Pohľad na historický vývoj Slovanov - Slovákov v Európe

Pohľad na historický vývoj Slovanov – Slovákov v Európe

História je ako matematika alebo astronómia nepatrí nikomu. Dá sa však použiť alebo zneužiť tými, ktorí pomocou tohto nástroja chcú dosiahnuť niečo, čo sa ináč dosiahnuť nedá. Zneužitie je možné iba vtedy, ak je história vykladaná nevzdelancami, politickou mocou alebo ideológiou.

Slovenská veda bola dlhodobo v rukách Maďarov, Čechov, cirkevných úradov a komunistických ideológov. Nie je nič divné na tom, že historické „pravdy“ boli prispôsobené mocenským záujmom tých, ktorí takúto vedu financovali. Dnešné Slovensko pri hľadaní si svojej historickej identity by malo zabezpečiť vlastnú perspektívu vychádzajúcu z potrieb súčasnosti. Pri zjednocovaní Nemecka v 90-tych rokoch 20. storočia boli prepustení všetci pedagógovia – historici, ktorí sa podieľali na manipuláciách nemeckej histórie počas komunizmu. Bolo lepšie dočasne nemať učiteľov dejepisu, ako mať tých, ktorých morálne vlastnosti boli spochybnené. Slovenskí historici z tejto doby dnes sedia na svojich miestach a stále podávajú a manipulujú historický obraz v prospech teraz už vlastného zárobku. Viď, učebnica dejepisu ako „ Čítanie o Slovensku pre prvý stupeň základných škôl,“ od autora Drahoslava Machalu, ktorú spochybnili slovenskí historici (V. Kratochvíl). Učebnice už Ministerstvo školstva začalo distribuovať - jún 2009, aj keď sú v nej vecné chyby a mnoho nepodstatných faktov.

Rímsky historik a filozof Marcus Tullius Cicero (106 – 43 pred Kr.) tvrdil, že história je učiteľkou života (Historia est magistra vitae), svedkom doby, dňom pravdy, majstrom života, hlásateľom uplynulých čias. Vo svojom príspevku chcem pripomenúť, že naša slovenská historiografia doteraz nezaujala odborné stanovisko ku všetkým historickým problémom Slovanov, resp. Slovákov. Chýbajú nám odborné pohľady za obdobie rokov 0 – 1350, akoby sme ako národ ani neexistovali, aj keď obdobie Samovej ríše a Veľkej Moravy sú dostatočne známe. V literatúre sa píše, že knieža Mojmír I. bol Rastislavov strýko a Svätopluk bol jeho vnukom, že Rastislav bol strýkom Svätopluka, to znamená, že Mojmír I. a Pribina boli bratia! Existencia Slovenského štátu v rokoch 1939 - 45, holokaust Rómov v roku 1944 a osobnosti prezidenta Dr. Jozefa Tisu, biskupa Vojtaššáka a iné.
Ktoré mocenské vplyvy poznačili najviac našu históriu?

1. Uhorsko – maďarský výklad dejín

Poznačili našu históriu najviac, pretože sme žili v spoločnom štáte viac ako 900 rokov. Slováci sú jedným z najstarších národov v strednej Európe, ale tento fakt Maďari neuznávajú a históriu prekrúcajú tak, ako im to vyhovuje. K tomuto faktu niekoľko poznámok:

Ad 1. Oficiálni maďarskí historici uvádzajú príchod starých Maďarov do Karpatskej kotliny rokom 896 (László Konter - Dejiny Maďarska, 2001).

Ad 2. Maďarské obyvateľstvo, politici, historici spochybňujú oficiálne stanovisko týchto historikov. Nepoznajú historickú pravdu, nevedia nič o štátnom útvare Veľká Morava, či Samovej ríše, nepoznajú osobnosti sv. Cyrila a Metoda. Nevedia, že slovenské šľachtické rody Huntovcov a Poznanovcov pomohli zabezpečiť Štefanovi I. kráľovskú korunu Uhorska.
Vysvetlite, prečo je v štátnom znaku Maďarska slovenský symbol štátnosti – dvojitý kríž a trojvŕšie, kedy vznikol, aká je jeho história?

Ad 3. Poprední maďarskí politici a to aj na medzinárodných fórach tvrdia nezmysly, napr. bývalý prezident Arpád Göncz v roku 1995 v Anglicku – Oxforde povedal: „ Po Avaroch prišli Maďari, ktorí sa ako prví udomácnili v Karpatskej kotline...“ Viktor Orbán v máji 2009 Ostrihome vyzýva občanov, aby išli voliť poslancov do Európskeho parlamentu, ktorí budú zastupovať všetkých Maďarov z Karpatskej kotliny. Podobné vyhlásenia sú nie zriedkavé u Pála Csákyho, Miklóša Duraya a iných. Čo bude hovoriť maďarský učiteľ žiakom v škole o histórii, keď aj učebnice nepíšu pravdu a politici tárajú?

Ad 4. Celý historický výklad príchodu Maďarov do Karpatskej kotliny ovplyvnil kráľovský kronikár Belu III., Anonymus alebo Magister P, v “ Dejinách Uhrov“, ktorý charakterizoval historické obdobie 3 -och storočí (9., 10. a 11.) subjektívne a nepravdivo.

Ad 5. Mnohí Maďari sa domnievajú, že sú potomkami bojovného kmeňa Húnov, ktorí prišli po roku 375 zo strednej Ázie cez územie Ruska a svojím nárazom na Germánov, uviedli do pohybu mnohé kmene a národy (Gótov, Kvádov, Sarmatov, Markomanov, Vandalov, Bavorov, Alemanov, Duríncov, Burgundov, Svébov, Longobardov, Slovanov...). Hlavný stan mali v Potisí a bojovali po celej Európe a ich známy vojvodca Atila , „boží bič“ žil v rokoch 406 – 453. Súvisí s tým aj pojem Hungária, Hungary?
Ad 6. Maďarské kmene Arpádovcov pozostávali zo siedmich ugrofínskych kmeňov a neskoršie sa k nim pripojili tri kabarské kmene. Maďari pôvodne žili na stepiach medzi riekami Dneprom a Dnestrom. Tu sa dostali pod nadvládu Chazarov a bulharsko-tureckých kmeňov. Miesto pobytu natrvalo opustili pod tlakom kmeňa Pečenehov. Počet bojaschopných bojovníkov bolo okolo 20 tisíc koncom 9. storočia a takto prišli do Panónie a vojensky zničili ríšu Veľkej Moravy a zabili i panovníka Mojmíra II. v roku 907. Týmto zanikol prvý slovenský útvar. V tom čase Maďari boli pokladaní za „ metlu Európy.“ V rokoch 896 – 955, bojovali proti všetkým, blízkym i vzdialeným, Sasom, Nemcom, Talianom i Francúzom. Koristnícke výpravy podnikali na Balkán i proti Byzancii. Ich bojový ošiaľ opadol, keď v rokoch 955 a 970 utrpeli porážky pri Augsburgu na rieke Lech od cisára Ota I. a byzantského cisára pri Adrianopole. Takto bojovne oslabení Maďari, najmä po smrti náčelníka Arpáda zmenili koristnícky spôsob života. Z bojovníkov sa stali pastieri, chovatelia zvierat, roľníci a z pohanov kresťania.
Prvé styky Maďarov s kresťanstvom siahajú do čias, keď sa ešte zdržiavali v pôvodnej vlasti a stretli sa s Konštantínom a Metodom na diplomatickej ceste k Chazarom okolo roku 860. Za uhorského kniežaťa Gejzu rozvinuli obetavú misijnú činnosť bavorskí misionári a pražský biskup sv. Vojtech birmoval Gejzovho syna Vajku na Štefana. Sobáš Štefana s bavorskou princeznou Gizelou prispel k tomu, že uhorský dvor sa orientoval na západné kresťanstvo. Uhorský kráľ sv. Štefan sa zaslúžil o dokončenie christianizácie v ríši.

Ad 7. Veľký vplyv na Uhorsko mal vpád Tatarov v roku 1241-1242, vpád husitov, bratríkov a žoldniera Jána Jiskru, ako aj porážka uhorského vojska Osmanmi v roku 1526 pri Moháči a následná poslušnosť Habsburgovcom.

Ad 8. Národy v spoločnom uhorskom štáte žili v pokoji aj keď došlo k rýchlej asimilácie a spoločne bojovali proti Frankom, Čechom, Poliakom, iba posledných 150 – 200 rokov získali Maďari veľké sebavedomie a dávali to ostatným národom pocítiť. Bolo to tzv. Tolerančným patentom z roku 1781, zavedením povinného maďarského jazyka namiesto latinčiny, po roku 1848 sa zákonnou rečou stala maďarčina a po Rakúsko-Uhorskom vyrovnaní v roku 1867 Slovensko sa dostáva pod ťažkú maďarskú čižmu, najmä keď vystúpili s myšlienkou jednotného maďarského národa a Koloman Tisza vyhlásil, že slovenský národ v Uhorsku neexistuje, potom prišli Apponyiho zákony. Výsledky prvej svetovej vojny rozdelili Rakúsko – Uhorskú monarchiu. Maďari ako porazenecký štát Trianonskou dohodou prišli o 72 % územia a 31 % obyvateľstva. Benešove dekréty sú dôsledky usporiadania povojnovej Európy v roku 1945 a viažu sa na porazenecké štáty Nemecka a Maďarska.

Ad 9. Maďari nerobia rozdiel medzi pojmom Maďar a Uhor. Starí Maďari boli jeden zo siedmich kmeňov (najväčší), ktorí prišli do Karpatskej kotliny a pomenovanie si doniesli. Uhri-Uhorsko je pojem nevysvetliteľný (zatiaľ). Je to „ríša u hory“ alebo pomenovanie po rieke Uh, kde mali starí Maďari svoj stan asi 20 rokov?

