referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Cecília
Piatok, 22. novembra 2024
Tomaš Garrigue Masaryk
Dátum pridania: 14.10.2009 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: ferrari123
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 3 346
Referát vhodný pre: Základná škola Počet A4: 9.9
Priemerná známka: 2.96 Rýchle čítanie: 16m 30s
Pomalé čítanie: 24m 45s
 

Zákon o zásluhách T. G. Masaryka:

Masaryk bol nepochybne jedným z najväčších politikov Strednej Európy dvadsiateho storočia. Okrem toho bol aj filozof, sociológ, pedagóg, politik, štátnik a novinár, prvý prezident ČSR. Aký bol Masarykov vzťah k Slovákom? Ako vznikala ČSR a akú úlohu zohral pri budovaní spoločného štátu?
Narodil sa v Hodoníne ako prvorodený syn v chudobnej rodine Jozefa Masarika. Aj napriek prostrediu z ktorého pochádzal, moravské Slovácko patrilo ku kultúrne najzaostalejším kútom v českých krajoch, sa vďaka schopnostiam a nadaniu dokázal dostať na štúdiá, najprv študoval nemecké gymnázium v Brne neskôr Akademické gymnázium vo Viedni. Po maturite sa zapisuje na filozofickú fakultu vo Viedni na odbor filológie.
Jeho ďalší život významne ovplyvnila Charlotta Garrigue a svadba s ňou. O manželstve mal Masaryk vždy predstavy neobyčajne vysoké, a majúc na pamäti svoje platónske ideály, bol rozhodnutý, že sa neožení, pokiaľ nenájde naplnenie svojich predstáv. V nej našiel oporu na celý život, pretože rodinný život, a celkovo rodina, hrala v jeho živote veľmi dôležitú úlohu. Zriadil si letné sídlo v Bystričke pri Turčianskom svätom Martine, pretože jeho snahou bolo spoznať život Slovákov. Svoj vzťah k Slovensku a Slovákom prejavoval aj v takýchto detailoch.
Masaryk sa výrazne líšil od svojich českých kolegov: pre ktorých bolo Slovensko exotickou a neznámou krajinou, on vždy chápal oba národy v ich nedeliteľnej vzájomnosti a otázka česká sa mu stávala i otázkou slovenskou.
„Bylo to vědomí národní jednoty nebo bratrství, ale byla to víc literatura než politika; odvodit z toho důsledky politické, to si netroufali.“
Masaryk ako politik
Po vypuknutí vojny sa Masaryk rozhodol pre prácu na rozbití Habsburskej ríše. Jeho úlohou bolo presvedčiť štáty Dohody, že je v záujme Európy rozčleniť habsburskú ríšu, napriek tomu, že väčšina štátnikov verila v potrebu jej zachovania, a vytvoriť samostatný štát Čechov a Slovákov, aj napriek tomu, že západná verejnosť vedela o existencii Čechov len málo a o existencii Slovákov vôbec nič, ako príklad slúži príhoda Roberta Setona-Watsona:
„Když byl náš přítel Seton-Watson mlád a chystal jakousi historickou studii o kalvinistech v Uhrách, neměl – jako skoro nikdo v západní Evropě – potuchy o národnostní politice Maďarů; Maďary měl rád. Když sbíral v Pešti svůj materiál, našel nějaké dokumenty o Slovácích a ptal se po nich, že by k nim zajel. Žádní Slováci nejsou, řekli mu Maďaři, to je jen několik pastevc? v horách. Ale pan Seton-Watson se seznámil s několika Slováky; od nich se dozveděl víc a zajel si na Slovensko, aby se přesvědčil. Když se pak vrátil do Vídně, řekl Steedovi s očima navrch hlavy: “Představte si, oni mě Maďaři obelhali, obelhali!” A to ho přivedlo k tomu, že začal studovat národní problémy Slováků a Jihoslovanů a stal se tou autoritou ve věcech maďarizace a maďarské politiky.“
