý predstavuje neznámo a tajomno. Obyvateľ starého Egypta by bol hneď odpovedal, že obaja spadajú pod ochranu mocného Thowta, boha písma, jednej z najkrajších postáv egyptského panteónu. Písmo umožňuje pisárovi prostredníctvom záhadných hieroglyfov, nerozlúštiteľných pre väčšinu ľudí, zaznamenať udalosti, obligácie, majetky, históriu. Vďaka tomu, že vedel písať, mohol mať ľahší a príjemnejší život, čo ho postupne dvíhalo na spoločenskom rebríčku. Centrom Thowtovho kultu bolo mesto Chemenu (gr. Hermepolis – dnešný Ešmunén), hlavné mesto pätnásteho nomu Stredného Egypta. Tradícia hovorí, že boh Thowt rozbil prvopočiatočné vajce, z ktorého vyšli štyri prvé bohyne a štyria prví bohovia: podľa toho má mesto meno Chemenu, čo znamená „Mesto ôsmych“. Tento teologický systém založený na ôsmych prapôvodných bohoch dopĺňal systém mesta Iunu (Heliopolu). Gréci neskôr stotožnili postavu tohto egyptského boha so svojím Hermom Trismegistom a Chemenu dostalo meno Hermopilis, čiže Hermovo mesto. Thowt bol zobrazovaný v rôznych podobách: niekedy ako ibis, častejšie ako človek s hlavou vtáka ukazujúci tabuľky s písmom. Uctievali ho aj v podobe paviána, často usadeného na pleciach pisára a pozorne dozerajúceho na jeho písanie. Prečo práve zvieratá ibis a pavián? Egypťania videli ibisy ustavične sklonené – lebo skúmali zem a hľadali potravu - ,akoby lúštili nejaké tajomstvá, a spravili z nich symboly poznania. Podľa inej tézy, keď egyptskí roľníci obrábali polia, sledovali ich čriedy ibisov a bez toho, že by vynaložili akúkoľvek námahu, kŕmili sa červíkmi a malými cicavcami, ktoré vychádzali z brázd. Takto vtáky tučneli, využívajúc prácu iných. Čo a týka paviána, je zo všetkých zvierat najrýchlejší, najšikovnejší a najinteligentnejší. Živý sa, tak ako človek, mäsom aj rastlinami; jeho ruky, také podobne našim, môžu rátať, písať, tvoriť. Podľa jedného magického textu, pochádzajúceho z obdobia Novej ríše, život vznikol z vajca, ktoré ibis, čiže Thowt, zniesol do hniezda. Thowtova manželka bola Sešat a zosobňovala písanie; bohyňa bola často zobrazovaná ako ženská postava odetá v leopardej koži, s perom a papyrusovým steblom. Parochňu mala zakončenú steblom a na jeho konci čnela hviezdica. Ako boh písania Thowt ochraňoval aj reč, myslenie a v dôsledku toho všetky intelektuálne činnosti ľudí aj bohov.