Ad 10. Tvrdenie Maďarov (ale i Čechov) o Slovákoch ako novo vzniknutom národe bez minulosti, vychádzajú z „faktu“, že Slováci nemali svoj štát, a preto nemohli mať ani históriu. Tieto tvrdenia prenikli aj do historickej literatúry iných národov a sú jednou z príčin, prečo svet o Slovákoch takmer nič nevie. Treba povedať, že Slováci patria medzi najstaršie národy v strednej Európe. Je dôležité študovať históriu slovanského kráľovstva Veľká Morava a Samovu ríšu, ale aj historický vzťah medzi Slovanmi, Vandalmi a Rimanmi na územiach, ktoré vtedy naši predkovia obývali. Samo bol bojovník a veľkňaz korunovaný za kráľa všetkých európskych Slovanov, ako „Magna Slavonia“. Jej veľkosť ukazuje mapa od českého historika ČSAV Rudolfa Grünvalda, vyložená v strahovskom pamätníku písomníctva. Kráľom ríše sa mohol stať len najvyšší kňaz a nie „kupec“. Pravdepodobne meno „Samo“ je poslovančené zo slova „Sóma“ (pohanské kňazské zasvätenie) alebo „Samu-el“ (kňaz boží). Samoví potomkovia (s 12 slovanskými ženami mal 22 synov a 15 dcér) používali slovanský jazyk a kniežatá asi dávali osobné mená slovanské s koncovkou „slav“(Rastislav, Predslav, Svätoslav, Vlastislav, Vitislav a pod.).

Píše sa o tom v kronike franko-burgundského kláštora za opáta Fredegera. Treba poznať písomnosti gréckeho básnika a spisovateľa Homéra, ktorý žil v 10. -9. storočí pred Kristom a jeho zbierku Iliada, kde v 2. speve a 852 verši spomína obyvateľov Malej Ázie Venétov (Slovanov) pochádzajúcich z oblasti Adriánskeho mora, teda Slovinska, Chorvátska. Teóriu príchodu Slovanov z juhu Európy vyslovil polyhistor Uhorska z polovice 18. storočia Matej Bel z Očovej. Iný písomný materiál od gréckeho historika Herodotosa (490-425 pred Kr.) opisuje pomery východne od rieky Labe, kde medzi Keltmi a Skýtmi sa usadili Venéti a hovorili Vendinským jazykom, ktorý bol odlišný od starogermánčiny. Gert Meier, jazykovedec, tvrdí, že Slovania sú tzv. východní Germáni, opisuje pomery nielen rozšírenie Slovanov-Venétov v Európe, ale aj ich vzťah k Rimanom. Rimania ich vnímali ako germánske kmene, pretože žili v rímskej provincii Germánia (podľa rímskeho vojvodcu Germanica). Slovenský profesor histórie a teológ Šmalík tvrdí podobne ako Meier, že Kvádi a Markomani sú slovanské kmene, ktoré prichádzajú na naše územie z rímskej provincie Germánia v čase narodenia Ježiša Krista.

Je pozoruhodné, že v rokoch 21. – 50. po Kristovi syn rímskeho cisára Tibéria, Druzus, dosadil kvádskeho kráľa Vannia ako prvého kráľa na území Slovenska (Regnum Vannanium), medzi riekami Morava a Váh, na ochranu hranice Limnus Romanus (Dunaja). Treba povedať, že územie Panónie bolo pomenované v rokoch 12. - 9. pred Kristom Rimanmi a u latinsko hovoriacich národoch pojem Van znamenal Slovan.
Rímsky cisár Konštantín Veľký v roku 335 po Kr. dovoľuje Vandalom - Slovanom - Slovákom usadiť sa aj na juh od Dunaja v Panónii a tak získavajú územné privilégiá.

Ad 11. Sme radi, že Európa sa zjednocuje a do tejto jednoty patríme tak Slováci ako aj Maďari. Nepodporujme extrémistické organizácie Jobbík a ich Gardy, Organizáciu 64 žúp, Pospolitosť a iné. Snažme sa správať tolerantne, s nadhľadom a zodpovedne. Uhorská história nie je len históriou maďarskou, ale je históriou všetkých tých, ktorým sa podarilo prežiť a uchovať si svoju identitu.
2. Kresťanský filter dejín

Je najdôležitejším a zároveň najkomplikovanejším z pohľadu historických udalostí. Osobnosť Ježiša Krista môžeme vsadiť do konkrétnej dejinnej súvislosti: Narodil sa za Herodesa Veľkého, asi v roku 6 – 4 pred n.l., bol ukrižovaný za Poncia Piláta 14. alebo 15. nisana (marec - apríl, siedmy mesiac v židovskom kalendári), medzi rokmi 30 - 33. Pri určovaní narodenia Ježiša mních Exiguus urobil na prelome 5. a 6. storočia chybu vo výpočtoch a počiatok kresťanského letopočtu určil nesprávne. Kresťanstvo sa zrodilo v lone židovstva a počas niekoľkých desaťročí bolo chápané ako vnútorná záležitosť židov.

Ježiš Kristus určil poslanie Cirkvi a dal jej vlastnú štruktúru. Jeho posolstvo sa týka všetkých ľudí, nielen židovského národa: „ Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium každému stvoreniu!“ Tento misijný príkaz pokladali prví kresťania za povinnosť. Týmto spôsobom sa správa o jestvovaní kresťanstva dostala do židovských centier rímskeho cisárstva. Prítomnosť sv. Pavla v Ríme bola zameraná do pohanského sveta, ale účasť sv. Petra bola určená židovskému prostrediu a stál na čele tamojšej kresťanskej obce ako prvý pápež v rokoch 42 - 67. Rímska cirkev má osobitné postavenia a preto sa jej musia ostatní podriadiť. V roku 251 mal Rím asi 30 tisíc kresťanov a 60 biskupov. Rýchly rast počtu kresťanov pokračoval aj za prenasledovania cisárov (Nera, Décia, Diokleciána a iných). „Táto nákazlivá choroba (kresťanstvo) zachvátila nielen mestá, ale i vidiek“ (Plínius Mladší v roku 110). Podstúpenie mučeníckej smrti bolo najkrajšou palmou víťazstva kresťanov. Prenasledovanie kresťanov prestalo až chorobou cisára Galéria v roku 311 tzv. tolerančným ediktom, tým, že prestane prenasledovať kresťanov, zaistí si náklonnosť ich Boha a vyzdravie.

Kresťanstvo na našom území zapustilo korene už za čias cisára Marka Aurelia (161 - 180) v druhom storočí, ktorý viedol výpravu proti Germánom a Sarmatom a jeho vojsko sužoval smäd, vtedy vojaci Militénskej légie pokľakli na zem podľa kresťanského zvyku a predniesli Bohu svoje prosby. Naraz sa začalo blýskať, hrmieť a strach zahnal nepriateľa na útek. Hneď začalo pršať a dážď zotavil vojsko. Stalo sa to 11. júna 172 na južnom predhorí Tribeča. Napísal o tom historik Eusébius (260-340) pod názvom „Zázračný dážď“. Účasť cisára Marca Aurelia na našom území dokladuje aj jeho filozofické dielo „Ta eis beautom“ t.j. Hovory so sebou, napísané na území Kvádov pri Hrone, ktoré vyšlo vo všetkých svetových jazykoch.

Osídlenie Európy slovanskými kmeňmi niekoľko storočí pred Kristom je prirodzenou migráciou a vyústila vo vlastné politické zoskupenie. Podľa Gert Meiera i prof. Šmalíka slovenské kmene prichádzajú na naše územie z rímskej provincie Germánia v čase narodenia Krista. Samo Chalúpka, slovenský vzdelanec, filozof a básnik vo svojich poznámkach opisuje život starých Slovákov, ktorých nazývali Lemiaci (Limigantes) a ktorí už pred príchodom Ježiša Krista obývali územia medzi Dunajom, Tisou a Sedmohradskými horami. Kolonizácia Panónie a Ilýrie Slovanmi má niekoľko vĺn. Oficiálne povolenie na osídlenie dostávajú Slovania od rímskeho cisára Konštantína Veľkého v roku 335. Problémom cirkvi bol určite fakt, že títo pokrstení Slovania neakceptovali spojenie cirkvi a svetskej moci, z histórie poznáme tento fakt ako povstanie Vandalov. Svoj odpor voči vládnucej únii prejavili ničením symbolov mocenského prejavu tak náboženstva ako aj cisárstva (vraždenie cirkevných a štátnych hodnostárov).Tento tzv. vandalizmus bol najprv pripisovaný germánskym kmeňom, ale nové skutočnosti nasvedčujú, že majoritu Vandalov tvorili slovanské kmene. Hamburská diecéza bola poverená úlohou krstu Slovanov a jej história je rozhodujúcim dôkazom o tom, že Vandali boli Slovania. Ak si predstavíme fakt, že Vandalské kmene sú slovanské kmene a že história Vandalov je aj históriou Slovákov – Slovincov – Chorvátov, tak naša spoločná história začína mať logickú základňu. História Vandalov je najlepšie zdokumentovaná v diele „Den sanna historien om vandalerna“, ktorá nebola preložená do slovenčiny. Historické pramene a archeologický výskum potvrdzujú tzv. vandalskú kultúru aj na našom území – obec Iža pri Komárne, ale aj inde, na severnom i východnom Slovensku.

