Cisár Konštantín I. Veľký v roku 313 vydáva Milánsky edikt, v ktorom zrovnoprávňuje kresťanstvo s ostatnými náboženstvami v Rímskej ríši a používa ho ako nástroj štátu na upevnenie vnútornej morálky. Podobne zvoláva v roku 325 prvý ekumenický koncil v Nicei (prečo nie pápež Silvester I. ?), koncil rozhodol: „Kristus sa zrodil z Otca pred všetkými vekmi, Boh z Boha, Svetlo zo Svetla, pravý Boh z pravého Boha, je zrodený, nie stvorený, jednej podstaty s Otcom“. Týmto prehlásením dal koncil najavo postoj k arianizmu. Druhý koncil zvolaný cisárom Teodosiom I. do Carihradu v roku 381 definoval božstvo tretej božskej osoby – Ducha Svätého a týmto bolo definované vyznanie viery kresťanov.

V týchto rokoch dochádza nielen k prvej vlne pokrstenia Slovanov – Slovákov, ale dochádza aj ku vzniku prvých hlaholských kláštorov v Dalmácii, v Prahe na Slovanoch (Emauz), v Uhorsku na Vyšehrade. Tu v kláštoroch vzniká slovanský liturgický jazyk - hlaholika. Za autora hlaholiky je považovaný Hieronymus Sophanius Eusebiu (347-420), vzdelanec a polyhistor pochádzajúci z Dalmácie, kde bol vychovaný glagolskom slovensko - dalmatínskom kláštore, kde sa naučil čítať a písať po glagolsky. Po štúdiách v Ríme, žil mníšskym životom, študoval biblické jazyky, pôsobil na pápežskom dvore, kde pracoval na revízii latinského textu Svätého písma. Plodom jeho práce je preklad Biblie do latinského jazyka pod názvom Vulgáta. Od roku 385 žil v Betleheme, kde aj zomrel. Pre slovanskú a slovenskú históriu je vzácnosťou tá skutočnosť, že Sväté písmo preložil aj do slovenskej dalmátčiny a preložil aj tzv. zemepis sveta (Hieronimi translantoris, interpretisque sacre Scripture de Ebraica in latinam et slavonicam linguas..., Geographia – Aethica.)

Je viac ako isté, že Slovania už okolo roku 350 mali vlastný jazyk a že tento jazyk je jazykom, v ktorom sa šíri a upevňuje viera. Hlaholikou sa kázalo v Jeruzaleme a preto glagolská misia sv. Hieronyma bola prvým slovanským cirkevným prejavom, pokiaľ ju iné misie nezlikvidovali.
Obdobie medzi rokmi 300 – 600 je obdobím, kedy sa začína antická Európa meniť, kedy kresťanská cirkev hľadá cisára, ktorý by ju chránil, a kedy cisári hľadajú vieru, ktorá by ich bojovníkom pomohla vyhrať vojny. Hranice Rímskej ríše čoraz viac odolávajú nájazdom Gótov, Húnov a iných, najmä germánskym kmeňom. V čase, keď zomrel cisár Teodosius I. Veľký v roku 395 sa Rímska ríša rozdelila na Východorímsku a Západorímsku. Oslabenie ríše znamenalo nielen starosti pre Rimanov, ale aj príležitosť pre cirkev a nepriateľov. Rím sa so svojím pápežom stáva protikladom Carihradu so svojím patriarchom a otázne je akým spôsobom bude kresťanstvo šírené, tlmočené a integrované vo verejnej správe. Napriek problémom Cirkev sa stala mostom medzi už dosluhujúcim antickým svetom a novoprichádzajúcimi národmi, ktoré hľadajú svoju novú vlasť na území dnešnej Európy.