Teologické špekulácie a mytológie, ktoré obklopujú jeho kult a jeho modlitby, stotožňujú Thowta s Ptahom, bohom stvoriteľom a bohom remeselníkov a so srdcom Rea, bohom bohov. Toto zblíženie prisúdilo chemenskému (hermopolskému) bohovi ovládanie arkána (tajných prostriedkov) a obávanú magickú moc. Vďaka mimoriadne rozsiahlym vedomostiam bol tento boh pisárom a sekretárom ostatných bohov. Jemu pripadali úlohy sudcu, sprostredkovateľa, administrátora, konceptného úradníka, ktorý písal správy a robil inventár. Thowt urovnal konflikt kozmickej dôležitosti, ktorý postavil proti sebe Hora a Sutecha, potom, čo títo dvaja dlho a krvavo bojovali. Ich spor sa rozhodol v Chemenu: Thowt vrátil Horovi oko a Sutechovi semenníky. Jeho vzácne vlastnosti sprostredkovateľa sa ukázali, keď rozzúrená bohyňa Hathor opustila egyptskú krajinu, čím ju odsúdila na hladomor. Thowtovi sa s pomocou boha Šua podarí presvedčiť ju, aby bola tolerantnejšia. Thowt je považovaný aj záchrancu, pretože oslobodil Mesiac od útokov Sutecha. Práve táto rola mu vyniesla postavenie mesačného a nočného boha, uctievaného ako „býk uprostred hviezd“. Vďaka týmto čarám Mesiac naberá každý mesiac stratené časti. Múdry Thowt je regulátorom času, ktorý rozdelil na mesiace (prvý je pomenovaný podľa neho). Na Zemi je prvým úradníkom pozemského Usirovho kráľovstva, zatiaľ čo v pekle zhotovuje pre konečný súd presný zoznam hriechov, ktoré spáchal mŕtvy. Fénix
Bájny vták Fénix, symbol nesmrteľnosti, je protagonistom podivuhodných legiend, v ktorých sa vždy zrodil z vlastného popola. Medzi fanatickými tvormi, ktoré klasický svet zdedil od predchádzajúcich civilizácií a ktoré sa neskôr rozšírili na modernom Západe s kresťanskou kultúrou, Fénix zaberá dôležité miesto. V egyptskom náboženstve tohto veľkého vtáka spájali s Usirom a so slnečným kultom praktizovaným v Iunu. Fénix bol symbol slnka, lebo sa hovorilo, že odlieta s rannou zorou ako božská hviezda. Po staroegyptsky sa nazýval Benu a bol symbolom vzkriesenia a nesmrteľnosti ako aj cyklického obnovovania prírody. Podobný vták bol známy aj v starovekej Číne: volal sa Feng-chuang (alebo aj Tan-Miaio), „Rumelkový vták“, a vystavoval na obdiv žiarivé farby, podobné ako páv. Tento čínsky fénix sa zrodil z lúčov Slnka v kráľovstve mudrcov, na legendárnom ostrove, a spieval krajšie ako všetky ostatné vtáky sveta. V pradávnych časoch tradícia prikazovala, aby Feng-chuang navštevoval záhrady cisárov ako znamenie božskej priazne; ale neskôr sa už neobjavoval. Tak ako egyptský Benu, aj Rumelkový vták bol spájaný s prírodnými cyklami.

Legenda o Fénixovi sa rozšírila z Egypta do klasického sveta a odovzdávali a rozširovali ju grécki aj rímski autori. Historik Herodotos vyrozprával vo svojom diele najstaršiu verziu toho mýtu. V skutočnosti v Egypte počul o Fénixovi ako o zvierati, ktoré naozaj existuje, ale videl ho iba namaľovaného na obraze. Podľa jeho slov Fénix prilietal do Egypta z Arábie každých päťsto rokov, aby priniesol do Iunu vajce z myrha, v ktorom bolo telo mŕtveho otca. Vták položil myrhove vajce, potom doň vyďobal dieru, vložil tam telo otca znovu ho zakryl myrhou a odniesol do iunskej svätyne. Plínius Starší vo svojej Prírodovede (Naturalis história) podáva odlišnú verziu od Herodotovej. Podľa jeho prameňov Fénix žil päťstoštyridsať rokov, a keď nastal čas jeho smrti, pripravil si hniezdo zo škorice, tymianu, aromatických tráv, uložil sa doň a zomieral. Z kostí a útrob zvieraťa sa zrodil červík, larva, ktorá sa zmenila na vtáčie mláďa, to prenieslo hniezdo do Iunu a položilo ho tam na oltár boha Slnka. Podľa Plínia Fénixov životný cyklus sa zhodoval s veľkým kozmickým rokom, počas ktorého Slnko, Mesiac a päť vtedy známych planét dokončili úplný obeh a priradili sa k stáliciam. Hovorí sa, že v roku 36 Fénix odletel do Egypta, dovŕšiac veľký rok a že v roku 47 bol odnesený do Ríma a vystavený na komícii. Ale ako Plínius dodáva, nikto neveril, že ide o legendárneho vtáka z Orientu. V rímskom období sa množili pokusy stanoviť dĺžku Fénixovho života a tým aj veľkého kozmického vrchu: podľa rímskeho dejepisca Tacita Fénix žil 1461 rokov; a ak by sme verili jeho Dialógu o rečníkoch z 2. storočia, veľký rok trval 12 994 rokov. Myslelo sa, keď už raz bol zavŕšený astronomický cyklus, svetové dejiny sa budú opakovať, Fénix teda predstavoval istý model alebo zrkadlo Univerza. Verzie tohto mýtu, ktorú ponúka Physiologus, bola najpopulárnejšou v celom kresťanskom stredoveku. Podľa tejto krátkej kresťansko-symbolistickej úvahy o zvieratách napísanej medzi 2. a 4. storočím nášho letopočtu Fénix žil v Indii a každých päťsto rokov odlietal k stromom Libanonu, naplňujúc si krídla vôňami. Iunský kňaz podľa tajomných znamení vedel, že už čoskoro príde, a pokryl oltár úponkami viniča tam kde sa vták, naplnený vôňami, posadil, skôr než zhorel. Nasledujúci deň kňaz našiel v popole červíka, ďalší deň vtáčie mláďa a tretí deň pozdravil kňaza dospelý vták a vrátil sa do Indie. Podľa zbierky Physiologus aj Ježiš Kristus, skôr než umrel na kríži, aby vstal z mŕtvych a vrátil sa do kráľovstva nebeského, prišiel na Zem naplnený ľúbeznou vôňou svojich božských slov.