V roku 251 zvoláva pápež Kornélius biskupov do Ríma a na tomto stretnutí sa zúčastňuje aj biskup z Brigetia (dnešné Komárno). Takéto vysvetlenie dáva zmysel aj cirkevnej histórie Slovenska. Ako vyzeralo naše územie v tom čase, koho krstil a komu kázal treba zdokumentovať, pretože na územia Kvádov a Markomanov prichádzali aj iné slovanské kmene, ktoré postupom času prijímajú aj ariánske kresťanstvo - sektárstvo (Alexandrijsky mních Ária spochybnil božstvo Ježiša Krista). Zásluhou biskupa Wulfilu z Konštantinopola v roku 341 prijali ariánske kresťanstvo mnohé germánske kmene a biskup preložil aj Sväté písmo do starogótčiny. Rozpory v náboženskej oblasti vyvolávali vojnové zrážky medzi etnikami. Vyriešenie spôsobil prvý panovník Frankov Chlodovik v roku 481, ktorý pod vplyvom svojej manželky Klotildy prijal krst a biskup Avitus z Vienny nadšene píše kráľovi: „Vaša viera je naším víťazstvom.“ Krstom kráľa Frankov sa vrazil prvý klin do ariánskeho bloku Germánov a Chlodovik získal podporu Církvi i románskeho obyvateľstva. Postupne sa pridali Burgundi, Vizigóti, Svébovia, Longobardi. Pokiaľ sa germánske kmene zjednocovali slovanskí Vandali stihli pripraviť o život jedného z cirkevných otcov, biskupa, sv. Augustína v roku 430, dobyť severnú Afriku a v roku 455 aj mesto Rím. Byzancia si uvedomuje nebezpečensvo a poveruje vojvodu Belisára, aby zjednotil vojenské sily Ríma a zabezpečil kontrolu nad rímskym územím. V roku 533 sú slovanskí Vandali porazení Byzantskou ríšou.
Cisár Konštantín I. Veľký v roku 313 vydáva Milánsky edikt, v ktorom zrovnoprávňuje kresťanstvo s ostatnými náboženstvami v Rímskej ríši a používa ho ako nástroj štátu na upevnenie vnútornej morálky. Podobne zvoláva v roku 325 prvý ekumenický koncil v Nicei (prečo nie pápež Silvester I. ?), koncil rozhodol: „Kristus sa zrodil z Otca pred všetkými vekmi, Boh z Boha, Svetlo zo Svetla, pravý Boh z pravého Boha, je zrodený, nie stvorený, jednej podstaty s Otcom“. Týmto prehlásením dal koncil najavo postoj k arianizmu. Druhý koncil zvolaný cisárom Teodosiom I. do Carihradu v roku 381 definoval božstvo tretej božskej osoby – Ducha Svätého a týmto bolo definované vyznanie viery kresťanov.

V týchto rokoch dochádza nielen k prvej vlne pokrstenia Slovanov – Slovákov, ale dochádza aj ku vzniku prvých hlaholských kláštorov v Dalmácii, v Prahe na Slovanoch (Emauz), v Uhorsku na Vyšehrade. Tu v kláštoroch vzniká slovanský liturgický jazyk - hlaholika. Za autora hlaholiky je považovaný Hieronymus Sophanius Eusebiu (347-420), vzdelanec a polyhistor pochádzajúci z Dalmácie, kde bol vychovaný glagolskom slovensko - dalmatínskom kláštore, kde sa naučil čítať a písať po glagolsky. Po štúdiách v Ríme, žil mníšskym životom, študoval biblické jazyky, pôsobil na pápežskom dvore, kde pracoval na revízii latinského textu Svätého písma. Plodom jeho práce je preklad Biblie do latinského jazyka pod názvom Vulgáta. Od roku 385 žil v Betleheme, kde aj zomrel. Pre slovanskú a slovenskú históriu je vzácnosťou tá skutočnosť, že Sväté písmo preložil aj do slovenskej dalmátčiny a preložil aj tzv. zemepis sveta (Hieronimi translantoris, interpretisque sacre Scripture de Ebraica in latinam et slavonicam linguas..., Geographia – Aethica.)

Je viac ako isté, že Slovania už okolo roku 350 mali vlastný jazyk a že tento jazyk je jazykom, v ktorom sa šíri a upevňuje viera. Hlaholikou sa kázalo v Jeruzaleme a preto glagolská misia sv. Hieronyma bola prvým slovanským cirkevným prejavom, pokiaľ ju iné misie nezlikvidovali.
Obdobie medzi rokmi 300 – 600 je obdobím, kedy sa začína antická Európa meniť, kedy kresťanská cirkev hľadá cisára, ktorý by ju chránil, a kedy cisári hľadajú vieru, ktorá by ich bojovníkom pomohla vyhrať vojny. Hranice Rímskej ríše čoraz viac odolávajú nájazdom Gótov, Húnov a iných, najmä germánskym kmeňom. V čase, keď zomrel cisár Teodosius I. Veľký v roku 395 sa Rímska ríša rozdelila na Východorímsku a Západorímsku. Oslabenie ríše znamenalo nielen starosti pre Rimanov, ale aj príležitosť pre cirkev a nepriateľov. Rím sa so svojím pápežom stáva protikladom Carihradu so svojím patriarchom a otázne je akým spôsobom bude kresťanstvo šírené, tlmočené a integrované vo verejnej správe. Napriek problémom Cirkev sa stala mostom medzi už dosluhujúcim antickým svetom a novoprichádzajúcimi národmi, ktoré hľadajú svoju novú vlasť na území dnešnej Európy.

Na formovaní nového usporiadania Európy mali záujem aj Slovania a tak v roku 406 spolu s Alanmi napadli oslabený západný Rím dvomi prúdmi, jedným proti dnešnému Belgicku a druhým cez dnešné Švajčiarsko. V Rätaji narazili na rímske oddiely pod vedením vojvodu Stilicha, ktorý bol Slovan v rímskych službách a ten ich presvedčil, aby bojovali spolu s Rimanmi. Druhý prúd Vandalov – Slovanov prekračuje rieku Main a poráža Frankov, ktorí ako jediný kmeň bráni rímsku hranicu na Rýne.
V rámci mocenskej konsolidácie Byzancie sa na obzore črtá nová sila – Avari. V roku 557 sa cisár Justicián stretáva s avarskými poslami a dovoľuje im usadiť sa na slovanských územiach v dnešnej Slavónii (Panónii) a tým rieši dva problémy. Trestá Slovanov - Slovákov - Vandalov za africké ťaženie a vytvára ochrannú zónu pre Rím a Frankov. V tejto historickej perspektíve treba vidieť aj vznik Samovej ríše (623-658). Samovo kresťanstvo je dodnes záhadou. Jeho dvanásť žien nesvedčí o rímsko – katolíckom vyznaní. Vojenská sila Samovej ríše by sa dala spojiť s hypotézou návratu časti slovanských Vandalov po porážke v Afrike. Franský kupec Samo sa vyznamenal v boji proti Avarom, ale aj ako diplomat.

Usadenie Avarov v Panónii v nemalej miere zapríčinilo úpadok kresťanskej kultúry v tejto oblasti, až nakoniec koncom 6. storočia zanikla cirkevná organizácia v Panónii. Po zániku Avarskej ríše (avarsko-franské vojny vypukli v roku 791) vznikli v Panónii výhodné podmienky pre rozsiahlu misijnú prácu. Panónia po konečnom víťazstve Frankov nad Avarmi ( v roku 798 Karolom Veľkým) prestala byť jednotným územno-právnym celkom a bola aj cirkevne rozdelená na bavorské biskupstvá so strediskom v Salzburgu.
Do diania v Európe zasiahli vyznavači islamu, ktorý sa spája tak so židovstvom, ako i s kresťanstvom. Islam sa pokladá za potomstvo a duchovné dedičstvo Izmaela (Abrahámovho syna) V roku 638 Umar I. dobyl Jeruzalem a premenil chrámové námestie na posvätné miesto Islamu a Byzancia začala ustupovať na Blízkom východe i v Afrike. V roku 692 získali Kartágo, ale Konštantínopolis dobyli až v roku 1453. Útokom na Európu cez Pyrenejský polostrov okolo roku 700 začína nová éra vzťahov. Rozpínavosť Moslimov (Maurov) sa podarilo v Európe zastaviť v roku 732 v bitke pri Tours a Poitiers Karolovi, otcovi Pipina Krátkeho, kde si vyslúžil i prímenie Martel (t.j. kladivo).

Zo Slovanov prijali kresťanskú vieru najskôr južní Slovania. Chorváti prijali kresťanstvo v 7. storočí spolu s kniežaťom Porgom okolo roku 650 prostredníctvom misionárov z Ríma. Uhorský kráľ Ladislav zriadil v Záhrebe biskupstvo v roku 1093.
Srbi prijali kresťanstvo v 9. storočí, keď prijal krst knieža Mutimír v rokoch 867-874. Medzi Srbmi konkurovali byzantské a latinské vplyvy.
Slovinci boli evanjelizovaní v druhej polovici 8. storočia prostredníctvom misionárov z biskupstiev Salzburg a Passau.
Bulhari prijali kresťanstvo v 9. storočí, keď sa dal pokrstiť kráľ Boris v roku 864 v Carihrade a je prvou ortodoxnou cirkvou v Európe. Zásluhu na rozvíjaní náboženského a kultúrneho života mali žiaci sv. Cyrila a sv. Metoda, ktorí tu našli nové pôsobenie po vyhnaní z Veľkej Moravy.
Na územie Čiech začalo kresťanstvo prenikať z Bavorska začiatkom 9. storočia, ale možno ho spájať i s kniežaťom Bořivojom, ktorý prijal krst na dvore kráľa Svätopluka z rúk arcibiskupa, metropolitu Metoda. Počiatky kresťanstva v Čechách sú poznačené mučeníckou smrťou sv. Ľudmily (dcéry Svätoplukovej a manželky kniežaťa Bořivoja), jej vnuka kniežaťa sv. Václava (929), ako aj pražského biskupa sv. Vojtecha.
Christianizácia poľského územia prebieha počas cyrilo-metodskej misie a vlastné prijatie kresťanstva Poliakmi je až po roku 965, pričinením Dobroslavy, dcéry českého kniežaťa Boleslava I., pretože jej manžel Mieško prijal krst a svoju ríšu dal pod ochranu Apoštolskej cirkvi a syn Boleslav Chrabrý bol poľským kniežaťom (992-1025) a kráľom.

