2. Kresťanský filter dejín

Je najdôležitejším a zároveň najkomplikovanejším z pohľadu historických udalostí. Osobnosť Ježiša Krista môžeme vsadiť do konkrétnej dejinnej súvislosti: Narodil sa za Herodesa Veľkého, asi v roku 6 – 4 pred n.l., bol ukrižovaný za Poncia Piláta 14. alebo 15. nisana (marec - apríl, siedmy mesiac v židovskom kalendári), medzi rokmi 30 - 33. Pri určovaní narodenia Ježiša mních Exiguus urobil na prelome 5. a 6. storočia chybu vo výpočtoch a počiatok kresťanského letopočtu určil nesprávne. Kresťanstvo sa zrodilo v lone židovstva a počas niekoľkých desaťročí bolo chápané ako vnútorná záležitosť židov.

Ježiš Kristus určil poslanie Cirkvi a dal jej vlastnú štruktúru. Jeho posolstvo sa týka všetkých ľudí, nielen židovského národa: „ Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium každému stvoreniu!“ Tento misijný príkaz pokladali prví kresťania za povinnosť. Týmto spôsobom sa správa o jestvovaní kresťanstva dostala do židovských centier rímskeho cisárstva. Prítomnosť sv. Pavla v Ríme bola zameraná do pohanského sveta, ale účasť sv. Petra bola určená židovskému prostrediu a stál na čele tamojšej kresťanskej obce ako prvý pápež v rokoch 42 - 67. Rímska cirkev má osobitné postavenia a preto sa jej musia ostatní podriadiť. V roku 251 mal Rím asi 30 tisíc kresťanov a 60 biskupov. Rýchly rast počtu kresťanov pokračoval aj za prenasledovania cisárov (Nera, Décia, Diokleciána a iných). „Táto nákazlivá choroba (kresťanstvo) zachvátila nielen mestá, ale i vidiek“ (Plínius Mladší v roku 110). Podstúpenie mučeníckej smrti bolo najkrajšou palmou víťazstva kresťanov. Prenasledovanie kresťanov prestalo až chorobou cisára Galéria v roku 311 tzv. tolerančným ediktom, tým, že prestane prenasledovať kresťanov, zaistí si náklonnosť ich Boha a vyzdravie.

Kresťanstvo na našom území zapustilo korene už za čias cisára Marka Aurelia (161 - 180) v druhom storočí, ktorý viedol výpravu proti Germánom a Sarmatom a jeho vojsko sužoval smäd, vtedy vojaci Militénskej légie pokľakli na zem podľa kresťanského zvyku a predniesli Bohu svoje prosby. Naraz sa začalo blýskať, hrmieť a strach zahnal nepriateľa na útek. Hneď začalo pršať a dážď zotavil vojsko. Stalo sa to 11. júna 172 na južnom predhorí Tribeča. Napísal o tom historik Eusébius (260-340) pod názvom „Zázračný dážď“. Účasť cisára Marca Aurelia na našom území dokladuje aj jeho filozofické dielo „Ta eis beautom“ t.j. Hovory so sebou, napísané na území Kvádov pri Hrone, ktoré vyšlo vo všetkých svetových jazykoch.

Osídlenie Európy slovanskými kmeňmi niekoľko storočí pred Kristom je prirodzenou migráciou a vyústila vo vlastné politické zoskupenie. Podľa Gert Meiera i prof. Šmalíka slovenské kmene prichádzajú na naše územie z rímskej provincie Germánia v čase narodenia Krista. Samo Chalúpka, slovenský vzdelanec, filozof a básnik vo svojich poznámkach opisuje život starých Slovákov, ktorých nazývali Lemiaci (Limigantes) a ktorí už pred príchodom Ježiša Krista obývali územia medzi Dunajom, Tisou a Sedmohradskými horami. Kolonizácia Panónie a Ilýrie Slovanmi má niekoľko vĺn. Oficiálne povolenie na osídlenie dostávajú Slovania od rímskeho cisára Konštantína Veľkého v roku 335. Problémom cirkvi bol určite fakt, že títo pokrstení Slovania neakceptovali spojenie cirkvi a svetskej moci, z histórie poznáme tento fakt ako povstanie Vandalov. Svoj odpor voči vládnucej únii prejavili ničením symbolov mocenského prejavu tak náboženstva ako aj cisárstva (vraždenie cirkevných a štátnych hodnostárov).Tento tzv. vandalizmus bol najprv pripisovaný germánskym kmeňom, ale nové skutočnosti nasvedčujú, že majoritu Vandalov tvorili slovanské kmene. Hamburská diecéza bola poverená úlohou krstu Slovanov a jej história je rozhodujúcim dôkazom o tom, že Vandali boli Slovania. Ak si predstavíme fakt, že Vandalské kmene sú slovanské kmene a že história Vandalov je aj históriou Slovákov – Slovincov – Chorvátov, tak naša spoločná história začína mať logickú základňu. História Vandalov je najlepšie zdokumentovaná v diele „Den sanna historien om vandalerna“, ktorá nebola preložená do slovenčiny. Historické pramene a archeologický výskum potvrdzujú tzv. vandalskú kultúru aj na našom území – obec Iža pri Komárne, ale aj inde, na severnom i východnom Slovensku.

V roku 251 zvoláva pápež Kornélius biskupov do Ríma a na tomto stretnutí sa zúčastňuje aj biskup z Brigetia (dnešné Komárno). Takéto vysvetlenie dáva zmysel aj cirkevnej histórie Slovenska. Ako vyzeralo naše územie v tom čase, koho krstil a komu kázal treba zdokumentovať, pretože na územia Kvádov a Markomanov prichádzali aj iné slovanské kmene, ktoré postupom času prijímajú aj ariánske kresťanstvo - sektárstvo (Alexandrijsky mních Ária spochybnil božstvo Ježiša Krista). Zásluhou biskupa Wulfilu z Konštantinopola v roku 341 prijali ariánske kresťanstvo mnohé germánske kmene a biskup preložil aj Sväté písmo do starogótčiny. Rozpory v náboženskej oblasti vyvolávali vojnové zrážky medzi etnikami. Vyriešenie spôsobil prvý panovník Frankov Chlodovik v roku 481, ktorý pod vplyvom svojej manželky Klotildy prijal krst a biskup Avitus z Vienny nadšene píše kráľovi: „Vaša viera je naším víťazstvom.“ Krstom kráľa Frankov sa vrazil prvý klin do ariánskeho bloku Germánov a Chlodovik získal podporu Církvi i románskeho obyvateľstva. Postupne sa pridali Burgundi, Vizigóti, Svébovia, Longobardi. Pokiaľ sa germánske kmene zjednocovali slovanskí Vandali stihli pripraviť o život jedného z cirkevných otcov, biskupa, sv. Augustína v roku 430, dobyť severnú Afriku a v roku 455 aj mesto Rím. Byzancia si uvedomuje nebezpečensvo a poveruje vojvodu Belisára, aby zjednotil vojenské sily Ríma a zabezpečil kontrolu nad rímskym územím. V roku 533 sú slovanskí Vandali porazení Byzantskou ríšou.