Jednou z mnohých starostí Cirkvi tohto obdobia je evanjelizácia ľudu, vykorenenie povier, odstrániť pomstu a krvavé konflikty. Významným aspektom tohto obdobia sú púte. V putovaní sa sprístupňuje a uskutočňuje bytostný vzťah človeka ako pútnika na tomto svete, ktorý modliac a prosiac hľadá životnú cestu. Pútnici putovali do Palestíny na miesta života a smrti Ježiša Krista, k hrobom apoštolov Petra, Pavla, Jakuba st., na miesta uctenia si Panny Márie a svätých.
V Európe sa v 10 storočí objavil pustovnícky prúd. Pustovníci sa usadili v blízkosti kláštorov, mimo ľudských obydlí, v lesoch. Praktizovali chudobu, žili z práce rúk a almužny, napríklad pustovnícky život sv. Svorada a Beňadika na Zobore a Skalke pri Trenčíne.

Nemožno obísť skutočnosť, že v kláštoroch kvitlo kresťanské umenie a kultúra v mnohorakej forme. Knižné umenie dosiahlo vrchol v kláštore v Reichenau, v stavebnom umení objavujeme románsky sloh skvelou stavbou chrámu sv. Michala v Hildescheime a ďalšími bazililkmi. V 13. a 14. storočí sa výrazne prejavilo myšlienkové bohatstvo v umení nového slohu - gotike. Majstri, tvorcovia gotického štýlu, sa riadili pocitom krásy a mysticizmu, venujú pozornosť dokonalej harmónii architektúry s rezbárstvom, maliarstvom, umeleckým remeslám a disciplíny univerzitnej náuky sa sústreďujú okolo teológie. Gotika bola doba viery. Gotické katedrály dominujú nad mestom, pripomínajú veľkosť a majestát Boha (Paríž, Rím, Barcelona, Kolín, Praha, Viedeň, Košice, Hronský Beňadik...)

Významnými stretnutiami cirkevných otcov boli koncily. Jedným z najvýznamnejších koncilov sa uskutočnil za pontifikátu pápeža Inocenta III. (1198 - 1216), ktoré sa týkalo Eucharistie – premene chleba a vína pri svätej omši na telo a krv Ježiša Krista. Platné je aj disciplinárne nariadenie – ročná spoveď a sväté prijímanie vo veľkonočnom čase.
Po rozchode východných a západných kresťanov (1054) silný náboženský duch sa prejavil predovšetkým v križiackych hnutiach, či už proti pohanským Prusom, Sasom, husitom alebo na ochranu Svätej zeme, kde sa objavili noví nepriatelia kresťanstva. Boli to kočovné národy, ktoré prijali islam a podmanili si postupne Irán, Azerbajdžan, Mezopotámiu, Sýriu a potom i Palestínu. Moci sa ujali tureckí Sedžukovia, ktorí sa v roku 1076 zmocnili Jeruzalema, pamätné miesta pustošili, znesväcovali a s kresťanmi surovo zaobchádzali. Pápež Urban II. (1088-99) podnietil na synode v Clermonte v roku 1095 svojou ohnivou kázňou pred zhromaždeným ľudom prvú križiacku výpravu. Výprava bola úspešná, križiaci oslobodili Jeruzalem 15. júla 1099, opravovali, stavali kostoly, ktoré zrútili mohamedáni.

Celkove bolo organizovaných sedem výprav, nie všetky sa uskutočnili a boli úspešné aj význam týchto výprav je sporný. Nemožno obísť skutočnosť, že z myšlienky výprav sa vyvinulo aj misijné hnutie. Kresťania si uvedomili, najmä zásluhou sv. Františka z Assisi (po 200 ročných bojoch), že výpravy za rozšírenie kresťanstva sa nesmú uskutočňovať mečom, aj keď sú osudy Svätej zeme ostali zvlášť pohnuté. Napriek konečnému neúspechu mali križiacke ťaženia pre Cirkev v Európe značný význam – úcta k trpiacemu Spasiteľovi (pobožnosti krížovej cesty), vznik myšlienke jednoty západoeurópskej rodiny kresťanských národov, výmena civilizačných a hospodárskych hodnôt s Východom.
Stredovekým neduhom bola inkvizícia, je výsledkom dobových pomerov, ktoré majú špecifické prepojenie medzi Cirkvou a štátom na konci 12. a začiatkom 13 storočia. Treba ju odmietnuť ako metódu.

V 14. - 15. storočí prebiehali v Európe pokusy o reformu na pôde Cirkvi, ale niektoré išli príliš ďaleko. Zvláštnu úlohu tu zohrali: Ján Viklef v Angicku a majster Ján Hus v Čechách V 16.storočí vystúpil s reformou Cirkvi v Nemecku Martin Luther a zaktivizoval všetky spoločenské vrstvy. Miesto teologických traktátov vyzval ľud na boj proti Rímu. Ďalšími reformátormi boli Ulrich Zwingli a Ján Kalvín vo Švajčiarsku, kráľ Henrich VIII. v Anglicku a ďalší v 19 storočí (mormoni, adventisti siedmeho dňa, svedkovia Jehovoví...).
Spoločensko-kultúrne premeny v Európe v 11. a 12.storočí, nárast vedeckých záujmov, rozvoj miest, vypracovanie nových vedeckých metód otriasli tradičný rámec cirkevného školstva. Začiatkom 13. storočia dosiahli učitelia spolu so študentmi pápežské uznanie a privilégia ako universitas. Hlavné univerzity vznikli v Bologni, v Paríži, v Oxforde a Cambridgei, V Ríme, vo Viedni, Valencii (1120), v Prahe (1348), Krakove (1364), Pécsi, Kolíne, ale aj v Bratislave (1465), v Trnave (1635), v Košiciach (1657). Najnavštevovanejší bol Paríž, matka vzdelanosti.
Významné premeny v európskej kultúre v 16. a 17. storočí sa spájajú aj s výsledkami v oblasti vedy. Experimentálne vedy rozvíjali tí istí ľudia, ktorí sa zaoberali filozofiou a teológiou (Mikuláš Koperník, 1473-1543 a jeho heliocentrická teória, ktorú Cirkev neprijala, až keď sa dala vedecky dokázať. Podobne pochodil Galileo Galilei, až po 350 rokoch, keď pápež Ján Pavol II. toto označil za bolestné vzájomné nepochopenie sa sveta a Cirkvi).

Francúzska revolúcia v roku 1789 sa výrazným spôsobom pričinila, že starý kontinent zmenil svoju tvár a osvietenské idey zasiahli celú Európu. Zvláštnu pozornosť si zaslúžia katolícke habsburské krajiny za panovania cisárovnej Márie Terézie (1740 - 1780) a jej syna Jozefa II. (1780 - 1790). Reformy, ktoré uskutočnili sa dotkli vnútorného, ako aj vonkajšieho života Cirkvi a spoločnosti.