Pohľad na šírenie kresťanstva na území Ukrajiny nemožno oprieť o dostatok solídnych prameňov. Markantným dátumom je tu krst kyjevského kniežaťa sv. Vladimíra v rokoch 987-989, ktorý aj so svojím ľudom prešiel na kresťanskú vieru. Vznik Kyjevskej ríše pripravovali obyvatelia pobrežia baltického mora Varjagovia a nevedno či boli už kresťanmi, ale zjednotili v roku 862 viaceré slovanské kmene a o 20 rokov neskoršie prebralo Kyjev novogorodské knieža.
Pobaltskí Slovania (Vinidi, Lužickí Srbi, Obodriti, Lutici) poznali kresťanstvo od nemeckých susedov. Misijná činnosť medzi polabskými Slovanmi sa úzko spájala s politickými cieľmi zmocniť sa územia, čomu sa bránili vyše 200 rokov, až do 12. storočia O rozšírenie kresťanstva medzi Lužickými Srbmi sa zaslúžil mišenský biskup sv. Benno, ktorý ovládal slovanský jazyk.

Kresťanstvo na dnešnom území Slovenska obyvatelia spoznali prostredníctvom rímskych légii, ale aj vplyvom obchodných kontaktov už v prvých storočiach. Prítomnosť kresťanov na našom území dokazujú archeologické vykopávky v Bratislave - Rusovciach, Cíferi ( Kristov monogram vložený do kolesa, skleného pohára), na Devíne v čelnej stene sa našiel poškodený kovový krížik a inde. Knieža Pribina počas svojho vladárenia okolo roku 828 dal posvätiť prvý kresťanský kostol v Nitre (jeho manželka bola pokrstená Bavorka), ktorý posvätil salzburský arcibiskup Adalram. Pribina prijal krst neskoršie v rakúskom Treismaueri spolu so svojim synom Koceľom, asi v roku 833. Možno teda povedať, že Slováci vstúpili do veľkej kresťanskej a kultúrnej rodiny už v 8.-9.storočí a Pribina založil prvý slovenský, samostatný, štátny útvar, Nitrianske kniežatstvo. Mojmír I. založil Moravské kniežatstvo a po boji s Pribinom spojil obe kniežatstvá v útvar Veľká Morava v roku 833-907 Pribina sa utiahol aj s rodinou do Panónie na Blatnohrad s prispením Frankov.

O tom, že nič netrvá večne, svedčia udalosti po roku 843, Werdunskou dohodou sa Franská ríša rozdelila na tri časti: západná časť, na čele s Karolom (územie západne od rieky Rýn),
východná časť, na čele s Ľudovítom Nemcom ( územie východne od rieky Rýn, až po Panóniu), južná časť, na čele s Lotharom (Burgundsko a severná časť Talianska), ktorý hneď vyslovil požiadavku, že pri voľbe pápeža je potrebný súhlas cisára. Takto rozdelená ríša vydržala len do roku 890, pretože došlo k jej zániku, čím sa narušila jednota spoločenstva západných národov. Právomoc v Ríme a okolí prechádza do rúk rímskych veľmožov, ktorí zasahovali do života Cirkvi, predovšetkým do obsadzovania pápeža. Používali sa podvody a násilie. Od roku 880 – 1046 sa vystriedalo na pápežskom stolci 48 pápežov. V čase chaosu sa pozviechala Východofranská ríša za panovania Ota I. Veľkého (936-973), ktorý vybudoval centrálnu kráľovskú moc a urovnal neporiadok.

Veľké knieža Veľkomoravskej ríše Rastislav (846 - 870) ako múdry a prezieravý štátnik orientoval svoju politiku na upevnenie nezávislosti krajiny, aj po cirkevnej stránke a zriadením vlastného biskupstva. Byzantský cisár Michal III. mu vyhovel žiadosti a poslal na Veľkú Moravu – Devín v roku 863 solúnskych bratov Konštantína (Cyrila) a Metoda. Boli to muži hlbokej viery, diplomati ovládajúci miestne macedónske nárečie, blízke aj nášmu ľudu. Konštantín-Filozof bol učiteľom na Vysokej dvornej škole v Carihrade, ovládal niekoľko jazykov: grécky, latinský, hebrejský, arabský, staroslovanský. Metod bol právnik, pôsobil ako správca provincie, ktorú obývali aj Slovania, potom vstúpil do kláštora a prijal rehoľné meno Metod. Čím boli pre nás prínosom? Priniesli nám živú vieru pravého Boha, písmo-hlaholiku, ktorá bola dokonalejšia ako Hieronymova, vytvorili školu, v ktorej vychovali viac ako 200 žiakov, ktorí pokračovali vo vzdelávaní u ďalších národov. Prekladali Písmo, základné liturgické a právne knihy, učili jasnej morálke. S Konštantínom je spojené aj najstaršie slovanské poetické dielo – básnická skladba umeleckej hodnoty „Proglas“. Je to autorova výzva ku Slovanom, aby pestovali písomníctvo vo vlastnom jazyku.

Nemožno nespomenúť kráľa Veľkej Moravy Svätopluka, ktorého žiadosť pápež Ján VIII. akceptoval a Nitria (Nitra) sa stala novou diecézou veľkomoravského arcibiskupstva na čele, ktorého bol Metod. Metod sa v roku 869 stal kňazom a arcibiskupom Veľkej Moravy a Panónie so sídlom v Srbskom Sirmiu, resp. Velehrade. Pápež Hadrián II. v roku 880 schválil sloviensku liturgiu, vytvorenie Veľkomoravskej cirkevnej provincie a Nitrianske biskupstvo na čele s germánskym mníchom Vichingom, ktorý po smrti Metoda v roku 885 vyhnal žiakov za hranice Moravskej ríše a tým splnil sen nemeckých žoldnierov a staroslovienska liturgia bola nahradená latinskou. Z vyhnaných žiakov-kňazov to boli: Gorazd, Kliment, Naum a jeho žiak Konšantín Preslávsky zostavil písmo cyrilika, Angelár, Sáva, Vavrinec a ďalší. V roku 890 Wiching z Nitry ušiel.
V druhej polovici 9. storočia Svätopluk I. dal postaviť v Nitre pod vrchom Zobor benediktínsky kláštor, v ktorom bol vychovávaný aj jeho syn Predslav, z prvého manželstva a tým bol posvätný pre celý slovenský národ. Štát, ktorý prijal a upevňoval kresťanstvo vybudoval kláštor alebo kostol. Zobor sa stal tým, čo Říp pre Čechov, Olymp pre Grékov, Monte Casíno pre Talianov, Eresburg pre Sasov.
Nitrianska sídelná kapitula sv. Emerána sa prvý krát spomína v spise z roku 1006. S nitrianskou kapitulou súvisí aj nitriansky Evanjeliár z roku 1082-84, ktorý je najstaršou písomnou pamiatkou Uhorska, uloženou na biskupskom úrade.

Nitriansky kódex - evanjeliár je neoceniteľný poklad, jeden z najväčších skvostov stredovekého umenia na Slovensku. Je to rukopisná kniha písaná v latinčine, všeobecne označovaná za najstaršiu uhorskú liturgickú pamiatku a súčasne aj relikviár. Svedčí o šírení kresťanstva, ale i kultúre u nás už v XI. storočí. Tento neoceniteľný poklad vznikol v kláštore sv. Hypolita pod Zoborom v Nitre okolo roku 1082-84, podľa severofrancúzskej predlohy mníchov. V roku 1083 za kráľa sv. Ladislava I. (1077-95), brata Gejzu I. bolo obnovené Nitrianske biskupstvo, ktoré bolo založené už v roku 880.

Táto kniha je klenotnica európskej kultúry, je to liturgická kniha používaná pri významných slávnostiach - korunováciach panovníkov, vysviacka biskupov, významných udalostí a pod. Kniha obsahuje i výňatky z evanjelií, nechýba ani vzácny záznam pašií ekfonetickou notáciou. Pozostáva z 50 pergamenových fólií zviazaných do hrubých dosiek, obtiahnutých červeným zamatom. Na jeho prednej honosnej väzbe je pripevnený strieborný i pozlátený reliéf, kde upútava skupinka z Kalvárie: Ježiš Kristus na kríži, jeho matka Mária a najmilší učeník Ján. V dolnej časti sa nachádza byzatský relikviárny dvojramenný kríž, v ktorom sú pripevnené kovové platničky s ozdobnými výrezmi do jej vnútra. Cez ne možno vidieť vzácne relikvie : úlomky dreva z kríža na Golgote ( objavila ho sv. Helena, matka rímskeho cisára Konštantína I. (306-337) a kúsok tkaniny z plachty, do ktorého bolo zabalené telo Ježiša v hrobe).

