Kresťanstvo v Ríme

Kresťanstvo v Ríme

Prvé stopy kresťanstva v Ríme

Skôr, ako vystúpili prví kresťanskí apologéti na obranu kresťanov so svojimi spismi, kresťania v Ríme písali svoju druhú apológiu v katakombách, kde pochovávali svojich mŕtvych a svojimi nápismi na hroboch vyznávali svoju vieru a nádej vo večný život. Svojou vierou vyjadrovali tichý protest proti štátnemu pohanskému náboženstvu a nepriateľstvu, ktorým sa tento svet pohastva staval voči nim. Pri hroboch mučeníkov sa zhromaždovali, aby sa posilnili vo svojej viere a povzbudili k vernosti ku Kristovi, a tak si uchovali svoju kresťanskú vieru. Týmto postojom zachovali svoje svedectvo, zapísané na náhrobných nápisoch, nástenných maľbách i sarkofágoch, budúcim generáciam. Tieto svedectvá odhaľuje a sprístupňuje kresťanská archeólogia, ktorej počiatky siahajú do druhej polovice 16. storočia.

Kresťanská argeólogia sa najprv zaoberala životom prvých kresťanov na základe hmotných aj písomných prameňov. Neskôr sa však táto disciplína začala viac sústrediť na štúdium vecných pamiatok a starovekých kresťanských monumentov.

Rím v dobe zrodu kresťanstva

S kresťanstvom je nerozlučne spätý Rím. Okrem Ríma aj ostatné staroveké mestá ako napr. Jeruzalem, ktorý je kolískou kresťanstava, ale i Carihrad, Antiochia, Korint, Solún a iné, sú tesne späté s kresťanstvom. Budeme si všímať všetky zaujímavé nálezy z týchto oblastí, no naša pozornosť sa predovšetkým bude sústrediť na Rím. Totižto otázky súvisiace s týmto mestom sú vrcholne dôležité. Bol sv. Peter naozaj v Ríme? Skutočne bol prvým biskupom Ríma a aj tam zomrel mučeníckou smrťou? Tieto otázky nie sú náhodné. Martin Luter totiž tvrdil, že sv. Peter nikdy nebol v Ríme a nezomrel mučeníckou smrťou, potom primát Rímskeho biskupa je vážne spochybnený. Môžeme po toľkých stáročiach s istotou potvrdiť prastarú tradíciu, že sv. Peter zomrel mučeníckou smrťou v Ríme a, že sa skutočne tam nachádza jeho hrob? Zodpovedať takéto otázky a riešiť podobné úlohy si kladie pred seba kresťanská archeólogia, ktorá chce predovšetkým vyniesť znovu na povrch doklady o živote a zmýšlaní kresťanov. Poukazuje na veľké svedectvo, ktoré vydali kresťania starovékemu antickému svetu o svojej viere.

Postavenie kresťanov v prvých storočiach v období Ríma

O počiatkoch kresťansva sa dozvedáme už zo samostatných evanjeliových správ. Svätý Lukáš evanjelista píše: „ V tých dňoch vyšiel rozkaz od cisára Augusta spísať celý svet“, aby týmito slovami uviedol narodenie Ježiša Krista a mohol tak tento historický fakt pevne ukotviť v historikej dobe. Bolo to teda za vlády cisára Augusta, ktorý bol prvým rímskym cisárom (27 pred Kr. – 14 po Kr.). Vládol pevnou rukou a ukončil dlhé obdobie občianských vojen. Bol Caesarovým dedičom, vlastným menom sa nazýval Gaius Iulius Caesar Octavianus. V 31. roku pred Kr. Octavianus bojoval proti Marcovi Antoniovi a v námornej bitke pri Actiu, na západnom pobreží Grécka, nad Antóniom zvíťazil. Marcus Antonius a jeho milenka, egyptská kráľovna, spáchali samovraždu a Octavianus sa stal absolutným vládcom Rímskej ríše. V roku 27 pred Kr. mu udelili čestný titul „ Augustus“ – Vznešený, čo potvrdil i senát udelením osobitných právomocí.

