Na uhorskom sneme v Bratislave v decembri 1526 zvolili za uhorského kráľa Ferdinanda I. Habsburského (1527 - 64), syna španielského kráľa Filipa Pekného a tým Habsburgovci získali moc v Európe. Osudy Čechov, Slovákov boli v rukách Viedne. Vývoj nasledujúcom období v Čechách ako aj na Slovensku bol odlišný, česká národnosť mala historickú možnosť formovať sa vo vlastnom štátnom útvare, zatiaľ čo formovanie slovenskej národnosti sa nedalo realizovať v historicky nepriaznivých podmienkach Uhorského štátu, ale vzájomné vzťahy medzi českou a slovenskou národnosťou sa zintenzívnili. Významným medzníkom bolo české a slovenské národné obrodzovacie hnutie, kodifikácia spisovnej slovenčiny a národno - politický program štúrovcov.

Revolučný rok 1848 v celej R-U monarchii postavil všetky slovanské národy zomknúť sa proti šovinistickej politike Nemcov a Maďarov. Vzájomné vzťahy Čechov a Slovákov sa dostávajú do polohy boja za politické právo, štátoprávne požiadavky. Na tejto požiadavke sa uzniesol aj Všeslovanský zjazd v Prahe.
Rakúsko – uhorské vyrovnanie v roku 1867 skomplikovalo riešenie českej a slovenskej otázky, stal sa medzníkom, pretože oba národy od seba izoloval, ale založenie Československej jednoty v roku 1896 v Prahe vychádza z fiktívnej koncepcie československého národa.
Zásluhou prof. T. G. Masaryka sa už pred prvou svetovou vojnou spájala táto koncepcia do spoločnej československej otázky. Na slovenskej strane túto otázku presadzovali predstavitelia SNS – hlasisti. Clevelandská dohoda z roku 1915 a Pittsburská dohoda z roku 1918 len potvrdili túžbu oboch národov.

Vznik buržoáznej ČSR v roku 1918 bol medzníkom v národnom a štátnom vývoji českého a slovenského národa, ale Ústava ČSR z roku 1920 neuznala etnickú existenciu slovenského národa a to bol jeden z hlavných faktorov zániku ČSR v roku 1938 - 39. Ani po roku 1945 - 48 z rôznych príčin sa nepodarilo riešiť štátoprávne vzťahy a Ústava z 9. 5. 1948 fixovala stav, aký tu bol. Až Ústavný zákon o československej federácii č. 143/1968 Zb. potvrdzuje federatívny štát ČSFR s dvomi rovnoprávnymi subjektami ČSR a SSR.
Vplyvom Gorbačovej „perestrojky“- prestavby v Sovietskom zväze v polovici osemdesiatych rokov 20. storočia zistili, že je nevyhnutné nové politické myslenie a politika musí vychádzať z realít, pretože vo svete narastá túžba po vzájomnej kontrole, porozumení, a to potrebuje celý svet. Tento pohľad na vývoj ovplyvnil celý východný blok.

17. november 1989 pokojnou demonštráciou študentov v Prahe spustil reťazovú reakciu po celej republike. Komunistický režim rýchlo kapituloval a na verejnosti sa objavujú politickí väzni, disidenti a odporcovia komunizmu (V. Havel, A. Dubček, J. Čarnogurský a i.). Po celej vlasti sa konali štrajky, demonštrácie za demokratické práva a slobody. Bol vypustený 4. článok ústavy o vedúcej úlohe KSČ a tým padá aj ideológia a celý systém. Demokratickými voľbami boli nastolené aj demokratické slobody, ale to neznamenalo vyriešenie všetkých problémov. Mílovská zmluva vo februári 1992 nebola prijatá Predsedníctvom SNR ako najvyššieho orgánu štátnej moci na Slovensku, o pokračovaní spoločnom štáte ČSFR, pretože ani jedna z doterajších dohôd nebola zo strany Čechov splnená, a tak 25. novembra 1992 Federálne zhromaždenie v Prahe prijalo ústavný zákon o zániku ČSFR. Týmto rozhodnutím sa k 1. 1. 1993 utvorili dva samostatné štáty – ČR a SR. Odstupom času možno povedať, že ešte nikdy v histórii oboch národov neboli naše vzťahy tak dobré ako sú teraz.

4. Vývoj dejín z pohľadu komunistickej ideológie

Najviac uškodila histórii a jej poznaniu ideológia komunistických režimov v Európe v rokoch 1917 - 1989, pretože ich prekrúcala, deformovala a dezinformovala. História je vždy spoločnou črtou toho – ktorého národa, aj obdobie vlády komunistických fanatikov bol proces permanentného útlaku chudobných – robotníkov, z ktorého ich mali oslobodiť iba samozvaní spoločenskí fanatici, ktorí prevzali na seba zodpovednosť vo forme revolučnej avantgardy.
Národy sa nemohli vyvíjať v súlade so svojimi kultúrnymi, duchovnými tradíciami a hospodárskymi možnosťami.
Od roku 1948 sa naša história vykladá v perspektíve týchto duševných deformácií a potvrdila sa stará pravda, že v komunistickej politike nejde o hodnoty, ale o záujmy a moc.

Komunistický režim mal dve tváre. Pred svetom chcel ukázať svoju vyspelosť a prednosti a vo vnútri štátu panovalo bezprávie, porušovanie ľudských práv a slobôd. Štát a Štátna bezpečnosť prenasledovali každý opozičný prejav. Určitú nádej priniesli obrodné roky, ale po nich nasledovali roky konsolidácie, prenasledovanie aktivistov zmien, cenzúra, kádrovanie, emigrácia, šikanovanie i väzenie. Až deväťdesiate roky 20. storočia priniesli otvorené stretnutie politických síl komunistických režimov a opozície.
Celý vzdelávací systém v školstve bol prioritne zameraný na Medzinárodné robotnícke hnutie, historický materializmus, ateizmus, marxistickú filozofiu, vedecký komunizmus a ostatné historické disciplíny boli len okrajové alebo vôbec neboli, preto sa nemožno ani čudovať, že mnohé historické javy sú nám neznáme, nepoznáme ich. Je veľkou škodou, že k takýmto témam je málo literatúry i málo odborníkov, ktorí by sa chceli k ním vyjadriť.