Za svätobeňadického opáta Jána III. (1476-1510), ktorý sa postaral o obnovu kláštora po vypálení, zriadil Kaplnku sv. Krvi v roku 1489, do ktorej relikviu venoval kráľ Matej Korvín (dostal ju od pápeža Pavla II.), v roku 1506 dal inštalovať organ, dal obnoviť i dosky Nitrianskeho kódexu. Vtom čase žil v kláštore aktívny skriptor, fráter Blažej a v Budíne pôsobil iný člen, znalec pisárskeho a iluminátorského umenia, Gregor. Asi vtedy bol Nitriansky kódex reštaurovaný v dielni zlatníckeho majstra a zhotovili novú väzbu knihy.

Ďalšie údaje a okolnosti o Nitrianskom kódexe sa rozchádzajú, ale treba pochopiť dobu, a čas. Pravda je taká, že kláštor pod Zoborom bol zničený bratríkmi v roku 1468 a pápež Pavol II. pridelil majetok opátstva pod Zoborom nitrianskemu biskupstvu a kapitule, ktorá sa spomína už v roku 1006 a navštívil ju i uhorský kráľ Štefan I. Po porážke uhorských vojsk Turkami v roku 1526 pri Moháči cisár Maximilián I. v roku 1543 nariadil premiestniť arcibiskupstvo z Ostrihomu do Trnavy. Počas tureckých vojen cisár Maximilián II. (1564-76) v roku 1565 svätobeňadický kláštor i opátstvo zrušil a z kláštora sa stala pevnosť na obranu proti tureckým vojskám. Je predpoklad, že po reštaurovaní kódexu sa dostal znova na svoje miesto na Nitriansky hrad, kde bol uložený až do doby, kedy Turci nezačali likvidovať cirkevné budovy a cennosti v rokoch 1663 a 1664. Nitriansky biskup, ostrihomský arcibiskup – primas Uhorska (1666), v rokoch 1667-1673 miestokráľ, Juraj Selepčéni (1595-1685) dal ukryť cirkevné cennosti, pretože Turci urobili z chrámu maštaľ a zničili čo sa dalo. Nitriansky kódex bol teda na nitrianskom hrade, vrátil sa na svoje miesto na biskupský úrad až do roku 1918. Po tomto čase bol Nitriansky kódex v Sečéniho knižnici v Budapešti, neskoršie v bazilike sv. Vojtecha v Ostrihome. V decembri 1941 sa prezident Slovenskej republiky Dr. Jozef Tiso pričinil v jednaní zo zástupcami Maďarského kráľovstva v Komárne o navrátenie kódexu do Nitry, na biskupský úrad.

Na verejnosti sa Nitriansky kódex prvýkrát objavil v roku 1995, pri návšteve pápeža Jána Pavla II. v Nitre a ukázal ho i televíznym divákom do celej Európy. V septembri 2006 bola inaugurácia poštovej známky Nitrianskeho kódexu, od akademického maliara Pavla Chomu a rytca Martina Činovského.
Najstarším latinským písaným prameňom, zaoberajúcim sa konkrétnym slovenským prostredím, je Maurova legenda o Andrejovi-Svoradovi a Beňadikovi z rokov 1064 –1070.
S činnosťou zoborských benediktínov sa spája vznik Zoborských listín z roku 1111 a 1113, v ktorých sa hovorí o právach opátstva, ako sú dane a súpise kláštorného majetku.
V roku 1075 vzniklo na Slovensku ďalšie centrum náboženského, hospodárskeho a kultúrneho života v Hronskom Beňadiku. Ďalšie kláštory vznikli na Skalke pri Trenčíne , v Pohraniciach pri Nitre, v Klíži pri Topoľčanoch, Spišskej Kapitule, Krásnej nad Hornádom, Bzovíku, a inde.

Počas zjednocovania slovanských kmeňov do Veľkomoravskej ríše ( pomenovanie Veľká Morava pochádza od byzantského cisára Konštantína VII.-Porfyrogenetosa (913-959), v jeho spise O spravovaní ríše), poľský kráľ Boleslav Chrabrý ovládal časť Slovenska z Krakova a ovplyvňoval vývoj v uhorskom štáte. V roku 1025 sa českému kniežaťu Oldřichovi I. podarilo s pomocou Nemcov poraziť Boleslava Chrabrého a českému kniežaťu Spytihnevovi II. ovládať Moravské kniežatstvo, vyvraždiť okolo 300 slovenských rodov a po konfiškácii ich majetku pridelil ich Čechom ( Alexander František Zvrškovec – Slováci a svet).
Na prelome 10. a 11. storočia Európa mala charakter kresťanského spoločenstva a jej národy tvorili veľkú kresťanskú spoločnosť – christianus populus. Najvyššou politickou autoritou tých čias bol cisár Oto III.(980-1002). Podľa odhadov historických demografov počet obyvateľov Európy dosiahol asi 40 miliónov a na území dnešného Slovenska žilo okolo 200 tisíc ľudí.
Jednou z mnohých starostí Cirkvi tohto obdobia je evanjelizácia ľudu, vykorenenie povier, odstrániť pomstu a krvavé konflikty. Významným aspektom tohto obdobia sú púte. V putovaní sa sprístupňuje a uskutočňuje bytostný vzťah človeka ako pútnika na tomto svete, ktorý modliac a prosiac hľadá životnú cestu. Pútnici putovali do Palestíny na miesta života a smrti Ježiša Krista, k hrobom apoštolov Petra, Pavla, Jakuba st., na miesta uctenia si Panny Márie a svätých.
V Európe sa v 10 storočí objavil pustovnícky prúd. Pustovníci sa usadili v blízkosti kláštorov, mimo ľudských obydlí, v lesoch. Praktizovali chudobu, žili z práce rúk a almužny, napríklad pustovnícky život sv. Svorada a Beňadika na Zobore a Skalke pri Trenčíne.

Nemožno obísť skutočnosť, že v kláštoroch kvitlo kresťanské umenie a kultúra v mnohorakej forme. Knižné umenie dosiahlo vrchol v kláštore v Reichenau, v stavebnom umení objavujeme románsky sloh skvelou stavbou chrámu sv. Michala v Hildescheime a ďalšími bazililkmi. V 13. a 14. storočí sa výrazne prejavilo myšlienkové bohatstvo v umení nového slohu - gotike. Majstri, tvorcovia gotického štýlu, sa riadili pocitom krásy a mysticizmu, venujú pozornosť dokonalej harmónii architektúry s rezbárstvom, maliarstvom, umeleckým remeslám a disciplíny univerzitnej náuky sa sústreďujú okolo teológie. Gotika bola doba viery. Gotické katedrály dominujú nad mestom, pripomínajú veľkosť a majestát Boha (Paríž, Rím, Barcelona, Kolín, Praha, Viedeň, Košice, Hronský Beňadik...)

Významnými stretnutiami cirkevných otcov boli koncily. Jedným z najvýznamnejších koncilov sa uskutočnil za pontifikátu pápeža Inocenta III. (1198 - 1216), ktoré sa týkalo Eucharistie – premene chleba a vína pri svätej omši na telo a krv Ježiša Krista. Platné je aj disciplinárne nariadenie – ročná spoveď a sväté prijímanie vo veľkonočnom čase.
Po rozchode východných a západných kresťanov (1054) silný náboženský duch sa prejavil predovšetkým v križiackych hnutiach, či už proti pohanským Prusom, Sasom, husitom alebo na ochranu Svätej zeme, kde sa objavili noví nepriatelia kresťanstva. Boli to kočovné národy, ktoré prijali islam a podmanili si postupne Irán, Azerbajdžan, Mezopotámiu, Sýriu a potom i Palestínu. Moci sa ujali tureckí Sedžukovia, ktorí sa v roku 1076 zmocnili Jeruzalema, pamätné miesta pustošili, znesväcovali a s kresťanmi surovo zaobchádzali. Pápež Urban II. (1088-99) podnietil na synode v Clermonte v roku 1095 svojou ohnivou kázňou pred zhromaždeným ľudom prvú križiacku výpravu. Výprava bola úspešná, križiaci oslobodili Jeruzalem 15. júla 1099, opravovali, stavali kostoly, ktoré zrútili mohamedáni.

Celkove bolo organizovaných sedem výprav, nie všetky sa uskutočnili a boli úspešné aj význam týchto výprav je sporný. Nemožno obísť skutočnosť, že z myšlienky výprav sa vyvinulo aj misijné hnutie. Kresťania si uvedomili, najmä zásluhou sv. Františka z Assisi (po 200 ročných bojoch), že výpravy za rozšírenie kresťanstva sa nesmú uskutočňovať mečom, aj keď sú osudy Svätej zeme ostali zvlášť pohnuté. Napriek konečnému neúspechu mali križiacke ťaženia pre Cirkev v Európe značný význam – úcta k trpiacemu Spasiteľovi (pobožnosti krížovej cesty), vznik myšlienke jednoty západoeurópskej rodiny kresťanských národov, výmena civilizačných a hospodárskych hodnôt s Východom.
Stredovekým neduhom bola inkvizícia, je výsledkom dobových pomerov, ktoré majú špecifické prepojenie medzi Cirkvou a štátom na konci 12. a začiatkom 13 storočia. Treba ju odmietnuť ako metódu.