Neskôr zísakal aj ďalšie mimoriadne právomoci, ale vždy dbal o to, aby mu ich senát odhlasoval, aby sa nedotkol republikánskeho cítenia. Predsa však za jeho vlády senát úplne stratil politickú nezávislosť a stal sa iba administratívným orgánom. Horné vrstvy však uvítali nový režim, pretože priniesol mier, stabilitu a možnosť prosperity. Taktiež i v provinciách, ktoré veľmi trpeli občianskými vojnami, oslavovali Augusta ako záchrancu a dobrodinca. V celej ríši vznikol kult cisára. Augustovo panovanie charakterizovali víťaztvá v zahraničí a mier doma. Toto obdobie je charakterizované ako rímsky zlatý vek, v ktorom sa darilo obchodu a poľnohospodárstvu, rozvíjal sa mestský život a prekvitalo umenie. Negatívnou stránkou však bolo potlačenie politickej opozície a slobody prejavu. Toto je stručná charakteristika svetovládnej Rímskej ríše v období, v ktorom vstupuje do tohto sveta Ježiš Kristus.

Rímske náboženstvo

Keď Rimania premohli Etruskov, priniesli si víťazoslávne do Ríma aj ich bohyňu Juno. Zo všetkých miest, kde si Rimania podmanili národy, prinášali si do Ríma aj ich bohov. Rímsky Pantheon sa stále viac napĺňal, takže v cisárskej dobe mohol Plínius napísať tieto slová: „ Náš národ je tak zaľudnený bohom, že ľahšie je v ňom stretnúť sa s bohom ako s človekom“. Podľa Varonovho katalógu mal Rím až 30 000 úradne uznaných božstiev, z ktorých však mnohé časom vyšli z módy. Vyššie triedy prejavovali voči náboženstvu istý skeptizmus a väčšiu dôveru mali vo filozofiu. Často sa vyskytovala v naboženskom prejave aj chrámová prostitúcia a pod kepienkom prejavovania úcty božstvám sa konali spustlé, nemravné orgie.
V Ríme sa usadili aj Židia, ctitelia Jahveho, jediného Boha Stvoriteľa všetkých vecí. Židia sa vo všeobecnosti usadzovali všade vo väčších obchodných mestách Rímskej ríše. Julius Caesear im dal slobodu vyznania, zbavil ich vojenskej služby a dovolil im žiť podľa ich vlastných zvykov a zákonov. Cisár Augustus nariadil, aby sa kvôli Židom nerozdeľovalo obilie v sobotu. Jeho dcéra Julia venovala Jeruzalenskému chrámu vzácne náradie zo zlata a striebra. Pod cisárskou ochranou boli tiež synagógy a židovské školy. Z tejto priazne boli však aj určité výnimky. Prenasledoval ich cisár Tibérius i Klaudius. Spisovatelia Horác, Juvenal, Suetonius, Tacitus, ba i Seneka si z nich robili posmech. Zásadne však rímske pravo povoľovalo židovské náboženstvo, a preto platilo ako štátom uznané, teda tzv. „religio licita“, preto do synagóg mohli prichádzať nielen Izraeliti, ale aj prozeliti obidvoch pohlaví z rímskej aristokracie. O tom svedčia náhrobné nápisy objavené v židovských katakombách. Na jednom náhrobku je zmienka, že Paula Veturia, po tom čo prijala židovské náboženstvo, dostala meno Sára.