Na formovaní nového usporiadania Európy mali záujem aj Slovania a tak v roku 406 spolu s Alanmi napadli oslabený západný Rím dvomi prúdmi, jedným proti dnešnému Belgicku a druhým cez dnešné Švajčiarsko. V Rätaji narazili na rímske oddiely pod vedením vojvodu Stilicha, ktorý bol Slovan v rímskych službách a ten ich presvedčil, aby bojovali spolu s Rimanmi. Druhý prúd Vandalov – Slovanov prekračuje rieku Main a poráža Frankov, ktorí ako jediný kmeň bráni rímsku hranicu na Rýne.
V rámci mocenskej konsolidácie Byzancie sa na obzore črtá nová sila – Avari. V roku 557 sa cisár Justicián stretáva s avarskými poslami a dovoľuje im usadiť sa na slovanských územiach v dnešnej Slavónii (Panónii) a tým rieši dva problémy. Trestá Slovanov - Slovákov - Vandalov za africké ťaženie a vytvára ochrannú zónu pre Rím a Frankov. V tejto historickej perspektíve treba vidieť aj vznik Samovej ríše (623-658). Samovo kresťanstvo je dodnes záhadou. Jeho dvanásť žien nesvedčí o rímsko – katolíckom vyznaní. Vojenská sila Samovej ríše by sa dala spojiť s hypotézou návratu časti slovanských Vandalov po porážke v Afrike. Franský kupec Samo sa vyznamenal v boji proti Avarom, ale aj ako diplomat.

Usadenie Avarov v Panónii v nemalej miere zapríčinilo úpadok kresťanskej kultúry v tejto oblasti, až nakoniec koncom 6. storočia zanikla cirkevná organizácia v Panónii. Po zániku Avarskej ríše (avarsko-franské vojny vypukli v roku 791) vznikli v Panónii výhodné podmienky pre rozsiahlu misijnú prácu. Panónia po konečnom víťazstve Frankov nad Avarmi ( v roku 798 Karolom Veľkým) prestala byť jednotným územno-právnym celkom a bola aj cirkevne rozdelená na bavorské biskupstvá so strediskom v Salzburgu.
Do diania v Európe zasiahli vyznavači islamu, ktorý sa spája tak so židovstvom, ako i s kresťanstvom. Islam sa pokladá za potomstvo a duchovné dedičstvo Izmaela (Abrahámovho syna) V roku 638 Umar I. dobyl Jeruzalem a premenil chrámové námestie na posvätné miesto Islamu a Byzancia začala ustupovať na Blízkom východe i v Afrike. V roku 692 získali Kartágo, ale Konštantínopolis dobyli až v roku 1453. Útokom na Európu cez Pyrenejský polostrov okolo roku 700 začína nová éra vzťahov. Rozpínavosť Moslimov (Maurov) sa podarilo v Európe zastaviť v roku 732 v bitke pri Tours a Poitiers Karolovi, otcovi Pipina Krátkeho, kde si vyslúžil i prímenie Martel (t.j. kladivo).

Zo Slovanov prijali kresťanskú vieru najskôr južní Slovania. Chorváti prijali kresťanstvo v 7. storočí spolu s kniežaťom Porgom okolo roku 650 prostredníctvom misionárov z Ríma. Uhorský kráľ Ladislav zriadil v Záhrebe biskupstvo v roku 1093.
Srbi prijali kresťanstvo v 9. storočí, keď prijal krst knieža Mutimír v rokoch 867-874. Medzi Srbmi konkurovali byzantské a latinské vplyvy.
Slovinci boli evanjelizovaní v druhej polovici 8. storočia prostredníctvom misionárov z biskupstiev Salzburg a Passau.
Bulhari prijali kresťanstvo v 9. storočí, keď sa dal pokrstiť kráľ Boris v roku 864 v Carihrade a je prvou ortodoxnou cirkvou v Európe. Zásluhu na rozvíjaní náboženského a kultúrneho života mali žiaci sv. Cyrila a sv. Metoda, ktorí tu našli nové pôsobenie po vyhnaní z Veľkej Moravy.