Physiologus sa symbolika Krista- Fénixy rozšírila v kresťanskom svete a urobila z bájneho vtáka pretrvávajúci ikonografický subjekt. Krátka báseň zo 4. storočia n.l. bola podnetom na teologické práce, ktoré videli vo Fénixovi dokonalý príklad vzkriesenia tela. Ale bez ohľadu na tieto implikácie Fénix bol veľmi rozšírenou postavou v európskej literatúre, od Danteho po Shakespeara. Príslovečné sú verše Metastásia: „Vernosť milencov je/ ako arabský fénix/ každý hovorí, že existuje/ ale nikto nevie, kde je.“































Záver
Toto náboženstvo je jedno z prvých ktoré vznikli. Je o to zaujímavejšie, že sa formovalo, dalo by sa povedať, izolovane. Na severe Egypt oddeľovalo Stredozemné more, na západe to bola púšť, od východu ho oddeľovalo Červené more. Jedine z juhu mal prístup k okolitému svetu a mohol prísť do konfrontácie s inými náboženstvami a kultúrami. Nie len preto je také významné. Z neho vychádzalo potom množstvo iných náboženstiev, ktoré sa začali formovať až oveľa neskôr.
Som rád, že som si zvolil túto tému. Nebolo to ľahká voľba. Dozvedel som sa veľa nového o egyptskom náboženstve a celkovo o Egypte. Prečítal som si množstvo článkov, niekoľko kníh a prelistoval som veľa časopisov v snahe vytvoriť čo najlepšiu prácu, ktorá by sa prihovorila nie len milovníkom histórie, alebo Egypta. Snažil som sa nájsť čo najviac obrázkov, mapiek, plánov, aby to nebol len „suchý“ text. Podarilo sa, a tak som mohol vybrať len to najlepšie.
Pri písaní som strávil veľa času, nebol však zbytočný. Toľko nových informácii o Egypte by som asi nezískal pozeraním dokumentov, ani nikde inde. Snažil som sa spracovať ich čo najprehľadnejšie a najúčinnejšie, aby boli prínosom a použiteľné aj pre iných. Nechcel som, aby som si z mojej práce po niekoľkých rokoch pamätal len známku. Chcel som sa niečo naučiť, k niečomu dospieť. Teraz viem, že sa mi to podarilo. Vyrástol vo mne obdiv a úcta k Egyptu a k jeho božstvám. Veľa vecí si s tejto práce zapamätám a pripojím k iným, ktoré som sa naučil už inde. A to bol, myslím, aj cieľ, s ktorým nám táto práca bola zadaná.















Použitá literatúra:
Atlas mytológie, Ikar 2001
Miloš Bič: V zemi sfíng a pyramíd, Praha 1993
Vojtech Zamarovský: Bohovia a králi starého Egypta, vydavateľstvo Mladé letá, Bratislava 1986
Vojtech Zamarovský: Jejich veličenstva pyramidy, edice Spirála (Československý spisovateľ), Praha 1975.