Kresťania v tieni synagógy

O kresťanoch sa štátna rímska moc dozvedela, až vtedy, keď vznikli medzi nimi a synagógou spory. Štát považoval kresťanov len za novú židovskú sektu a preto ich zahrňoval do rubriky „ licita religio iudeorum“. Pre kresťanov to znamenalo veľkú výhodu, pretože mohli tak do istej miery používať výsady uznaného a dovoleného náboženstva. Židia sa ich však zriekli a žalovali na nich mestským prefektom, že sú nepriatelia židovstva. Vrchnosť však tieto sťažnosti prijímala veľmi rezervovane, lebo po vyšetrení obyčajne boli kresťania oslobodení, keďže nespadal ich prípad pod nijaký paragraf tresného zákonníka. Príkladom je postoj achajského prokonzula Galliona voči sv. Pavlovi. „ Židia, keby išlo o nejakú krivdu, alebo veľký zločin, vypočul by som vás podľa práva. Ale keďže sú to spory o učenie, o mená a o váš zákon, to si rozhodnite sami. V takých veciach, ja totiž sudcom nechcem byť“. Obdobne pri druhom zatknutí Pavla, sa zachoval voči nemu aj rímsky tribún Klaudius Lyziáš, ktorý v liste Félixovi uvádza: „ Židia ho obžaluvavajú pre sporné veci svojho zákona, on však nemá nijakého obvinenia, hodného smrti alebo väzenia“. Tiež edikt cisára Klaudia, o ktorom sa zmieňuje Suetonius, hovorí o tom, že Rím nerobil veľký rozdiel medzi Židmi a kresťanmi. Klaudius kvôli nepokojom vyhnal Židov z Ríma, ale dotýkalo sa to aj kresťanov, ako sa to dozvedáme zo Skutkov apoštolov. Aquila a Priscilu stretáva sv. Pavol v Korinte, pretože ako kresťania museli opustiť Rím.

Prenasledovanie kresťanov po požiari Ríma

Kresťania vyšli z tieňa synagógy po požiari mesta Ríma, ktorý vypukol 17. júla 64, dva roky po ukončení procesu sv. Pavla. Dôsledky požiaru, ktorý vyčíňal 6 dní a 7 nocí, boli hrozné. Požiar zničil do základov tri mestské okresy a z ďalších siedmich ostali len rutiny. V plameňoch zahynulo aj veľmi veľa ľudí. Požiar vypukol v cirkuse a rozšíril sa na staré mesto. Medzi ľudom sa povrávavalo, že pôvodcom požiaru je sám cisár Nero. Suetonius a Dio Gassius ho otvorene obžalovali zo zločinu. Taticus uvádza túto správu iba ako mienku ľudu. Suetonius, však tvrdí, že Nero sa skutočne prizeral z paláca na požiar, pričom bol oblečený do hereckých šiat, spieval a hral o zániku Tróje a tešil sa z pekných plameňov. Niektoré pramene uvádzajú, že cisár Nero na podnet svojej konkúbíny Popey Sabiny, označil kresťanov za podpaľačov, aby sa tak sám očistil od podozrenia. Tacitus píše, že najprv boli zatknutí tí, ktorí sa priznali, že sú kresťania a potom ich zradou veľké množstvo iných, ktorým sa síce nedokázal zločin podpaľačstva, ale nenávisť k ľudskému pokoleniu.

Verejná mienka bola vybičovaná do nepríčetnosti a chcela dať voľný priebeh „spravodlivéme“ hnevu. Rozhnevaný ľud chcel vykonať pomstu na tých, ktorí boli označení za nepriateľov ľudského pokolenia. Používali sa najrozmanitejšie tresty, pri ktorých sa mohla uplatniť ľudská fantázia. Kresťanov obliekali do kože divých zvierat, hádzali ich napospas divým psom, iných polievali smolou, priviazali ich na koly a zapaľovali, aby osvetľovali vatikánske záhrady.
Tu sa však historici nezmieňujú o žiadnom cisárskom edikte, na základe ktorého sa uskutočňovalo toto prenasledovanie kresťanov po požiari Ríma. Preto sa niektorí autori domnievajú, že keby nebolo požiaru, nebolo by ani prenasledovania. Sv. Pavol bol prepustený z väzenia dva roky pred požiarom z čoho je zrejmé, že štátna moc nevnímala kresťanstvo ako zakázané naboženstvo. Bolo to náboženstvo dovolené, v zmysle vyššie uvedených téz, lebo bolo chápané ako odnož židovstva. Ale ani po smrti Nera nevyšiel žiaden protikresťanský edikt. Kresťania žili až do posledných rokov Domiciánovej vlády pokojne. Považovali ich za židovskú sektu a preto spolu zo Židmi platili kapitolskému chrámu daň, ktorú predpísal cisár Vespazián.
Prenasledovanie kresťanov za čias dominátu

