Pod vplyvom rôznych spoločenských zmien sa v 18. storočí začalo v rakúsko-uhorskej monarchii prejavovať hnutie za sebaurčenie jednotlivých národov. Kňazi svojou pastoráciou
a literárnou činnosťou vzbudzovali popri láske k Bohu aj lásku k slovenskému národu a slovenskej reči (Juraj Palkovič, Alexander Rudnay, Ján Hollý, Juraj Papánek, Hugolín Gavlovič, Anton Bernolák, Ľudovít Štúr, J.M. Hurban, M.M.Hodža, Dr. Martin Hatala, Andrej Hlinka a i.) V boji za národné práva postupovali katolíci a evanjelici spoločne. Dejinnou udalosťou bolo uzákonenie spisovnej slovenčiny v roku 1843 na fare v Hlbokom, ktorá nadväzovala na tradíciu bernolákovcov. Založenie Matice slovenskej v roku 1863 a troch slovenských gymnázií, vznik Spolku sv. Vojtecha v roku 1870 národovcom Dr. Andrejom Radlinským malo význam pre nábožensko-mravnú i národnú výchovu. Treba povedať, že už po roku 1848 začali vychádzať Katolícke noviny, Slovenské noviny vychádzajúce vo Viedni v staroslovienčine (Radlinský), časopisy Pešťbudínske vedomosti, Slovenský letopis (Sasinek), Cyril a Method (Radlinský).

Po skončení prvej svetovej vojny 28.októbra 1918 vznikla z rozpadnutého Rakúsko-Uhorska Československá republika, ku ktorej sa v roku 1919 pripojila Podkarpatská Rus. V tom čase malo Slovensko 2,2 milióna obyvateľov a ku katolíckemu náboženstvu sa hlásilo 85 %.
Značná časť českého národa zľahostajnela vo viere a inteligencia, vychádzajúca z pražskej univerzity, bola nielen nábožensky ľahostajná, ale Cirkev priam nenávidela. Pražskí učitelia odstránili zo škôl kríže a pražskí socialisti strhli a zneuctili mariánsky stĺp na Staromestskom námestí, aj časť duchovenstva zlyhala v kritických chvíľach. V januári 1920 bola založená Československá cirkev.

Mnohé myšlienky z Čiech prinášala na Slovensko česká inteligencia, ktorá obsadila všetky štátne orgány v úradoch, školstve, polícii, železničnej doprave... Slovenský národ so svojím duchovenstvom zostal verný Rímu, nepodľahol heslu prezidenta Masaryka: „Rím musí byť súdený a odsúdený“. Naopak, u nás nastala obroda náboženského života najmä prostredníctvom ľudových misií a exercícií ( duchovné náboženské cvičenia) v centrách, ako je Ružomberok, Belušské Slatiny a Nitra – Zobor.
Slovensko, okyptené o južné kraje Viedenskou arbitrážou (2. 11. 1938) a pričinením Nemecka sa stalo (14. 3. 1939) samostatným štátom, na čele s prezidentom Dr. Jozefom Tisom, ktorý uznalo 29 krajín, medzi nimi aj Sovietsky zväz.
Novoutvorený štát sa chcel riadiť kresťanskými princípmi, čo sa vo veľkej miere aj podarilo, ale vplyvom nátlaku zo strany Nemecka sa vyskytli opatrenia protiviace sa kresťanským zásadám ( obmedzovanie osobnej a majetkovej slobody, židovský kódex...)

Koniec druhej svetovej vojny (1945) priniesol pád fašizmu v Európe, ale na Slovensku dochádza útokom na Katolícku cirkev, kňazov i veriacich. Po februári 1948 išlo komunistickým ideológom o to, aby sa obmedzil styk biskupov a veriacich s Vatikánom, dať pod kontrolu Cirkev, spolky, tlač a úrad pre cirkevné veci riadil štát. Smutne známa „barbarská noc“ 13. 4. 1950 a ozbrojené zložky ľudových milícií zablokovali prístup ku 50 mužským kláštorom, tieto akcie sa opakovali i v ženských zariadeniach, pretože „ v celom rade kláštorov bol sústredený písomný materiál protištátneho obsahu“. Je pravda, že niektoré kláštory boli celé stáročia nositeľmi duchovnej a materiálnej kultúry. Podobný osud čakal aj kňazské semináre. Rok 1951 bol rokom masového zatýkania kňazov, laikov a najmä divadelný proces s biskupmi Vojtaššákom, Buzalkom a Gojdičom, ktorých odsúdili a väznili za vlastizradu. Izolácia, sústreďovacie tábory, väzenie, ateizácia spoločnosti, cirkevný tajomníci a ideologické kádre komunistickej strany nevyriešili ideologický problém obyvateľstva. Situácia po 17. novembri 1989 v mnohom upravila vzťah Cirkvi a štátu. Vplyv náboženského života v nových podmienkach sa prejavil vo všetkých oblastiach života novovzniknutej Slovenskej republiky (1. 1. 1993).

3. Historický vývoj a český výklad dejín

Po roku 1918 bola slovenská kultúra a história vystavená tlaku harmonizácie s českou predstavou a ambíciou tlmočiť dejiny podľa vlastnej potreby. Vymyslený československý národ nezniesol hlbšiu analýzu a život ukázal, že Česi a Slováci sú samostatné národy, ktoré nedopustia, aby ich história bola nahradená umelým výmyslom.
Je nesporné, že Česi majú pre historický pohľad na vývoj v Európe značný vplyv. Územie Čiech dosiahlo názov až od 10. storočia, dovtedy sa volalo Bohémia (pomenovanie podľa keltských Bójov – Bojohaema). Samotný názov „čech“ je síce slovansky, alebo je len poslovančený z tatarsko - skýtskeho „šejch“ (náčelník a pohanský šaman)?

Prvým stanovišťom Čechov podľa archeológa Zdenka Váňu nebola hora Říp, ale drevený hrad Budeč pri rieke Ohře, okolo roku 663, teda po rozpade ríše a Samovej smrti. Prvým náčelníkom bol pohanský čarodejník Krak, ale domáci ľud ho ako cudzinca odmietal, aj keď dával potomkom slovanské mená Libuša, Přemysl. Na trón sa v roku 723 dostala dcéra Libuša a jej videnie ako praotec Přemysl Čech s volkami orie pole pod vrchom Říp, upokojilo domáci ľud, ale tým založili panovnícku dynastiu „Přemyslovcov“, ktorá mala svoje sídlo v Prahe na Vyšehrade, odkiaľ kňažná Libuša veštila slávu Prahy. Treba povedať, že vtedajšej Bohémii sa uchádzali o moc dva rody: Slavníkovci a Přemyslovci.