Prvým českým kniežaťom sa stal Bořivoj – Slavníkovec a jeho manželka Ľudmila bola dcéra kráľa Svätopluka. Kniežacím sídlom bol Levý Hradec (obec Roztoky), hlavné stredisko kmeňa Čechov pred založením Prahy. Bořivoj prijal krst na dvore kráľa Svätopluka aj so svojou družinou z rúk arcibiskupa Metoda v roku 874. Po Bořivojovej smrti sa stal českým kniežaťom syn Spytihněv a v roku 895 sa české kniežatá odtrhli od Veľkej Moravy a dali sa pod ochranu Franskej ríše, kráľa Arnulfa, aby čelil Přemyslovcom.
Počiatky kresťanstva v Čechách sú poznačené mučeníckou smrťou sv. Ľudmily (921), manželky Bořivoja, jej vnuka sv. Václava (929), ako aj druhého pražského biskupa sv. Vojtecha (997). Zásluhu na šírení kresťanstva má Sázavský kláštor (1032) a nadväzoval na cyrilo-metodskú tradíciu. Treba povedať, že už v prvej polovice 9. storočia preniklo kresťanstvo do Čiech z Bavorska.

Významným rokom je rok 995, keď hlavné sídlo Slavníkovcov - Libica (pri Poděbradoch) bola prepadnutá a povraždená, syn Soběbor ušiel do Poľska a tak moc prevzali Přemyslovci. Po vyvraždení rodu Slavníkovcov Přemyslovcami (čo nie je povaha Slovanov) títo vládli až do roku 1306. Z významnejších mien je to Jindřich Břetislav Přemysl, biskup, ktorý zjednotil časti Čiech a Moravy. Přemysl Otakar I., český kráľ a jeho druhá manželka Konstancia bola dcéra kráľa Belu III. z Uhorska. Dcéra Otakara I. bola sv. Anežka. Přemysl Otakar II. padol na Moravskom poli v boji proti Habsburgovcom.

Dorozumievacím jazykom bola staročeština, ktorú prijali mnísi v kláštore na Slovanoch (Emauz) a bola založená na Hieronymovej hlaholike z Dalmácie.
Počas nasledujúcich rokov dochádza k systemetickej germanizácii slovanských kmeňov na tomto území.
Poľský kráľ Boleslav Chrabrý počas zjednocovania slovanských kmeňov do svojho kráľovstva ovládol časť bývalej Veľkej Moravy, ale českému kniežaťu Oldřichovi i Spytihnevovi II s pomocou Nemcov si vydobyli územie späť. Českí vládcovia ako historickí spojenci Nemcov vždy útočili na územia Slovanov. Ďalším príkladom sú konania českého kráľa Přemysla Otakara II, ktorý so svojim vojskom vnikol na územie západného Slovenska kde plienil, požiarmi a lúpežami ničil majetok, hrady a obyvateľstvo v rokoch 1271-73. Smrťou českého kráľa sa začína éra Habsburgovcov v Rakúsku.
V 14. a 15. storočí ovládajú Česko nemeckí Luxenburgovci. Ján (1310 - 1346) bol zať Václavovi II, poslednému z Přemyslovcov a jeho dcéra Eliška sa vydala za Jána. Ján mal syna Karola IV. (1346-1378), českého kráľa a od roku 1355 rímskeho a nemeckého cisára. Karol mal dvoch synov, a to Václava IV. (1378 - 1419) a Žigmunda (1419 – 1450). Ešte sú tu dve mená a to Ladislav Pohrobok (1450 - 1455), vnuk Karola IV. a Jiří z Poděbrad (1455 - 1469), ktorý bol zemský správca a český kráľ.

Najvýraznejšou osobnosťou českých dejín bol Karol IV., ktorého cieľom bolo získanie priazne východných slovanských kresťanov, pomocou slovanskej liturgie dovezenej z Dalmácie a vidina nových politických realít. V roku 1347 začína éra odklonu Čechov od Nemcov. V roku 1348 bola založená Pražská univerzita a nemohla sa vyhnúť vplyvu 80 vzdelancom, ktorí prišli s hotovým písomníctvom a liturgiou. Za niekoľko rokov po ich príchode už českí vzdelanci začínajú používať slovenskú dalmátčinu ako starú češtinu. Za vlády kráľa Václava IV. je znovuzrodený český nacionalizmus už tak silný, že tzv. kutnohorským dekrétom kráľ mení pomery na Pražskej univerzite tak, že Nemci, ktorí mali pri hlasovaní tri hlasy proti jednému českému, zrazu majú iba jeden a Česi tri.

V staronovej češtine píšu okolo roku 1400 už viacerí vzdelanci medzi nimi napr. Tomáš Štítny a Ján Hus. Práve Ján Hus ako rektor Pražskej univerzity zaviedol do češtiny rôzne zmeny (interpunkčné znamienka) a novoty ako je inšpirácia od východných Slovanov prijímanie pod obidvoma spôsobmi.
V roku 1428 sa uskutočnil prvý vpád husitov na juhozápadné Slovensko, ktorý sa niekoľkokrát opakoval a zasiahol celé Slovensko. V roku 1440 prišiel so žoldnierskym vojskom na Slovensko Ján Jiskra a v roku 1454 to boli bratríci, ktorí ničili všetko-kláštory, kostoly, hrady a rabovali. Boli porazení až v roku 1467 pri Veľkých Kostoľanoch vojskom kráľa Mateja Korvína.
Po smrti Jiřího z Poděbrad prichádza na český a uhorský trón syn vojvodu Jána Huňadyho, Matej Korvín (1469 - 1490), humanista, milovník umenia, vzdelanosti a kultúry. Potom nastupuje poľský kniežací rod Jagelovský a to Vladislav II. (1490 - 1516), ako kráľ Uhorska a Moravy a od roku 1490 aj český kráľ. Po ňom nastupuje na trón jeho syn Ľudovít II. Jagelovský (1516 - 1526) (potomok po Svätoplukovej dcére Ľudmile), ktorý ako český a uhorský kráľ bránil krajinu v bitke proti Turkom pri Moháči, kde zahynul.

Do českých dejín treba spomenúť krátke vládnutie Rudolfa III. v rokoch 1306 - 1307. ďalej Albrechta II. ako českého a uhorského kráľa v rokoch 1411 - 1437, resp. nemeckého kráľa v roku 1438.
Víťazstvo Turkov pri Moháči v roku 1526 umožnilo Osmanom obsadiť územie strednej Európy na viac ako 150 rokov a s týmto rokom sa spája koniec stredoveku v slovenských dejinách a začiatok novoveku.