Masaryk nikdy nepatril k politickým radikálom a rozhodnutie emigrovať nebolo ľahké no ani náhle. Dlho zdieľal názor, že sa podarí zreformovať ríšu natoľko, aby sa stala národnostne spravodlivou. No vojna a nezakryté pangermánske plány Viedne a Berlína na povojnové usporiadanie ho prinútili postaviť sa do čela odboja za rozbitie Rakúsko-Uhorska a vytvorenie spoločného štátu Čechov a Slovákov. Keď odchádzal, kládol si otázku:
“Jsme zralí pro svobodu, pro správu a udržení samostatného státu… pochopime světodějný okamžik?”
Masaryk na čele odboja
V roku 1915 vydáva dielo Independent Bohemia, v ktorom v rámci budúcej úpravy Európy, kde predstavil budúci štát ako monarchiu spájajúcu Čechy, Moravu, Sliezko a Slovensko (v tom čase sa – ako poznamenal aj Štefánik – často používal pojem český a pod. namiesto česko-slovenský, aby sa nevyvolal dojem v zahraničí, že má vzniknúť “ďalšie Rakúsko-Uhorsko”)
Masaryk sa presťahoval do Francúzska, ťažiska diplomatického úsilia a niesla hlavnú ťažobu vojny, no keďže tu nemal potrebné kontakty, dôležitú úlohu hral Milan Rastislav Štefánik, zjednávajúci si prístup aj do najvyšších spoločenských kruhov. Ten mu vybavil audienciu u samotného ministerského predsedu Brianda, kde apeloval:
„Podmínkou rekonstrukce Evropy a skutečného zeslabení Německa, tudiž i jistoty Francie je rozčlenění Rakouska na přirozené a historicky dané části.“
Budúcnosť oboch štátov v jednom spoločnom zväzku nebola vôbec jasná. No bola to Masarykova myšlienka,
„My Češi musíme hledět politicky se spojit se Slováky. Ti druzí, jako Rezek, Goll a právníci Ott a Randa, citovali proti mně Riegra, že otázka Slovenska je causa finita; drželi se historického státního práva: český stát, to jsou de iure jen historické země, Čechy, Morava a Slezsko – Slovenska se zříkali.“
Spoločný štát bol odmietaný pre predpokladaný odpor Maďarov, ktorému nemienili niektorí predstavitelia českej politiky čeliť, no napriek historickému právu Maďarska na toto územie, sa vďaka právu národov na sebaurčenie sa obe krajiny postupne zbližovali v názoroch na spoločnú budúcnosť.
Dohody v USA
Uznesenie medzi Českým národným združením a Slovenskou ligou známe ako Clevelandská dohoda z roku 1915 prišlo už s konkrétnymi návrhmi, aj keď nie konečnými,
„Spojenie českého a slovenského národa vo federatívnom zväzku štátov, s úplnou národnou autonómiou Slovenska, s vlastným snemom, s vlastnou štátnou správou, úplnou kultúrnou slobodou, teda aj s plným právom užívania jazyka slovenského, vlastnou správou finančnou a politickou, so štátnym jazykom slovenským.“
Koncom 1918 prišiel Masaryk do USA už vo funkcii predsedu Česko-Slovenskej národnej rady a vo svojom prejave k Slovákom v Pittsburghu vyhlásil: „Bude slobodné Česko a bude slobodné Slovensko. Na Slovensku politické vedenie, školy, súdnictvo a všetko iné bude slovenské, v Česku české.“ Po tomto vyhlásení predstavitelia slovenských a českých spolkov, aj T. G. Masaryk, 30. mája podpísali Pittsburskú dohodu. Zo slovenského hľadiska znamenala ústup od požiadaviek Clevelandskej dohody najmä v tom, že neobsahovala slová „federatívny zväzok“. Písalo sa v nej, že „v samostatnom štáte z Českých zemí a Slovenska Slovensko bude mať svoju vlastnú administratívu, svoj snem a svoje súdy. Slovenčina bude úradným jazykom v škole, v úrade a vo verejnom živote vôbec.“
No signatári dohody si podobne ako pri predchádzajúcej ponechali zadné vrátka a pripojili klauzulu:
„Podrobné ustanovenia o zariadení česko-slovenského štátu ponechávajú sa oslobodeným Čechom a Slovákom a ich právoplatným predstaviteľom.“