V roku 94, počas vlády cisára Domiciána, vypuklo druhé krvavé prenasledovanie kresťanov. Obeťami sú aj osoby z vyšších kruhov, z rodín senátorov, ba aj z rodín blízkych trónu, ako napr. Flavius Clemens so svojou manželkou Flaviou Domitillou a iné ženy z Domiciánovho rodu. Cisár vytýkal Clementovi a Domitille zločin pohŕdania otcovskýni bohmi a prijatie židovských zvykov. Táto výčitka potvrdzuje skutočnosť, že ešte koncom storočia boli kresťania stotožňovaní so Židmi a na druhej strane ukazuje, že štátna moc videla v kresťanoch nebezpečenstvo pre bohov Pantheonu. Cirkevný historik Euzébius uvádza, že v 15. roku Domiciánovej vlády s mnohými bola poslaná do vyhnanstva na ostrov Pontia, kvôli svojej pevnej viere v Krista, aj Flavia Domitilla, dcéra sestry Flavia Klementa, jedného z niekdajších rímskych konzulov. Po Domiciánovi nastúpil na trón Nerva a panoval v rokoch 96/98. V druhom roku jeho vlády napísal Clement, rímsky biskup a tretí nástupca sv. Petra, list cirkevnej obci v Korinte. V liste Clement vyzýva kresťanov k modlidbe a aj za svetských predstavených.

Po Nervovi nastúpil na trón cisár Traján , ktorý vládol v rokoch 98 – 117. V rokoch 111 – 113 bol Plínius ml. miestodržiteľom v provincii zvanej Bitýnia. Tento napísal Trajánovi list, v ktorom ho informuje o rozšírovaní kresťanov, pričom ho žiada o radu, ako si má v tejto otázke počínať. Informuje cisára o tom, že kresťania sa stretávajú v určitý deň pri východe slnka a spievajú si piesne o Kristovi ako Bohu. Cisár Traján odpovedal v zmysle, že si Plínius počínal dobre, že kresťanov netreba vyhľadávať, ale keď sú usvedčení, treba ich potrestať. Nariaďuje, že treba prijať anonymné žaloby. Z tohto Trajánového listu je zrejme, že od tejto doby je zločin už púhe zotrvanie pri kresťanskom mene. Človek už tým samým, že je kresťan má byť potrestaný smrťou. Od tejto doby sa kresťania stretávajú na každom kroku s odmietnutím v zmysle hesla „ vám nie je dovolené byť“ – Non licet vos esse.

Otáznikom ostáva, prečo Traján, ktorý bol spravodlivý zaujal takýto postoj voči kresťanom. Odpoveďou by mohlo byť to, že v kresťanoch videl nedovolený spolok. Všetky neštastia, ktoré sa stali boli prisudzované kresťanom a porovnávali ich s čarodejníkmi a vyžadovali také tresty, aby ich čo najviac mohli mučiť a aby čo najdlhšie mohli pociťovať bolesť z umierania. Okrem toho sa na kresťanov hodil aj paragraf Zákona dvanástich dosiek, zakazujúci cudzie náboženstvo a kult, ktorý neschváli senát. Nečudo, že takto bol kresťan považovaný za nepriateľa vlasti a ľudského pokolenia. Tieto kruté zákony trvali počas celého druhého i tretieho storočia.

Zdalo by sa, že toto je to najhoršie, čo mohlo kresťanov postihnúť a že nič horšie už nemôže prísť, respektívne mohol by to byť už koniec. Ale nebolo to tak. Počas vlády cisára Septimiusa Severa sa kresťania dožili toho najhoršieho a to, že sa im celý ľud začal posmievať a to nie len ústne, ale aj zobrazovaným posmešných karikatúr na stenách.

