Rímska rétorika sa vytvárala pod vplyvom gréckej rétoriky. Znalosť rétoriky bola nutná zvlášť pre činnosť právnickú a politickú. Stala sa súčasťou všeobecného vzdelania. Dovŕšiteľom antickej rétoriky bol Cicero, autor niekoľkých spisov z teórie a dejín rečníctva. Najobsiahlejšia zachovaná učebnica rétoriky je od klasicistu Quintiliana. Pozoruhodný výklad úpadku rečníctva za cisárstva podal Tacitus. Rečnícka teória rozlišovala 3 druhy rečníctva: politické, súdne a slávnostné. Pod rečníctvo slávnostné sa zahŕňajú všetky reči, ktoré nemali praktické uplatnenie na politickom zhromaždení alebo na súde: panegyriky, pohrebné reči, lat. laudatio a vituperatio -oslavná a hanlivá reč; ďalej výklady o najrôznejších témach.
Najskôr a najpodrobnejšie boli spracované zásady pre súdnu reč. Podľa typu súdnej reči sa delí reč do 4 častí : 1. úvod
2. rozprávanie
3. dokazovanie alebo vyvrátenie
4. záver
Rétorika sa obvykle vykladala v 5- tich častiach, podľa úlohy rečníka: 1. zobranie materiálu
2. jeho usporiadanie
3. štylické spracovanie reči
4. zapamätanie reči
5. prednes
Najdôležitejšia bola prvá časť, ktorá určovala obsah reči, a časť tretia , náuka o štýle. Štýlu bola venovaná v rétorike veľká pozornosť. Štylická kritika rozoznávala 3 základné druhy slohu: 1. Vysoký – povznesený
2. Stredný
3. Nízky – vecný
Každý z nich bol považovaný za vhodný pre inú funkciu reči: vzrušovať, esteticky pôsobiť a poučovať. Vo vplyve rétoriky na antickú prózu sa právom vidí i stránka negatívna – precenenie formy na úkor obsahu.

Markus Tulius Cicero (106-43 p. n. l.). Narodil sa v Arpine v strednom Taliansku, významný politik, spisovateľ a najväčší rímsky rečník. Pochádzal zo zámožnej jazdeckej rodiny. Jeho predkovia nezastávali v Ríme vyššie úrady. Dostal dobré vzdelanie a skoro dosiahol úspech ako obhajca.