Na začiatku 11 storočia sa začali organizovať križiacke výpravy. V tomto období existovali tri význačné spoločenské okruhy:
- západné latinské kresťanstvo ktoré malo centrum v Ríme
- východné kresťanstvo ktorého centrum bola Byzantská rýša
- a islam, islam ovládal južné a východné pobrežie stredozemného mora

Pápeži v tomto období
- od roku 1088 až 1099 vládol pápež Urbán II.
- od roku 1099-1118 vládol Paschalis II.
- od roku 1119-1124 - Kalixt II.
- Anastasisu od 1153-1154
- na prelome 12 až 13 storočia vladol Inocenc III.

V období 11 a 12 storočia existoval aj rád Templárskych rytierov. Založilo ho v roku 1118 deväť prevažne francúzskych šľachticov a rytierov. Viedli ich Hugues de Payns a Geoffrey de St. Omer. Prišli do paláca vtedajšieho jeruzalemského kráľa Balduina II. s prosbou, aby ich ustanovil ochrancami pútnikov pred tzv. saracénmi - t.j. neveriacimi moslimskými Turkami, ktorí si vtedy nárokovali na Svätú zem a útočili na kresťanské mestá.

Balduin II. ich žiadosti vyhovel, a tak zložili sľub chudoby, cudnosti a cirkevnej vernosti v prítomnosti jeruzalemského patriarchu Theoclea. Kráľ im zároveň dal za príbytok časť svojho paláca v blízkosti Šalamúnovho chrámu - templa. Odtiaľ pochádza aj ich názov, ktorý pôvodne znel „Rád Chudobných Rytierov Kristových a Chrámu Šalamúnovho".

Kráľ Balduin II. im podľa legendy venoval aj pozemok v blízkosti paláca, kde si mohli cvičiť svoje bojové umenie.
V priebehu desiatich rokov sa počet rytierov templárskeho rádu rozrástol z deväť až na tristo rytierov, ktorí velili ďalším tritisícom mužom v templárskej armáde.