V roku 303 však vypuklo ešte dalšie prenasledovanie, ktoré vyvolal cisár Dioklecián. Tisíce veriacich šli na smrť, pričom hynuli mečom alebo na hranici. Kostoly boli zbúrané, cintoríny skonfiškované. Nastal otvorený boj aj proti cirkevnej hierarchii. Vláda nariadila prefektúre, aby pápežovo meno vymazala zo zoznamu predstavených dovolených kolegií. Začalo to za pontifikátu Marcelína r. 304. Jeho nástupcu, pápeža Marcela, cisár žiadal, aby sa vzdal svojej hodnosti, ale on odmietol, preto musel ísť do vyhnastva. Podobný osud postihol aj pápeža Eusébia roku 311. Po ňom bol zvolený Miltiades a to ešte v tom istom roku. Vláda ho spočiatku ignorovala. Onedlho však dostal od Maxencia výnos, ktorý rušil konfiškáciu cirkeného majetku a tým ho panovník znovu uznal za legálneho predstaviteľa cirkvi. Miltiades hneď potom poslal diakonov s cisárskym výnosom na mestskú prefektúru, aby si žiadali navrátenie cirkevného vlastníctva, ktoré skonfiškoval Dioklecián.

Vykupenie kresťanov v období rímskej ríše

O dva roky potom ako Dioklecián povracal skonfiškovaný majetok, sa kresťania dočkali spravodlivosti. V roku 313 sa totiž konal Milánsky edikt, ktorý rozšíril privilégia, ktoré dal Maxencius rímskej cirkevnej obci, na celú cirkev. Tento edikt vyhlásil cirkev za právnicku osobu a kresťanské naboženstvo pred zákon postavil na úroveň pohanského náboženstva. Tiež nariaďuje, že všetci, ktorí dostali domy alebo kostoly patriace kresťanom počas prenasledovania, či už od vlády alebo od niekeho iného, majú ich okamžite vrátiť pôvodnému majiteľovi.

Od tohto obdobia majú kresťania voľnu ruku, v realizovaní svojho života a počas celých nasledujúcich dejín sa už nedostali pod takú nadvládu ako počas obdobia rímskej ríše. Dalo by sa povedať, že v dejinách vývinu kresťanstva bolo toto obdobie tým najhorším aké kresťanstvo samo o sebe stretlo. Treba pripomenúť, že kresťanom trvalo mnoho rokov dokiaľ sa dostali z chudoby, do ktorej boli zvrhnutí.
Posmrtný život kresťanov a Rímanov

Spôsob pochvávania bol rôzny. Záležalo to vo väčšej miere v tom, ako solventní boli príbuzní zosnulého. Taktiež záležalo aké naboženstvo vyznávali. Kresťanské hroby sa nedali tak ľahko odlíšiť od hrobov pohanských. Pochovávali sa na povrchných pohrebiskách, kde sa vyskytovali zväčša skupinové hroby, chudobnejšie i bohatšie. Bolo zvykom obrátiť mŕtvolu smerom na východ. A však najednoduchší a najlacnejší spôsob pochovávania bol, že sa do zeme vykopala jama, do nej sa uložilo telo a zasypalo sa zemou po úroveň okolitého terénu. Kresťania mali tendenciu preberať zvyklosti aj od iných civilizácií, a preto sa v ich hroboch neskôr objavujú aj nejaké predmety zo striebra, bronzu či zlata. Tie najbohatšie vrstvy obyvateľstva pochovávali svojích zosnulých, ukladaním do sarkofágu z kameňa, pálenej hliny, mramoru ojedinele aj z olova. Najluxusnejším pochovávaním zosnulých bolo uloženie mŕtveho tela do mauzólea. Veľkolepé hrobky boli postavené v podobe antického chrámu na vysokom podstavci. Hlavnou časťou bola hrobová komora. Pomenovanie mausóleion je odvodené od monumentálnej hrobky kráľa Maussóla a jeho manželky Artemisie v Halikarnasse. V Ríme označovali výrazom mausoleum každý monumentálny náhrobok. Kresťania prebrali aj tento spôsob pochovávania. Najrozšírenejším spôsobom pochovávnia v Ríme boli katakomby.