Nový štát

Masaryk bol ideológom čechoslovakizmu, považoval Čechov a Slovákov za jeden národ, sám sa považoval za napol Slováka a aj napriek tomu nevedel pochopiť emancipačné úsilie Slovákov, a naopak snažil sa ho titulovať ako prejav hungarizmu a protičeského separatizmu.
„Já jsem byl vlastně na půl Slovačiskem od malička; můj otec byl Slovák z Kopčan, mluvil slovensky do smrti, a i já jsem mluvil spíš slovensky…“
Politický čechoslovakizmus sa stal “nevyhnutným” pre českú politickú reprezentáciu v súvislosti so strachom pred možnou politickou prevahou Nemcov a iných národov v štáte.
Podľa úradnej štatistiky Česi predstavovali v ČSR r. 1921 celkove 6,340.580 obyvateľov v pomere k 1,978.875 obyvateľov Slovákov. V porovnaní s národnosťami a Slovákmi ako nečeským obyvateľstvom to bol pomer 6,840.580: 6,772.592; čiže polovica obyvateľov ČSR bola nečeskej národnosti. Československo po národnostnej stránke predstavovalo tak v malom obraz bývalého Rakúsko-Uhorska.
Ani vyhlásenie Československej republiky, a ani prvé zákonodarné akty, vrátane ústavy z 29.2.1920 (ktorá dokonca uzákonila “československý národ” a “československý jazyk”,) nerešpektovali politické dohody medzi Čechmi a Slovákmi z predchádzajúceho obdobia, t.j. Clevelandskú a Pittsburskú dohodu.
Čechoslovakizmus nebol ideou, ktorá by štát integrovala, ale naopak stala sa rozdeľujúcim prvkom spoločnosti. Bol to pokus zahrnúť zaostalejších Slovákov do vyspelejšieho a silnejšieho českého národa. Sám Masaryk v roku 1921 novinárovi z francúzskeho Le Petit Parisien:
„Není slovenského národa… to je vynález maďarské propagandy. Češi a Slováci jsou bratři. Mluví dvěma jazyky, mezi nimiž je menší rozdíl než mezi severní a jižní němčinou. Dělí je jenom stupeň kulturní, Čechové jsou vyvinutější než Slováci, neboť Maďaři je udržovali v soustavné nevědomosti… v jedné generaci nebude již rozdílu mezi oběma větvemi naší národní rodiny.
A autonómiu sľubovanú už v Pittsburskej podmienil:
„Podmínkou autonomie je však to, aby lid, který umí číst a psát, k autonomii dozrál…“
Česi potrebovali Slovákov na vytvorenie silnejšieho štátu, ako protiváhu trojmiliónovej nemeckej menšiny, napriek tomu bolo pre nás spolužitie s Čechmi nie jednou z alternatív, ale jedinou možnosťou. V ČSR sa Slovákom podarilo využiť život v demokratickom štáte vo svoj prospech. Za 20 rokov v spoločnom štáte sa v rôznych otázkach podaril oveľa väčší pokrok ako za stovky rokov v Uhorsku.
Masarykov pragmatický vzťah k Slovákom počas jeho prezidentovania, bol formovaný či už sústavným ohrozením štátu zo strany nemeckej či maďarskej menšiny, vplyvom politikov napr. Dr. Beneša, ktorý sa negatívnym názorom na Slovákov netajil, ale napokon aj samotným životným presvedčením, že Slováci proste patria k Čechom ako dve vetvy jednej rodiny.
 
späť späť   1  |   2   
 
Galéria k článku [1]
Podobné referáty
Tomáš Garrigue Masaryk 2.9891 1021 slov
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.