V 14. - 15. storočí prebiehali v Európe pokusy o reformu na pôde Cirkvi, ale niektoré išli príliš ďaleko. Zvláštnu úlohu tu zohrali: Ján Viklef v Angicku a majster Ján Hus v Čechách V 16.storočí vystúpil s reformou Cirkvi v Nemecku Martin Luther a zaktivizoval všetky spoločenské vrstvy. Miesto teologických traktátov vyzval ľud na boj proti Rímu. Ďalšími reformátormi boli Ulrich Zwingli a Ján Kalvín vo Švajčiarsku, kráľ Henrich VIII. v Anglicku a ďalší v 19 storočí (mormoni, adventisti siedmeho dňa, svedkovia Jehovoví...).
Spoločensko-kultúrne premeny v Európe v 11. a 12.storočí, nárast vedeckých záujmov, rozvoj miest, vypracovanie nových vedeckých metód otriasli tradičný rámec cirkevného školstva. Začiatkom 13. storočia dosiahli učitelia spolu so študentmi pápežské uznanie a privilégia ako universitas. Hlavné univerzity vznikli v Bologni, v Paríži, v Oxforde a Cambridgei, V Ríme, vo Viedni, Valencii (1120), v Prahe (1348), Krakove (1364), Pécsi, Kolíne, ale aj v Bratislave (1465), v Trnave (1635), v Košiciach (1657). Najnavštevovanejší bol Paríž, matka vzdelanosti.
Významné premeny v európskej kultúre v 16. a 17. storočí sa spájajú aj s výsledkami v oblasti vedy. Experimentálne vedy rozvíjali tí istí ľudia, ktorí sa zaoberali filozofiou a teológiou (Mikuláš Koperník, 1473-1543 a jeho heliocentrická teória, ktorú Cirkev neprijala, až keď sa dala vedecky dokázať. Podobne pochodil Galileo Galilei, až po 350 rokoch, keď pápež Ján Pavol II. toto označil za bolestné vzájomné nepochopenie sa sveta a Cirkvi).

Francúzska revolúcia v roku 1789 sa výrazným spôsobom pričinila, že starý kontinent zmenil svoju tvár a osvietenské idey zasiahli celú Európu. Zvláštnu pozornosť si zaslúžia katolícke habsburské krajiny za panovania cisárovnej Márie Terézie (1740 - 1780) a jej syna Jozefa II. (1780 - 1790). Reformy, ktoré uskutočnili sa dotkli vnútorného, ako aj vonkajšieho života Cirkvi a spoločnosti.
Pod vplyvom rôznych spoločenských zmien sa v 18. storočí začalo v rakúsko-uhorskej monarchii prejavovať hnutie za sebaurčenie jednotlivých národov. Kňazi svojou pastoráciou
a literárnou činnosťou vzbudzovali popri láske k Bohu aj lásku k slovenskému národu a slovenskej reči (Juraj Palkovič, Alexander Rudnay, Ján Hollý, Juraj Papánek, Hugolín Gavlovič, Anton Bernolák, Ľudovít Štúr, J.M. Hurban, M.M.Hodža, Dr. Martin Hatala, Andrej Hlinka a i.) V boji za národné práva postupovali katolíci a evanjelici spoločne. Dejinnou udalosťou bolo uzákonenie spisovnej slovenčiny v roku 1843 na fare v Hlbokom, ktorá nadväzovala na tradíciu bernolákovcov. Založenie Matice slovenskej v roku 1863 a troch slovenských gymnázií, vznik Spolku sv. Vojtecha v roku 1870 národovcom Dr. Andrejom Radlinským malo význam pre nábožensko-mravnú i národnú výchovu. Treba povedať, že už po roku 1848 začali vychádzať Katolícke noviny, Slovenské noviny vychádzajúce vo Viedni v staroslovienčine (Radlinský), časopisy Pešťbudínske vedomosti, Slovenský letopis (Sasinek), Cyril a Method (Radlinský).

Po skončení prvej svetovej vojny 28.októbra 1918 vznikla z rozpadnutého Rakúsko-Uhorska Československá republika, ku ktorej sa v roku 1919 pripojila Podkarpatská Rus. V tom čase malo Slovensko 2,2 milióna obyvateľov a ku katolíckemu náboženstvu sa hlásilo 85 %.
Značná časť českého národa zľahostajnela vo viere a inteligencia, vychádzajúca z pražskej univerzity, bola nielen nábožensky ľahostajná, ale Cirkev priam nenávidela. Pražskí učitelia odstránili zo škôl kríže a pražskí socialisti strhli a zneuctili mariánsky stĺp na Staromestskom námestí, aj časť duchovenstva zlyhala v kritických chvíľach. V januári 1920 bola založená Československá cirkev.

Mnohé myšlienky z Čiech prinášala na Slovensko česká inteligencia, ktorá obsadila všetky štátne orgány v úradoch, školstve, polícii, železničnej doprave... Slovenský národ so svojím duchovenstvom zostal verný Rímu, nepodľahol heslu prezidenta Masaryka: „Rím musí byť súdený a odsúdený“. Naopak, u nás nastala obroda náboženského života najmä prostredníctvom ľudových misií a exercícií ( duchovné náboženské cvičenia) v centrách, ako je Ružomberok, Belušské Slatiny a Nitra – Zobor.
Slovensko, okyptené o južné kraje Viedenskou arbitrážou (2. 11. 1938) a pričinením Nemecka sa stalo (14. 3. 1939) samostatným štátom, na čele s prezidentom Dr. Jozefom Tisom, ktorý uznalo 29 krajín, medzi nimi aj Sovietsky zväz.
Novoutvorený štát sa chcel riadiť kresťanskými princípmi, čo sa vo veľkej miere aj podarilo, ale vplyvom nátlaku zo strany Nemecka sa vyskytli opatrenia protiviace sa kresťanským zásadám ( obmedzovanie osobnej a majetkovej slobody, židovský kódex...)

Koniec druhej svetovej vojny (1945) priniesol pád fašizmu v Európe, ale na Slovensku dochádza útokom na Katolícku cirkev, kňazov i veriacich. Po februári 1948 išlo komunistickým ideológom o to, aby sa obmedzil styk biskupov a veriacich s Vatikánom, dať pod kontrolu Cirkev, spolky, tlač a úrad pre cirkevné veci riadil štát. Smutne známa „barbarská noc“ 13. 4. 1950 a ozbrojené zložky ľudových milícií zablokovali prístup ku 50 mužským kláštorom, tieto akcie sa opakovali i v ženských zariadeniach, pretože „ v celom rade kláštorov bol sústredený písomný materiál protištátneho obsahu“. Je pravda, že niektoré kláštory boli celé stáročia nositeľmi duchovnej a materiálnej kultúry. Podobný osud čakal aj kňazské semináre. Rok 1951 bol rokom masového zatýkania kňazov, laikov a najmä divadelný proces s biskupmi Vojtaššákom, Buzalkom a Gojdičom, ktorých odsúdili a väznili za vlastizradu. Izolácia, sústreďovacie tábory, väzenie, ateizácia spoločnosti, cirkevný tajomníci a ideologické kádre komunistickej strany nevyriešili ideologický problém obyvateľstva. Situácia po 17. novembri 1989 v mnohom upravila vzťah Cirkvi a štátu. Vplyv náboženského života v nových podmienkach sa prejavil vo všetkých oblastiach života novovzniknutej Slovenskej republiky (1. 1. 1993).

3. Historický vývoj a český výklad dejín

Po roku 1918 bola slovenská kultúra a história vystavená tlaku harmonizácie s českou predstavou a ambíciou tlmočiť dejiny podľa vlastnej potreby. Vymyslený československý národ nezniesol hlbšiu analýzu a život ukázal, že Česi a Slováci sú samostatné národy, ktoré nedopustia, aby ich história bola nahradená umelým výmyslom.
Je nesporné, že Česi majú pre historický pohľad na vývoj v Európe značný vplyv. Územie Čiech dosiahlo názov až od 10. storočia, dovtedy sa volalo Bohémia (pomenovanie podľa keltských Bójov – Bojohaema). Samotný názov „čech“ je síce slovansky, alebo je len poslovančený z tatarsko - skýtskeho „šejch“ (náčelník a pohanský šaman)?

Prvým stanovišťom Čechov podľa archeológa Zdenka Váňu nebola hora Říp, ale drevený hrad Budeč pri rieke Ohře, okolo roku 663, teda po rozpade ríše a Samovej smrti. Prvým náčelníkom bol pohanský čarodejník Krak, ale domáci ľud ho ako cudzinca odmietal, aj keď dával potomkom slovanské mená Libuša, Přemysl. Na trón sa v roku 723 dostala dcéra Libuša a jej videnie ako praotec Přemysl Čech s volkami orie pole pod vrchom Říp, upokojilo domáci ľud, ale tým založili panovnícku dynastiu „Přemyslovcov“, ktorá mala svoje sídlo v Prahe na Vyšehrade, odkiaľ kňažná Libuša veštila slávu Prahy. Treba povedať, že vtedajšej Bohémii sa uchádzali o moc dva rody: Slavníkovci a Přemyslovci.
Prvým českým kniežaťom sa stal Bořivoj – Slavníkovec a jeho manželka Ľudmila bola dcéra kráľa Svätopluka. Kniežacím sídlom bol Levý Hradec (obec Roztoky), hlavné stredisko kmeňa Čechov pred založením Prahy. Bořivoj prijal krst na dvore kráľa Svätopluka aj so svojou družinou z rúk arcibiskupa Metoda v roku 874. Po Bořivojovej smrti sa stal českým kniežaťom syn Spytihněv a v roku 895 sa české kniežatá odtrhli od Veľkej Moravy a dali sa pod ochranu Franskej ríše, kráľa Arnulfa, aby čelil Přemyslovcom.
Počiatky kresťanstva v Čechách sú poznačené mučeníckou smrťou sv. Ľudmily (921), manželky Bořivoja, jej vnuka sv. Václava (929), ako aj druhého pražského biskupa sv. Vojtecha (997). Zásluhu na šírení kresťanstva má Sázavský kláštor (1032) a nadväzoval na cyrilo-metodskú tradíciu. Treba povedať, že už v prvej polovice 9. storočia preniklo kresťanstvo do Čiech z Bavorska.