Rímske katakomby sa skaladajú z veľkého labyrintu chodieb, ktoré sa nachádzajú nielen pod terajším mestom, ale aj za ním, pod pahorkami. Podzemné chodby, ktoré niekedy nad sebou vytvárajú až štyri poschodia, majú celkovú dĺžku 876 km.
V 3. stotočí rímska kresťanská cirkevná obec mala 25 až 26 veľkých a 20 menších, od seba oddelených katakomb. V súčasnosti vďaka vedcom, ale hlavne de Rossimu, poznáme viac než 60 katakomb pod Rímom a jeho okolím. Tieto rozsiahle podzemnné miestnosti majú viac než 6 miliónov hrobov. Podľa výskumov de Rossiho hrobári patrili k nižšiemu kléru, a podľa hodnosti boli asi na úrovni rádových frátrov. Sv. Hieronym sa o nich zmieňuje slovami: „ Primus igitur in clericis fossariorum ordo est“. Táto funkcia sa dedila z otca na syna. Ako možno vidieť z viacerých pamiatok, zdrojom odživy hrobárov bol predaj hrobiek, ale len od konca IV. storočia, lebo cirkev sa už postarala o ich živobytie.

Hrobky sa uzatvárali mramorovými alebo terakotorovými tabuľami a vzduchotesne tapetami, aby pochovaní neškodili zdraviu prítomným pri náboženských zhromaždeniach a oslavách. Tieto tabule sa označovali slovaom titulus a boli na nich namaľované alebo vyryté nápisy vzťahujúce sa na pochovaných. Ako som už spomínala, hrob nad ktorým je polkruh sa nazýva arkosolium, kým druhý typ hrobu, ktorý je rovný, v tvare obdlžníka vytesaný do steny, sa označuje ako sepolcro a mensa. Na nasledujúcom náčrtku možno tieto rozdieli vidieť. Mramorová doska, ktorá uzatvárala hrob, tabuľa, mensa, pri obidvoch druhoch týchto hrobov slúžila ako oltár. Zväčša do takýchto krajších hrobov pochovávali mučeníkov. Pamiatku ich smrti oslavovali eucharistickou obetou.

Z tohto starokresťanského zvyku vznikol príkaz cirkvi, že svätá omša sa smie slúžiť len nad svätými relikviami. Veľký rozsah katakomb a ich stavba vyvolala otázky, ako mohli pohanskí Rimania dovoliť kresťanom stavať tieto obrovské podzemné cintoríny, ktorými podkopali mesto krížom-krážom labyrintovými chodbami. Budovali sa tieto diela so súhlasom, či bez súhlasu svetskej vrchnosti?

Na tieto otázky odpovedá samotný vznik katakomb. Je prirodzené , že na začiatku boli cintoríny veľmi malé, pochovávali sa v nich jednotlivci alebo rodiny. Majetní veriaci, ktorí vlastnili pozemky v blízkosti mesta ochotne prepustili tieto pozemky na zriaďovanie cintorínov. Podľa rímskych zákonnov dokonca aj posledný zločinec, ktorého zákonná moc popravila, mal právo na pochovanie. Kresťania, ktorí prejavovali úctu telesným pozostatkom mučeníkov, nemali úradne zakazané ich pochovávanie. Pritom sa kresťania snažili špongiami a plátenými šarkami vysať a vyzbierať aj vyronenú krv, lebo túto vyliatu krv mučeníkov považovali za svätú. Tak zachytili veriaci napr. aj krv sv. biskupa a mučeníka Januára. Okolo hrobov mučeníkov sa nechali pochovať viacetí veriaci kresťania, lebo byť pochovaný v blízkosti hrobu mučeníka, znamenalo jeho ochranu alebo orodovanie u Boha.
Každý staroveký národ, vrátane Rímanov, mal vo veľkej úcte testamenty zomrelých a posvätnosť hrobov. Táto úcta sa vzťahovala na hroby mučeníkov, na relikvie, ako aj katakomby s relikviami veriacich a chránila ich.

Čo dodať na záver? Asi len toľko, že život kresťanov v období rímskej ríše, nebol vôbec, ale vôbec jednoduchý a klobúk dole kresťanom, ktorí tak tvrdo a dlho bojovali za svoje práva aj niekoľko desiatok rokov.