Záver z pohľadu slovenskej interpretácie poznania dejín

Naša slovenská identita siaha až do obdobia Samovej ríše, keď sa vytvárala slovanská spolupatričnosť Slovienov, predkov Slovákov, a formoval sa vlastný jazyk. Toto vedomie sa upevnilo za čias Nitrianskeho kniežatstva a najmä Veľkej Moravy. Názov Slovien – Slovienin – Slovan, má prirodzené pokračovanie znení Slovák – slovenčina – Slovenský.
Vznik staroslovienčiny – prvého spisovného jazyka Slovanov treba hľadať v glagovskom kláštore Dalmácii, kde kláštorný mních sv. Hieronym koncom 4. a začiatkom 5. storočia zostavil glagolskú hlaholiku, ktorú používali národy Chorvátska a Slovinska. V 9. storočí solúnski bratia Konštantín a Metod zdokonalili hlaholské písmo, ktoré bolo založené z 38. písmen a tvorili ho tri znaky: kruh, trojuholník a kríž. Táto hlaholika sa stala nástrojom premeny staroslovienčiny na literárny jazyk Slovanov, z ktorého sa vyvinuli súčasné slovanské jazyky.

Najstaršou písomnou pamiatkou v tomto hlaholskom písme sú Kyjevské listy z 10. storočia. Na žiadosť byzantského cisára Simeona (893 - 927) Konštantín Preslávsky, žiak Naumov (Metodov) v roku 893 zostavil jednoduchšie písmo ako bola hlaholika, tzv. cyriliku, ktorá vznikla aplikáciou gréckeho písma na slovanské hlásky a toto písmo sa rozšírilo do ¼ sveta, a nielen k Slovanom. Grécke písmo malo 24 znakov a stalo sa základom modernej latinky, ktorou píšeme do dnes. Aj keď vývoj jazyka a písomníctva prešiel dlhým vývojom, treba byť hrdý na to, že už v roku 869 sv. Cyril slúžil v Ríme sv. omšu – liturgiu v slovienskom jazyku, ktorý už v tom čase patril medzi najuznávanejšie, hneď po latinčine, gréčtine a hebrejčine. Treba povedať, že naše písmo a jazyk sú založené na indo – keltskom základe a preto malo i pomalší vývoj ako písmo starých civilizácií –Sumerov, Egypťanov a pod. (viď európsky strom jazykov).

K najcennejším písomným pamiatkam nášho slovenského národa patria listiny písané glagovskou hlaholikou sv. Hieronyma zo 4. - 5. storočia. V roku 1944 ThDr., PhDr, Jozef Vševald Gajdoš, kňaz, litertárny bádateľ, knihovedec, z Mane, okres Nové Zámky uverejnil správu o svojom objave staroslovienskych Hlaholských listov z 13. a 14. storočia (Hlohoveckých a Svätoantolských listoch), ktoré majú chorvatskú a českú provenienciu - pôvod.
Vysvetliť etymologické (pôvodné) odvodenie názvu slova Slovan - Slovák je takmer nemožné, pretože je viac verzií na vysvetlenie. Napríklad: Český kronikár Pulkava v 14. storočí odvodzuje názov Slovan od pojmu „slovo,“ Ján Kollár v 19. storočí od slova „sláwa,“ Grécky historik Ptolemaios 200 rokov pred Kristom menuje v Európe etnikum „Suovenoi“, vlastne „Slovieni - Suovieni ,“ Vikingovia nazývajú Slovanov „Vanna“, starí Etruskovia v Taliansku sa sami volajú „Veneti,“ podobne aj Homér v 9. storočí pred Kristom pozná etnikum, ktoré žije na pobreží Adriánskeho mora a volajú sa „Venéti, Henéti“.

Názov Slavjan znamenalo „otrok“. Etniká na európskom kontinente sa odlišovali aj podľa toho kde bývali, napr.: Polabskí Slovania, Lužickí Srbi, Pomorania, Moravania, Korutánci-Slovieni, Horvati, Srbi, alebo podľa panovníckych skupín: Česi, Bulhari, Poliaci – lovci.
V tejto historickej perspektíve sú oficiálne tvrdenia našich historikov o príchode a existencie slovanských - slovenských kmeňov na našom území z 5.- 6. storočia oficiálnym klamstvom. Otázkou je, že prečo „naša veda“ tvrdí niečo, čo nezodpovedá skutočnosti?

Slovania patria spolu s Germánmi, Keltmi, Grékmi, Iráncami, Indmi a ďalšími národmi k Indoeurópanom, k veľkej skupine ľudstva, kedysi spojené spoločným jazykom a ich pravlasť sa nachádzala niekde v strednej Ázii, odkiaľ sa od 3. – 2. tisícročia pred Kr. rozišla najmä na juh a západ Európy. Jednotlivé národné vetvy sa rozchádzali z toho spoločného kmeňa postupne.
Keď dnes v období existencie samostatného Slovenska hovoríme o našich dejinách, musíme zohľadniť to, že história je vždy nielen spoločnou identitou toho, ktorého národa, ale aj historickým produktom manipulácií mocenských záujmov. Po celé dejiny otázka Slovanov – Slovákov v Európe bola v pozadí. K základnému zvratu došlo až koncom 18. storočia a v priebehu 19. storočia vplyvom „ Toleranzpatentu“, pretože aj slovenské územie patrilo habsburskému cisárovi Jozefovi II. Prvý raz v dejinách sa priznávajú občianske a ľudské práva poddaným, ktorí nikdy žiadnych práv nemali. Boli to slovanskí vzdelanci, ktorí sa v mene poddaných ujali svojich etník a hlásili sa o udelené práva.

V roku 1783 si Slováci vynútili u cisára Jozefa II. osobné prijatie a žiadali ho, aby okrem latinčiny, maďarčiny mohli študovať aj v rodnom jazyku – v slovenčine. Je zaujímavé to, že cisár súhlasil s požiadavkou a dovolil vzdelávať sa v slovenskom jazyku. To sa roznieslo po všetkých slovanských etnikách v cisárstve a historici, básnici začali verejne písať o svojich národoch.
Francúzska revolúcia v roku 1789 bola aj pre vládne kruhy R-U cisárstva výstražným avízom, že Tolerančný patent z roku 1781 signalizuje niečo nebezpečné. Jozef II. na smrteľnej posteli (ako 49 ročný) bol donútený patent odvolať a preto je aj bagatelizovaný ako pokus o zmenu osvedčeného spoločenského poriadku. Rozhorený oheň sa už nedal udusiť, poddaní si vynucujú práva, ktoré im boli upierané a neboli to práva iba politické, ale kultúrne, umelecké a vedecké. Dalo by sa povedať, že pre naše národy Slovanov začal novovek až teraz.

My, Slováci sme národ malý. Ak sa chceme vo svete presadiť musíme študovať, vzdelávať sa, byť múdry. Mať veľa vedomostí závisí od nadania a možnosti študovať. Vzdelaný človek má v hlave veľa vedomostí, rozumný vie, čo treba v danej situácii spraviť, pozná svet, ale aj zákonitosti života. Učiť sa treba naučiť – natrénovať. Múdrosť je schopnosť zvládnuť problémy života, predstavuje životný štýl, čo sa v živote pokladá za dôležité. Je však poznačená egocentrizmom, pýchou, hľadá vlastné výhody. Tak pozor! Hľadaj múdrosť ako najvyššiu hodnotu, ktorá ti pomôže dosiahnuť isté spoločenské a sociálne postavenia, úspech a spokojnosť v živote.

Túto prácu venujem študentom, ale aj všetkým milovníkom histórie.