Významným rokom je rok 995, keď hlavné sídlo Slavníkovcov - Libica (pri Poděbradoch) bola prepadnutá a povraždená, syn Soběbor ušiel do Poľska a tak moc prevzali Přemyslovci. Po vyvraždení rodu Slavníkovcov Přemyslovcami (čo nie je povaha Slovanov) títo vládli až do roku 1306. Z významnejších mien je to Jindřich Břetislav Přemysl, biskup, ktorý zjednotil časti Čiech a Moravy. Přemysl Otakar I., český kráľ a jeho druhá manželka Konstancia bola dcéra kráľa Belu III. z Uhorska. Dcéra Otakara I. bola sv. Anežka. Přemysl Otakar II. padol na Moravskom poli v boji proti Habsburgovcom.

Dorozumievacím jazykom bola staročeština, ktorú prijali mnísi v kláštore na Slovanoch (Emauz) a bola založená na Hieronymovej hlaholike z Dalmácie.
Počas nasledujúcich rokov dochádza k systemetickej germanizácii slovanských kmeňov na tomto území.
Poľský kráľ Boleslav Chrabrý počas zjednocovania slovanských kmeňov do svojho kráľovstva ovládol časť bývalej Veľkej Moravy, ale českému kniežaťu Oldřichovi i Spytihnevovi II s pomocou Nemcov si vydobyli územie späť. Českí vládcovia ako historickí spojenci Nemcov vždy útočili na územia Slovanov. Ďalším príkladom sú konania českého kráľa Přemysla Otakara II, ktorý so svojim vojskom vnikol na územie západného Slovenska kde plienil, požiarmi a lúpežami ničil majetok, hrady a obyvateľstvo v rokoch 1271-73. Smrťou českého kráľa sa začína éra Habsburgovcov v Rakúsku.
V 14. a 15. storočí ovládajú Česko nemeckí Luxenburgovci. Ján (1310 - 1346) bol zať Václavovi II, poslednému z Přemyslovcov a jeho dcéra Eliška sa vydala za Jána. Ján mal syna Karola IV. (1346-1378), českého kráľa a od roku 1355 rímskeho a nemeckého cisára. Karol mal dvoch synov, a to Václava IV. (1378 - 1419) a Žigmunda (1419 – 1450). Ešte sú tu dve mená a to Ladislav Pohrobok (1450 - 1455), vnuk Karola IV. a Jiří z Poděbrad (1455 - 1469), ktorý bol zemský správca a český kráľ.

Najvýraznejšou osobnosťou českých dejín bol Karol IV., ktorého cieľom bolo získanie priazne východných slovanských kresťanov, pomocou slovanskej liturgie dovezenej z Dalmácie a vidina nových politických realít. V roku 1347 začína éra odklonu Čechov od Nemcov. V roku 1348 bola založená Pražská univerzita a nemohla sa vyhnúť vplyvu 80 vzdelancom, ktorí prišli s hotovým písomníctvom a liturgiou. Za niekoľko rokov po ich príchode už českí vzdelanci začínajú používať slovenskú dalmátčinu ako starú češtinu. Za vlády kráľa Václava IV. je znovuzrodený český nacionalizmus už tak silný, že tzv. kutnohorským dekrétom kráľ mení pomery na Pražskej univerzite tak, že Nemci, ktorí mali pri hlasovaní tri hlasy proti jednému českému, zrazu majú iba jeden a Česi tri.

V staronovej češtine píšu okolo roku 1400 už viacerí vzdelanci medzi nimi napr. Tomáš Štítny a Ján Hus. Práve Ján Hus ako rektor Pražskej univerzity zaviedol do češtiny rôzne zmeny (interpunkčné znamienka) a novoty ako je inšpirácia od východných Slovanov prijímanie pod obidvoma spôsobmi.
V roku 1428 sa uskutočnil prvý vpád husitov na juhozápadné Slovensko, ktorý sa niekoľkokrát opakoval a zasiahol celé Slovensko. V roku 1440 prišiel so žoldnierskym vojskom na Slovensko Ján Jiskra a v roku 1454 to boli bratríci, ktorí ničili všetko-kláštory, kostoly, hrady a rabovali. Boli porazení až v roku 1467 pri Veľkých Kostoľanoch vojskom kráľa Mateja Korvína.
Po smrti Jiřího z Poděbrad prichádza na český a uhorský trón syn vojvodu Jána Huňadyho, Matej Korvín (1469 - 1490), humanista, milovník umenia, vzdelanosti a kultúry. Potom nastupuje poľský kniežací rod Jagelovský a to Vladislav II. (1490 - 1516), ako kráľ Uhorska a Moravy a od roku 1490 aj český kráľ. Po ňom nastupuje na trón jeho syn Ľudovít II. Jagelovský (1516 - 1526) (potomok po Svätoplukovej dcére Ľudmile), ktorý ako český a uhorský kráľ bránil krajinu v bitke proti Turkom pri Moháči, kde zahynul.

Do českých dejín treba spomenúť krátke vládnutie Rudolfa III. v rokoch 1306 - 1307. ďalej Albrechta II. ako českého a uhorského kráľa v rokoch 1411 - 1437, resp. nemeckého kráľa v roku 1438.
Víťazstvo Turkov pri Moháči v roku 1526 umožnilo Osmanom obsadiť územie strednej Európy na viac ako 150 rokov a s týmto rokom sa spája koniec stredoveku v slovenských dejinách a začiatok novoveku.
Na uhorskom sneme v Bratislave v decembri 1526 zvolili za uhorského kráľa Ferdinanda I. Habsburského (1527 - 64), syna španielského kráľa Filipa Pekného a tým Habsburgovci získali moc v Európe. Osudy Čechov, Slovákov boli v rukách Viedne. Vývoj nasledujúcom období v Čechách ako aj na Slovensku bol odlišný, česká národnosť mala historickú možnosť formovať sa vo vlastnom štátnom útvare, zatiaľ čo formovanie slovenskej národnosti sa nedalo realizovať v historicky nepriaznivých podmienkach Uhorského štátu, ale vzájomné vzťahy medzi českou a slovenskou národnosťou sa zintenzívnili. Významným medzníkom bolo české a slovenské národné obrodzovacie hnutie, kodifikácia spisovnej slovenčiny a národno - politický program štúrovcov.

Revolučný rok 1848 v celej R-U monarchii postavil všetky slovanské národy zomknúť sa proti šovinistickej politike Nemcov a Maďarov. Vzájomné vzťahy Čechov a Slovákov sa dostávajú do polohy boja za politické právo, štátoprávne požiadavky. Na tejto požiadavke sa uzniesol aj Všeslovanský zjazd v Prahe.
Rakúsko – uhorské vyrovnanie v roku 1867 skomplikovalo riešenie českej a slovenskej otázky, stal sa medzníkom, pretože oba národy od seba izoloval, ale založenie Československej jednoty v roku 1896 v Prahe vychádza z fiktívnej koncepcie československého národa.
Zásluhou prof. T. G. Masaryka sa už pred prvou svetovou vojnou spájala táto koncepcia do spoločnej československej otázky. Na slovenskej strane túto otázku presadzovali predstavitelia SNS – hlasisti. Clevelandská dohoda z roku 1915 a Pittsburská dohoda z roku 1918 len potvrdili túžbu oboch národov.

Vznik buržoáznej ČSR v roku 1918 bol medzníkom v národnom a štátnom vývoji českého a slovenského národa, ale Ústava ČSR z roku 1920 neuznala etnickú existenciu slovenského národa a to bol jeden z hlavných faktorov zániku ČSR v roku 1938 - 39. Ani po roku 1945 - 48 z rôznych príčin sa nepodarilo riešiť štátoprávne vzťahy a Ústava z 9. 5. 1948 fixovala stav, aký tu bol. Až Ústavný zákon o československej federácii č. 143/1968 Zb. potvrdzuje federatívny štát ČSFR s dvomi rovnoprávnymi subjektami ČSR a SSR.
Vplyvom Gorbačovej „perestrojky“- prestavby v Sovietskom zväze v polovici osemdesiatych rokov 20. storočia zistili, že je nevyhnutné nové politické myslenie a politika musí vychádzať z realít, pretože vo svete narastá túžba po vzájomnej kontrole, porozumení, a to potrebuje celý svet. Tento pohľad na vývoj ovplyvnil celý východný blok.

17. november 1989 pokojnou demonštráciou študentov v Prahe spustil reťazovú reakciu po celej republike. Komunistický režim rýchlo kapituloval a na verejnosti sa objavujú politickí väzni, disidenti a odporcovia komunizmu (V. Havel, A. Dubček, J. Čarnogurský a i.). Po celej vlasti sa konali štrajky, demonštrácie za demokratické práva a slobody. Bol vypustený 4. článok ústavy o vedúcej úlohe KSČ a tým padá aj ideológia a celý systém. Demokratickými voľbami boli nastolené aj demokratické slobody, ale to neznamenalo vyriešenie všetkých problémov. Mílovská zmluva vo februári 1992 nebola prijatá Predsedníctvom SNR ako najvyššieho orgánu štátnej moci na Slovensku, o pokračovaní spoločnom štáte ČSFR, pretože ani jedna z doterajších dohôd nebola zo strany Čechov splnená, a tak 25. novembra 1992 Federálne zhromaždenie v Prahe prijalo ústavný zákon o zániku ČSFR. Týmto rozhodnutím sa k 1. 1. 1993 utvorili dva samostatné štáty – ČR a SR. Odstupom času možno povedať, že ešte nikdy v histórii oboch národov neboli naše vzťahy tak dobré ako sú teraz.

