Rétorika v starovekom Ríme

Rímska rétorika sa vytvárala pod vplyvom gréckej rétoriky. Znalosť rétoriky bola nutná zvlášť pre činnosť právnickú a politickú. Stala sa súčasťou všeobecného vzdelania. Dovŕšiteľom antickej rétoriky bol Cicero, autor niekoľkých spisov z teórie a dejín rečníctva. Najobsiahlejšia zachovaná učebnica rétoriky je od klasicistu Quintiliana. Pozoruhodný výklad úpadku rečníctva za cisárstva podal Tacitus. Rečnícka teória rozlišovala 3 druhy rečníctva: politické, súdne a slávnostné. Pod rečníctvo slávnostné sa zahŕňajú všetky reči, ktoré nemali praktické uplatnenie na politickom zhromaždení alebo na súde: panegyriky, pohrebné reči, lat. laudatio a vituperatio -oslavná a hanlivá reč; ďalej výklady o najrôznejších témach.
Najskôr a najpodrobnejšie boli spracované zásady pre súdnu reč. Podľa typu súdnej reči sa delí reč do 4 častí : 1. úvod
2. rozprávanie
3. dokazovanie alebo vyvrátenie
4. záver
Rétorika sa obvykle vykladala v 5- tich častiach, podľa úlohy rečníka: 1. zobranie materiálu
2. jeho usporiadanie
3. štylické spracovanie reči
4. zapamätanie reči
5. prednes
Najdôležitejšia bola prvá časť, ktorá určovala obsah reči, a časť tretia , náuka o štýle. Štýlu bola venovaná v rétorike veľká pozornosť. Štylická kritika rozoznávala 3 základné druhy slohu: 1. Vysoký – povznesený
2. Stredný
3. Nízky – vecný
Každý z nich bol považovaný za vhodný pre inú funkciu reči: vzrušovať, esteticky pôsobiť a poučovať. Vo vplyve rétoriky na antickú prózu sa právom vidí i stránka negatívna – precenenie formy na úkor obsahu.

Markus Tulius Cicero (106-43 p. n. l.). Narodil sa v Arpine v strednom Taliansku, významný politik, spisovateľ a najväčší rímsky rečník. Pochádzal zo zámožnej jazdeckej rodiny. Jeho predkovia nezastávali v Ríme vyššie úrady. Dostal dobré vzdelanie a skoro dosiahol úspech ako obhajca.

Za pobytu v Aténach sa vo filozofickej škole akademickej utvrdil v názore o nutnosti filozofického vzdelania pre rečníka – štátnika. Politickú kariéru zahájil ako kvestor r.75. Vrchol svojej politickej kariéry dosiahol Cicero v r. 63, kedy zastával konzulát. Za svoj najzaslúžilejší politický čin pokladal, že ako konzul potlačil sprisahanie. Pri tejto príležitosti predniesol 4 známe reči. Vinníkov odsúdil k smrti bez súdu, čo neskôr využil jeho nepriateľ P. Clodius Pulcher a poslal ho r. 58 do vyhnanstva.
Neskôr bol povolaný späť do vlasti, kde sa mu dostalo slávneho prijatia. Bol známym obhajcom, kde pri obhajobách využíval rétorické schopnosti. Venoval sa aj literárnej činnosti. Pracoval na spisoch rétorických O rečníkovi a politicko-filozofických O štáte a O zákonoch. Po Cézarovej smrti sa stal jedným z vodcov senátnej strany. Roku 43 bol zavraždený na Antoniovo prianie.
Cicerova literárna činnosť bola veľmi rozsiahla a mnohostranná. Okrem rečí, ktoré bezprostredne súviseli s jeho rečníckou praxou, vydal veľa rétorických a filozofických spisov, napísal niekoľko epických básní, prekladal z gréčtiny a zanechal rozsiahlu korešpondenciu. Jeho reči sú historické dokumenty a vynikajúce umelecké diela. Sú cenným prameňom pre poznanie rímskych dejín, práva, štátneho zriadenia .