4. Vývoj dejín z pohľadu komunistickej ideológie

Najviac uškodila histórii a jej poznaniu ideológia komunistických režimov v Európe v rokoch 1917 - 1989, pretože ich prekrúcala, deformovala a dezinformovala. História je vždy spoločnou črtou toho – ktorého národa, aj obdobie vlády komunistických fanatikov bol proces permanentného útlaku chudobných – robotníkov, z ktorého ich mali oslobodiť iba samozvaní spoločenskí fanatici, ktorí prevzali na seba zodpovednosť vo forme revolučnej avantgardy.
Národy sa nemohli vyvíjať v súlade so svojimi kultúrnymi, duchovnými tradíciami a hospodárskymi možnosťami.
Od roku 1948 sa naša história vykladá v perspektíve týchto duševných deformácií a potvrdila sa stará pravda, že v komunistickej politike nejde o hodnoty, ale o záujmy a moc.

Komunistický režim mal dve tváre. Pred svetom chcel ukázať svoju vyspelosť a prednosti a vo vnútri štátu panovalo bezprávie, porušovanie ľudských práv a slobôd. Štát a Štátna bezpečnosť prenasledovali každý opozičný prejav. Určitú nádej priniesli obrodné roky, ale po nich nasledovali roky konsolidácie, prenasledovanie aktivistov zmien, cenzúra, kádrovanie, emigrácia, šikanovanie i väzenie. Až deväťdesiate roky 20. storočia priniesli otvorené stretnutie politických síl komunistických režimov a opozície.
Celý vzdelávací systém v školstve bol prioritne zameraný na Medzinárodné robotnícke hnutie, historický materializmus, ateizmus, marxistickú filozofiu, vedecký komunizmus a ostatné historické disciplíny boli len okrajové alebo vôbec neboli, preto sa nemožno ani čudovať, že mnohé historické javy sú nám neznáme, nepoznáme ich. Je veľkou škodou, že k takýmto témam je málo literatúry i málo odborníkov, ktorí by sa chceli k ním vyjadriť.
Záver z pohľadu slovenskej interpretácie poznania dejín

Naša slovenská identita siaha až do obdobia Samovej ríše, keď sa vytvárala slovanská spolupatričnosť Slovienov, predkov Slovákov, a formoval sa vlastný jazyk. Toto vedomie sa upevnilo za čias Nitrianskeho kniežatstva a najmä Veľkej Moravy. Názov Slovien – Slovienin – Slovan, má prirodzené pokračovanie znení Slovák – slovenčina – Slovenský.
Vznik staroslovienčiny – prvého spisovného jazyka Slovanov treba hľadať v glagovskom kláštore Dalmácii, kde kláštorný mních sv. Hieronym koncom 4. a začiatkom 5. storočia zostavil glagolskú hlaholiku, ktorú používali národy Chorvátska a Slovinska. V 9. storočí solúnski bratia Konštantín a Metod zdokonalili hlaholské písmo, ktoré bolo založené z 38. písmen a tvorili ho tri znaky: kruh, trojuholník a kríž. Táto hlaholika sa stala nástrojom premeny staroslovienčiny na literárny jazyk Slovanov, z ktorého sa vyvinuli súčasné slovanské jazyky.

Najstaršou písomnou pamiatkou v tomto hlaholskom písme sú Kyjevské listy z 10. storočia. Na žiadosť byzantského cisára Simeona (893 - 927) Konštantín Preslávsky, žiak Naumov (Metodov) v roku 893 zostavil jednoduchšie písmo ako bola hlaholika, tzv. cyriliku, ktorá vznikla aplikáciou gréckeho písma na slovanské hlásky a toto písmo sa rozšírilo do ¼ sveta, a nielen k Slovanom. Grécke písmo malo 24 znakov a stalo sa základom modernej latinky, ktorou píšeme do dnes. Aj keď vývoj jazyka a písomníctva prešiel dlhým vývojom, treba byť hrdý na to, že už v roku 869 sv. Cyril slúžil v Ríme sv. omšu – liturgiu v slovienskom jazyku, ktorý už v tom čase patril medzi najuznávanejšie, hneď po latinčine, gréčtine a hebrejčine. Treba povedať, že naše písmo a jazyk sú založené na indo – keltskom základe a preto malo i pomalší vývoj ako písmo starých civilizácií –Sumerov, Egypťanov a pod. (viď európsky strom jazykov).

K najcennejším písomným pamiatkam nášho slovenského národa patria listiny písané glagovskou hlaholikou sv. Hieronyma zo 4. - 5. storočia. V roku 1944 ThDr., PhDr, Jozef Vševald Gajdoš, kňaz, litertárny bádateľ, knihovedec, z Mane, okres Nové Zámky uverejnil správu o svojom objave staroslovienskych Hlaholských listov z 13. a 14. storočia (Hlohoveckých a Svätoantolských listoch), ktoré majú chorvatskú a českú provenienciu - pôvod.
Vysvetliť etymologické (pôvodné) odvodenie názvu slova Slovan - Slovák je takmer nemožné, pretože je viac verzií na vysvetlenie. Napríklad: Český kronikár Pulkava v 14. storočí odvodzuje názov Slovan od pojmu „slovo,“ Ján Kollár v 19. storočí od slova „sláwa,“ Grécky historik Ptolemaios 200 rokov pred Kristom menuje v Európe etnikum „Suovenoi“, vlastne „Slovieni - Suovieni ,“ Vikingovia nazývajú Slovanov „Vanna“, starí Etruskovia v Taliansku sa sami volajú „Veneti,“ podobne aj Homér v 9. storočí pred Kristom pozná etnikum, ktoré žije na pobreží Adriánskeho mora a volajú sa „Venéti, Henéti“.

Názov Slavjan znamenalo „otrok“. Etniká na európskom kontinente sa odlišovali aj podľa toho kde bývali, napr.: Polabskí Slovania, Lužickí Srbi, Pomorania, Moravania, Korutánci-Slovieni, Horvati, Srbi, alebo podľa panovníckych skupín: Česi, Bulhari, Poliaci – lovci.
V tejto historickej perspektíve sú oficiálne tvrdenia našich historikov o príchode a existencie slovanských - slovenských kmeňov na našom území z 5.- 6. storočia oficiálnym klamstvom. Otázkou je, že prečo „naša veda“ tvrdí niečo, čo nezodpovedá skutočnosti?

Slovania patria spolu s Germánmi, Keltmi, Grékmi, Iráncami, Indmi a ďalšími národmi k Indoeurópanom, k veľkej skupine ľudstva, kedysi spojené spoločným jazykom a ich pravlasť sa nachádzala niekde v strednej Ázii, odkiaľ sa od 3. – 2. tisícročia pred Kr. rozišla najmä na juh a západ Európy. Jednotlivé národné vetvy sa rozchádzali z toho spoločného kmeňa postupne.
Keď dnes v období existencie samostatného Slovenska hovoríme o našich dejinách, musíme zohľadniť to, že história je vždy nielen spoločnou identitou toho, ktorého národa, ale aj historickým produktom manipulácií mocenských záujmov. Po celé dejiny otázka Slovanov – Slovákov v Európe bola v pozadí. K základnému zvratu došlo až koncom 18. storočia a v priebehu 19. storočia vplyvom „ Toleranzpatentu“, pretože aj slovenské územie patrilo habsburskému cisárovi Jozefovi II. Prvý raz v dejinách sa priznávajú občianske a ľudské práva poddaným, ktorí nikdy žiadnych práv nemali. Boli to slovanskí vzdelanci, ktorí sa v mene poddaných ujali svojich etník a hlásili sa o udelené práva.

V roku 1783 si Slováci vynútili u cisára Jozefa II. osobné prijatie a žiadali ho, aby okrem latinčiny, maďarčiny mohli študovať aj v rodnom jazyku – v slovenčine. Je zaujímavé to, že cisár súhlasil s požiadavkou a dovolil vzdelávať sa v slovenskom jazyku. To sa roznieslo po všetkých slovanských etnikách v cisárstve a historici, básnici začali verejne písať o svojich národoch.
Francúzska revolúcia v roku 1789 bola aj pre vládne kruhy R-U cisárstva výstražným avízom, že Tolerančný patent z roku 1781 signalizuje niečo nebezpečné. Jozef II. na smrteľnej posteli (ako 49 ročný) bol donútený patent odvolať a preto je aj bagatelizovaný ako pokus o zmenu osvedčeného spoločenského poriadku. Rozhorený oheň sa už nedal udusiť, poddaní si vynucujú práva, ktoré im boli upierané a neboli to práva iba politické, ale kultúrne, umelecké a vedecké. Dalo by sa povedať, že pre naše národy Slovanov začal novovek až teraz.

My, Slováci sme národ malý. Ak sa chceme vo svete presadiť musíme študovať, vzdelávať sa, byť múdry. Mať veľa vedomostí závisí od nadania a možnosti študovať. Vzdelaný človek má v hlave veľa vedomostí, rozumný vie, čo treba v danej situácii spraviť, pozná svet, ale aj zákonitosti života. Učiť sa treba naučiť – natrénovať. Múdrosť je schopnosť zvládnuť problémy života, predstavuje životný štýl, čo sa v živote pokladá za dôležité. Je však poznačená egocentrizmom, pýchou, hľadá vlastné výhody. Tak pozor! Hľadaj múdrosť ako najvyššiu hodnotu, ktorá ti pomôže dosiahnuť isté spoločenské a sociálne postavenia, úspech a spokojnosť v živote.

Túto prácu venujem študentom, ale aj všetkým milovníkom histórie.